Divadlo Andreja Bagara odštartovalo svoju 66. divadelnú sezónu ešte v septembri minulého roka experimentom v podobe dvoch predstavení z pera rakúskeho dramatika Ewalda Palmetshofera – Hamlet je mŕtvy a Faust je hladný. Hoci si tieto dva nevšedné diela svojím atypickým obsahom i stvárnením len ťažko môžu získať masy, ľuďom holdujúcim náročnejšej dramatizácii, hlbokým myšlienkam a brilantným hereckým výkonom ponúknu skutočný divadelný zážitok.
Diela rakúskeho dramatika, narodeného v roku 1978, ponúkajú divadelnému obecenstvu hodnoty, ktoré dnes len ťažko badať v jednoduchších komediálnych inscenáciách. Svedčí o tom v nemalej miere aj samotný fakt, že za hry Hamlet je mŕtvy (stav beztiaže) a Faust je hladný a zabehla mu Grétka získal autor v rokoch 2008 a 2010 od divadelného festivalu Mülheimer Thetertage ocenenie Hra roka. Krok Divadla Andreja Bagara vybrať sa cestou týchto inscenácií teda nemožno označovať len za experiment, ale aj za výzvu, ktorú aj vďaka režijným výkonom Svetozára Sprušanského a Braňa Holíčka nitrianske divadlo so cťou zvládlo.
Hoci predstavenia boli divákovi predostreté s krátkou prestávkou hneď za sebou a spája ich rovnaké meno autora, len ťažko sa môžeme stavať do situácie, ktorá by nás nútila hodnotiť oba diela súčasne. Keďže pod každú z inscenácií sa podpísal rukopis iného režiséra – v prípade hry Hlamlet je mŕtvy Svetozára Sprušanského a v prípade hry Faust je hladný Braňa Holíčka – je nevyhnutné nazerať na obe hry osobitným pohľadom, a to aj napriek tomu, že v každej z nich ukryl autor spoločného menovateľa. Osamelosť jedinca v zdanlivo otvorenej spoločnosti.
Hamlet je mŕtvy, ako prvé z dvoch predstavení, ponúka divákom nahliadnutie do rodiny pozostávajúcej z mamy (Daniela Kuffelová), otca (Marcel Ochránek), súrodencov Maniho (Jakub Rybárik) a Dani (Barbora Andrešičová) a ich známych Bine (Jana Kovalčíková) a Oliho (Roman Poláčik). Kým rodina v jeden deň oslavuje 95. narodeniny svojej starej mamy, dcéru Dani a syna Maniho čaká súčasne pohreb ich kamaráta zo školy Hannesa. Za zdanlivo usporiadanou rodinou sa pod vplyvnom životného paradoxu, v ktorom „starí oslavujú a mladí zomierajú“, začína vynárať tajomné pozadie plné životných zvratov, strát, sklamaní, duševnej nevyrovnanosti, utrpení, nespravodlivosti a nezmierenenosti sa s vlastným osudom.
Nahliadnutie do života jedincov však v divadelnom predstavení nie je vonkoncom jednoduché. Vykonštruovaný jazyk Palmetshoferových postáv spočíva v úsečných, nevypovedaných dialógoch, ktoré akoby stratili komunikačný základ, čo robí dielo ťažko prístupnejším pre bežného diváka. Tu však nemožno opomenúť jasný zámer autora predstavením poukázať na súčasnú realitu, keď sa práve osobná, vzájomná komunikácia stáva jedným z najzložitejších komunikačných prostriedkov, a to aj v najužších rodinných a priateľských kruhoch. Dané paradoxy súčasnosti pretavené do diela autora nás sprevádzajú v predstavení po celý čas a divákovi nedovoľujú inscenáciu ani na chvíľu prestať vnímať.
Práve sústredená pozornosť a záujem, ktoré si hra vyslovene vyžaduje, chýba v živote postáv, uzavretých vo svojom vnútri, ticho komunikujúcich prostredníctvom svojich intímnych monológov, odhaľujúcich divákovi aj tie najtemnejšie zákutia svojej duše. Duše človeka, ktorá sa v predstavení pred divákmi vyzlieka donaha a dovoľuje nazrieť na zlyhania v podobe vzájomnej sexuálnej príťažlivosti brata a sestry, nenávisti matky k svojej 95-ročnej matke a neschopnosti dospelého muža – octa – akýmkoľvek spôsobom konať. To, čo sa na prvý pohľad zdá ako bežná rodina, sa napokon pretavuje do životnej frašky, končiacej sa tragédiou.
