Okrem študentov prvákov, ktorí stále spoznávajú vysokoškolský život, je tento akademický rok prvým aj pre viacerých pedagógov na našich fakultách. Na tej filozofickej je určite najväčším prekvapením nová tvár katedry žurnalistiky. Nie je ňou nik iný, ako dlhoročný moderátor a osobnosť médií na Slovensku Patrik Herman. Rozprávali sme sa s ním o jeho pedagogickom, pracovnom, ale aj súkromnom v živote.
Patrik, aké pocity máte po prvých hodinách strávených s našimi študentmi?
Jedným slovom skvelé! Bol som veľmi príjemne prekvapený, akí boli všetci aktívni, pripravení a pozorní. A nemyslím si, že to bolo cukríkmi, ktoré som im rozdal. (smiech) Bol som nervózny, ako ma prijmú, akí budú, ale všetko šlo hladko a zažil som vydarenú premiéru. Len tajne dúfam, že to vnímali podobne.
Čo vás k nám na UKF vlastne priviedlo, ako ste sa k nám dostali?
Úplne neplánovane! Zasiahla náhoda. V máji som prednášal žurnalistom na vašej fakulte. Hoci sa prednáška poriadne natiahla, veľmi ma potešilo, že nikto neutiekol. (smiech) Vzápätí som sa dozvedel, že katedra hľadá niekoho na výučbu audiovizuálnej tvorby. Spôsob a šarm, akým ma vedenie katedry presviedčalo, na mňa urobili vážne veľký dojem. Prispeli k tomu určite aj študenti, ktorí si prednášku pochvaľovali a boli radi, že im niekto z praxe odovzdával skúsenosti. A tak som ponuku napokon prijal.
Nie je zaťažujúce merať cestu z Bratislavy, navyše cez víkendy, a ostávať tak v Nitre?
Našťastie, nechodím peši. (smiech) Nie je to až také hrozné. Som zvyknutý pracovať aj cez víkendy. Život v médiách nemá pracovný čas od-do. Navyše, toto za prácu nepovažujem. Mám dobrý pocit, keď môžem byť užitočný, keď môžem niečo budúcich novinárov naučiť. Myslím si, že každý z nás, ktorí pôsobíme roky v médiách, by mal niečo odovzdať budúcej generácii. Nemusíte im vtláčať svoje názory, tie si vytvoria sami. Ale môžete ich nasmerovať a pomôcť im so vstupom do sveta profesionálnej žurnalistiky. Odhaliť im všetky nástrahy aj pozitíva. Nemusia hneď odhaľovať celoštátne škandály. Aj obyčajnou, na prvý pohľad nevinnou správou v regionálnom médiu, hoci aj o úspechu študentov v naháňaní múch, dokážu urobiť radosť desiatkam ľudí – študentom, ich rodičom, starým rodičom, trénerovi, jeho rodičom, starým rodičom… Skrátka, ukázať im, že žurnalistika má oveľa hlbší rozmer a každým svojim príspevkom môžu svet okolo seba urobiť krajším.
Veľa sa v poslednom čase hovorí o nízkej úrovni vysokých škôl na Slovensku či vysokom počte vysokoškolákov. Aký máte na to názor?
V súčasnosti pôsobím na dvoch vysokých školách, okrem Nitry aj v Bratislave. No mal som možnosť spoznať aj iné školy po celom Slovensku. Ak opomeniem tých, ktorí študujú len pre titul, myslím si, že väčšina študentov naozaj študovať chce a je len na ich šikovnosti a snahe, ako ďaleko sa dostanú. Problém skôr vidím v nedostatku pedagógov, ktorí držia krok s aktuálnymi trendmi v žurnalistike a v nedostatku príležitostí pre študentov, ktorým chýbajú praktické skúsenosti a školu opúšťajú ako novinárski panici. Či chceme alebo nie, mekkou žurnalistiky je Bratislava a takí študenti v Ružomberku či na východe Slovenska veľa možností na ich získanie nemajú. S miernou dávkou čierneho humoru možno povedať, že na Slovensku toľko novinárov neodíde na druhý svet, koľko ich každý rok vychrlia slovenské vysoké školy.
A ako ste sa teda k žurnalistike dostali vy?
