Dnes si pripomíname dvadsiaty šiesty rok od osudného sedemnásteho novembra, ktorý navždy zmenil životy našich rodičov a usmernil tie naše. Pred viac ako štvrťstoročím ukázali študenti presne na Deň študentstva svoju silu. Pripomeňte si s Občasom nečasom tento výnimočný deň.
Nielenže nás teší jeden voľný deň v kalendári navyše, teší nás najmä spomienka na to, ako sa dokázala masa ľudí vzchopiť a „nežným“ spôsobom ukázala, že zvrhnutie vlády je možné i takouto unikátnou cesta bez násilia. Do roku 1989 bola Československá republika pod riadením socialistickej vlády. Udalosti v našej i susedných krajinách nasvedčovali nespokojnosti občanov, a preto bola podobná demonštrácia len otázkou času.
Študenti ukázali svoju silu
V predvečer sedemnásteho novembra sa začala nenápadná demonštrácia v Bratislave na dnešnom Hodžovom námestí (vtedy Mierové), na ktorej študenti žiadali slobodu, demokraciu a prosili o možnosť slobodne cestovať, čo im dovtedy nebolo dopriate. Dav sa však rozplynul akosi svojvoľne bez toho, aby do tohto zhromaždenia niekto zasahoval. Skutočná sila a vôľa študentov sa však ukázala hneď na druhý deň.
Vtedy sa totiž na pražskej Alberte zišlo asi 15-tisíc študentov, ktorých oficiálny dôvod na stretnutie bolo päťdesiate výročie zatvorenia českých vysokých škôl nemeckými nacistami počas druhej svetovej vojny. Drvivá väčšina z nich sa postupne presúvala po celej Prahe, niesli české a slovenské zástavy a vykrikovali mierové heslá.
Akýmsi symbolom Nežnej revolúcie, pod akým názvom sa tento deň neskôr zapísal do histórie, sa stalo Máme holé ruce. Mal symbolizovať neschopnosť masy ublížiť, mier a nenásilnú cestu, akou chcel ľud dosiahnuť zmenu vlády v ČSSR. Červené barety (príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra) však okolo dvadsiatej hodiny veľmi razantne zakročili a rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Sedemnásteho novembra skončilo niekoľko desiatkov študentov v nemocnici s ranami od obuškov a tvrdých úderov mužov zákona.
Nasledujúce dni zmenili náš svet
Každoročne okolo tohto dátumu sa ľudia doma i v médiách zamýšľajú nad tým, čo by sa stalo, keby nebolo sedemnásteho novembra a dní po ňom nasledujúcich. Možno by sme stále mali zatvorené hranice, v obchodoch by sme nemali na výber veľké množstvo potravín, nemali by sme internet ani satelitnú televíziu, nedostávali by sme také veľké množstvo informácií, nemali by sme slobodné voľby… Za protestujúcich študentov sa v ďalších dňoch postavilo čoraz viac ľudí, medzi ktorými nechýbali ani známi umelci zhromaždení v organizácii Verejnosť proti násiliu, ako napríklad dobre známy Milan Kňažko, Ľubomír Feldek či Ján Budaj.
Od pondelka dvadsiateho novembra sa každý deň konali demonštrácie v Prahe, Bratislave, ale i v oveľa menších mestách. Každý chcel vyjadriť svoj názor. Protesty boli podfarbené zvukom mierových hesiel a štrnganím kľúčov, ktoré mal každý človek pri sebe. Kľúče sa zaradili k ďalším symbolom Nežnej revolúcie a neskôr sa ocitli aj na pamätnej dvojeurovej minci vytlačenej pri príležitosti výročia. Protesty vyvrcholili o týždeň neskôr, dvadsiateho siedmeho novembra, keď sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. Do konca roku 1989 bola na svete nová vláda, na prezidentskom kresle sedel Václav Havel a predsedom Federálneho zhromaždenia sa stal Alexander Dubček. Sloboda sa začala pretavovať do dnešnej podoby.
Mier a láska dokážu všetko
Doma i vo svete je sedemnásty november skutočným unikátom. Hoci konšpiračné teórie tvrdia, že zvrhnutie vlády bolo vopred naplánované a študenti boli len bábkami v politickom divadle, silu zhromaždení a atmosféru, ktorú si každoročne pripomíname, nám nikto nevezme. Bez zbraní v rukách sa našim rodičom, krstným rodičom, strýkom a tetám podarilo uskutočniť revolúciu, ktorá nemá vo svete obdobu. Okrem toho to pripadlo práve na Deň študentstva, ktorý bol v Londýne vyhlásený v roku 1941. Nežná revolúcia nám pred viac ako štvrťstoročím dokázala, že mier, láska a entuziazmus mladých ľudí dokážu skutočne pohnúť svetom.
autorka: Simona Bagová
foto: wikipedia.org,