Aj keď je inscenácia podaná skutočne náročným spôsobom, hlboko v sebe ukrýva až desivo jednoduché skutočnosti a pravdy zo života každého z nás. Hĺbku predstavenia v nemalej miere skvele dotvára aj atypická štúdiová scéna, hudba a strhujúce výkony hercov, ktoré, hoci nepobavia, výrazným spôsobom zasiahnu do pocitov i mysle divákov.
Ani krátka pauza medzi predstaveniami nedovolí obecenstvu vydýchnuť si od ťaživej atmosféry, ktorá naďalej sprevádza štúdio DAB aj v ďalšom predstavení Faust je hladný. V tomto prípade sa divák dostáva do ešte náročnejšej situácie, keď okrem bezobsažných umelých dialógov musí akceptovať aj neprítomnosť dvoch hlavných postáv, o ktorých sa dozvedáme len cez rozhovory a monológy druhých.
Predstavenie v réžii Braňa Holíčka podáva príbeh známych z jedného bytového domu – Paula a Ines (Juraj Ďuriš a Jana Labajová), Fritza a Anne (Juraj Hrčka a Anna Čonková), Roberta a Tanje (Tomáš Turek a Alena Pajtinková), ako aj mŕtvych, neprítomných Fausta a Gréty. Úvod v podobe pohrebu, následné rozostavenie sa hercov do radu k mikrofónom, náznaky bujarej panelákovej oslavy troch párov a dvoch slobodných ľudí, to všetko načrtnuté v úvode pôsobí spočiatku chaoticky.
Po čase však divák začína vnímať prehovory jednotlivých postáv o príbehu mŕtvych, ktoré vykresľujú hlavnú zápletku a ponúkajú ponorenie sa do deja. Ťažisko predstavenia avšak i tu nestojí na dejovosti, ale sústredí sa predovšetkým na vyobrazovanie charakterov postáv a ich tápajúceho vnútorného rozpoloženia.
Ústredným motívom príbehu je zoznámenie sa dvoch osamelých ľudí na bytovom večierku. To, čo by sa miestami mohlo podobať na komédiu, sa práve prerozprávaným príbehom o dvoch osamelých postavách pretavuje do hrôzostrašnej drámy o úniku zo samoty, na konci ktorej nie je nič iné ako smrť.
Dlhodobo nešťastná Gréta na večierku stretá arogantného pseudointelektuála Fausta, v ktorom vidí únik zo svojej súčasnosti. Kým Gréta túži po úteche vo fyzickom spojení s mužom, Faust je neustále ponorený do svojich ideí o povrchnej spoločnosti, v dôsledku ktorých je len ťažko schopný vnímať realitu a prijať za ňu zodpovednosť. Kríza samoty však napokon spája i týchto dvoch napohľad nespojiteľných ľudí, ktorých príbeh ukončuje splodenie dieťaťa odsúdeného na smrť, rovnako ako bol na smrť odsúdený už od začiatku aj ich samotný vzťah.
Paralelu medzi Palmetshoferovým Faustom či Hamletom a tradičnými dielami z pera Goetheho a Shakespeara by sme v predstavení zrejme hľadali márne, avšak posudzovať tieto hry s týmto zámerom by bolo zbytočné až mätúce. Obe inscenácie sú totiž reálnym, aj keď krutým obrazom toho, čo žijeme v súčasnosti. A napriek tomu, že pre svoju náročnosť, tak po obsahovej, formálnej i časovej stránke, rozhodne nepôjde o masovo navštevované hry, Divadlo Andreja Bagara môže byť právom hrdé na spestrenie svojho komediálneho repertoára experimentom, ktorý v programe divadelnej sezóny 2015/2016 zastáva prvé miesto – a to nielen v poradí uvedenia premiér.
autorka: Kristína Biela
foto: DAB
Inscenácia Hamlet je mŕtvy a Faust je hladný bude najbližšie odohraná v termínoch 28. 1. a 24. 2. Viac info TU.
Šéfredaktorka časopisu Občas nečas