Mária Pažmová je študentkou slovenského jazyka a literatúry FF UKF. Svoj voľný čas si okrem práce vypĺňa aj písaním poézie. 21-ročná študentka má vo svojej súkromnej zbierke už okolo 100 básní. O tom, že sa jej darí, svedčí aj ocenenie, ktoré získala v siedmom ročníku básnickej súťaže Cena Rudolfa Fabryho.
Čo ťa priviedlo k písaniu poézie?
K poézii som sa dopracovala veľmi spontánne. Asi v ôsmej triede na základnej škole som písala jednoduché veršíky. Bola to subjektívna filtrácia od bolesti z prvých lások, zo školy, a podobne. Neskôr som si kupovala knihy neznámych slovenských autorov poézie, čo robím dodnes.
Spočiatku si teda písala o prvých láskach či škole. Čo zachytávaš vo svojich básňach teraz?
Donedávna sa moje básne točili okolo lásky, vzťahov, okolo mužov, ktorí ma sklamali. Bola to akási výpoveď vlastného pocitu. Toho, čo ma trápilo, čo som chcela tomu konkrétnemu človeku povedať. No posledný polrok citlivejšie vnímam aj prírodu, zmeny a veci, ktoré sa dejú bezprostredne okolo nás. Takže mojou novou témou sa stáva mesto, príroda, počasie, spoločnosť. Aj keď občas sa v básňach vraciam k ľuďom, ktorí sa v mojom živote objavili, a myslím si, že je z mojej strany ešte potrebné niečo im povedať.
Ako ľudia reagujú na básne, ktoré sú „o nich“? Spoznajú sa vôbec v tvojich veršoch?
To neviem. Básne som zverejňovala na svojom blogu, ale neviem, či sa v nich spoznali. Niektorým som ich poslala, ak boli pozitívne. Im sa páčili. Tie s negatívnym nábojom neposielam. Nechcem nimi úmyselne ubližovať. Mne pomôžu, čo sa týka psychiky, no konkrétne ich človeku neprezentujem. Ale myslím si, že podľa niektorých indícií a situácií, ktoré sú v nich opísané, by sa spoznali.
Prečo už svoje básne nezverejňuješ?
Niektoré sú tam ešte zverejnené, no keď som sa rozhodla zapojiť do súťaže mladých autorov, tak jednou z podmienok bolo nemať uverejnené básne v periodikách ani na internete. Preto nedávam svoju tvorbu ani na Facebook. No najnovšie básne zvyknem dávať na Instagram, takže ich už nemôžem poslať do súťaží.
Dostávaš na svoju tvorbu aj kritiku? Snažíš sa niečo si z nej vziať do budúcna?
Občas áno. Mojím kritikom je najmä jeden môj kamarát, tiež autor, Miroslav Búran. Vydal už pár kníh v rôznych vydavateľstvách, a preto si jeho kritické postoje veľmi vážim. Básne, ktoré ocenili v Cene Rudolfa Fábryho, sme mali možnosť dať posúdiť aj Dalimírovi Stanovi, uznávanému vydavateľovi, a tiež šéfredaktorovi Dotykov Borisovi Brendzovi. Kritika týchto pánov ma posunula v mnohom dopredu. Tiež sa niekedy bavím o mojej tvorbe s ľuďmi, ktorí majú s umením čo-to spoločné a ich postoje ma veľa učia, na základe nich sa snažím písať lepšie.
V spomínanej súťaži si získala tretiu prémiu. Vysvetlíš nám, o aké ocenenie ide?
Bola udelená laureátka. Tá vyhrala bustu Rudolfa Fábryho a finančnú odmenu. Potom boli udelené tri prémie. Všetci sme dostali to isté – knihy, finančnú odmenu a kvety v rovnakej hodnote. Takže je to rovnaká úroveň, len je to očíslované. Boli tiež udelené dve čestné uznania dievčatám, ktoré boli dobré, no už sú v literárnych kruhoch trošku známe.
Zožala si už úspechy aj v iných súťažiach?
Keď som bola mladšia, zapájala som sa do regionálnych súťaží v prednese. To pre mňa možno bolo motiváciou zapojiť sa do súťaže aj s vlastnou tvorbou. Cena Rudolfa Fabryho bola moja prvá obdobná skúsenosť. Veľmi ma preto potešilo, keď som získala ocenenie. Zapojila som sa aj do iných. O tom je ale ešte predčasné hovoriť, pretože vyhodnotenie bude až okolo polovice marca.
Aké pocity zažívaš, keď si spätne čítaš básne zo svojich začiatkov?
Ja osobne sa vždy, aj keď s rôznou intenzitou, vrátim presne do tej doby, keď som báseň napísala. Vždy si spomeniem na smútok, trápenie alebo šťastie, ktoré som prežívala v čase jej vzniku. Vybavím si aj miesto alebo situáciu, kedy a prečo som tú báseň napísala
Kto sú tvoji obľúbení autori? Máš medzi nimi nejaký vzor?
Zo slovenskej poézie sú to rozhodne Mihálik, Kolenič a Janko Marton, zo zahraničnej Jacques Prévert. Čo sa týka prózy, obľubujem Vlastinu Svátkovú a Paula Coelha. Vzor v písaní nemám. Snažím sa byť svojská, nenapodobňovať. Takých autorov predsa nájdeme na každom kroku.
Čomu sa okrem poézie venuješ?
Popri škole pracujem v cestovnej agentúre, takže sa venujem najmä práci. Znamená to, že veľa cestujem. Napríklad minulý rok som bola na Sicílii, Rhodose, v Turecku i Miláne. Napĺňa ma spoznávanie nových krajín, kým mám túto možnosť.
Priviedla ťa tvoja práca k tomu, že okrem tém o láske píšeš aj o prírode či mestách? Zapôsobilo na teba nejaké zo spomínaných miest natoľko, že sa ocitlo aj v tvojej básni?
Určite áno. Výhľady a panorámy, ktoré sa naskytajú v rôznych kútoch sveta, sú vždy odlišné. Na fotkách už zachytené sú, no opísať prírodu a scenériu slovom je o niečom úplne inom. Vždy tvrdím, že metafora povie oveľa viac svojím obsahom ako formou. To, že veľa cestujem a krajina sa v dôsledku pohybu mení, je mnohokrát inšpiráciou pre moje básne. Postupné sadanie hmly alebo východ slnka, ale tiež vietor a oblaky. Javy tak pozoruhodné, že sa často objavujú v mojich metaforách.
Ukážku tvorby Márie Pažmovej nájdete tu.
autorka: Patrícia Jeseňová
foto: Patrícia Orlíčková, archív M. Pažmovej, pixabay.com