Aj tu zafungovala náhoda a šťastie. Študoval som politológiu v Trnave, moderoval v regionálnom rádiu a pôsobil ako hovorca mesta Trnava. Jeden z mojich kolegov ma, bez môjho vedomia, prihlásil do konkurzu na redaktora spravodajstva do Markízy. Prepáčte, odrádzal ma už len ten názov evokujúci prístrešky nad terasami. Kolega ma na konkurz doslova uniesol. Bolo tam cez tritisíc uchádzačov a ja som chcel zdupkať. Dnes mu ďakujem za to, že mi to nedovolil.
Pracujete v médiách už takmer 20 rokov, môžete teraz, aj po toľkých rokoch, naisto povedať, že to bolo správne rozhodnutie? Nikdy ste neoľutovali vstup do médií?
Pochybnosti som mal miliónkrát. Boli situácie, keď som mal chuť hodiť všetko za hlavu a odísť niekam veľmi ďaleko. To však k tejto práci patrí. Mnohým ľuďom pomôžete, no súčasne si narobíte aj veľa nepriateľov. Ťažko sa zmierujem aj s niektorými javmi v šoubiznise. No keď sa upokojím a obzriem za seba s chladnou hlavou, som rád, že som sa na to dal. Žurnalistika mi dala príležitosť prispieť k tomu, aby sa tento svet aspoň trošku poľudštil. Spoznal som veľa inšpiratívnych ľudí, ktorí sú múdrejší ako ja a od ktorých som sa veľa naučil. Snažil som sa nevzdialiť od obyčajných ľudí. Žil som ich príbehy, s ich trápeniami a starosťami. Pochopil som silu siedmej veľmoci a snažil som sa ju využiť na to, aby som mohol byť užitočný a pomohol čo najväčšiemu množstvu ľudí. A tomu som sa rozhodol podriadiť celý svoj život – pracovný aj súkromný.
Naposledy sa v novinách objavili informácie o vašej ,,nevhodnej“ spolupráci s nákupným reťazcom, pre ktorý ste robili reklamu. Ako ste na to reagovali?
Nebudem klamať, som niekedy sklamaný. A hlavne vtedy, keď ide o útoky, ktoré so skutočnosťou nemajú nič spoločné. Zrejme nikdy nepochopím, ako môže niekto napísať niečo bez toho, aby si overil informácie a bez toho, aby svoju „mediálnu obeť“ oslovil. A rovno napíše, ako som sa nabalil a spreneveril sa svojmu poslaniu. A čo keď je to úplne inak? Mám sa dodatočne dožadovať priestoru na vyjadrenie? Mám sa súdiť s vlastnými kolegami? Dokonca, aj keď vám ponúknu priestor, obsah okolo neho vrátane titulku sa znásilní tak, aby vygeneroval čo najväčší záujem verejnosti. Smutné je, že znásilňovanie faktov nie je len metódou bulváru. No treba priznať, že túto profesiu som si vybral dobrovoľne a dobrovoľne som v nej zotrval. Človek musí byť pripravený na to, že popularita so sebou prináša aj chvíle, ktoré nepotešia.
Máte aj po toľkých rokoch ešte stále nejaké ciele či nesplnené sny, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Aktívnu žurnalistiku som už síce zavesil na klinec, ale svojim ideálom chcem byť ďalej verný. Ak môže moje pôsobenie v televízii či na vysokoškolskej pôde niekomu alebo niečomu pomôcť, nikdy nebudem váhať. Dôchodok sa síce nebezpečne približuje, ale chcem toho ešte veľa stihnúť.
Čo by ste odkázali mladým žurnalistom, ktorí vstupujú do médií?
Žurnalistika sa dá vyštudovať bez vážnejších následkov, ale to automaticky neznamená, že sa každý stane dobrým novinárom. Žurnalistika je poslanie aj diagnóza. Dostanete do rúk veľkú silu a moc. Treba si premyslieť, ako s ňou naložíte. Či ju využijete, alebo zneužijete. Či ju využijete len pre seba, ale pre dobro iných. Možno nezmeníme tento svet, ale môžeme zmeniť mikropriestor, v ktorom žijeme.
autor: Jakub Benko
foto: Matúš Kamenický
