Na doskách Divadla Andreja Bagara prežil štyridsať rokov a posledných pätnásť v ňom zastával riadiacu funkciu. Po tomto čase sa rozhodol prenechať svoj post mladšej generácii. S odchádzajúcim riaditeľom divadla Jánom Greššom sa Občas nečas porozprával nielen o tejto téme, ale aj o hereckom živote.
Po 15 rokoch odchádzate z postu riaditeľa DAB. Čo vás viedlo k takémuto rozhodnutiu?
Môj odchod je veľmi jednoduchá záležitosť. Prekvapuje ma, že ľudia sú z toho udivení. Tak by to asi v živote malo byť, že keď človek príde do istej vekovej hranice, mal by už teda nechať miesto mladým a nie sa ho držať ako kliešť.
Čo teda od tejto mladšej generácie očakávate vy?
Mám tu okolo seba mladých ľudí zžitých s divadlom, čo je veľmi dôležité. Počas pätnásťročnej manažérskej praxe som si na tom veľmi potrpel. Vo vedení divadla, na obchodnom oddelení a v dramaturgii sú ľudia, ktorí pripravia dobrý, zodpovedný repertoár a budú ho vedieť spolu s hercami zrealizovať. No a, samozrejme, všetci ostatní zamestnanci, ktorí robia servis nášmu hlavnému produktu predstavenia. Tí všetci sú tiež zodpovední za to, že divadlo bude pokračovať ďalej v týchto intenciách, v ktorých pracuje teraz.
Nebojím sa a jednak sa nehanbím za to, čo som odrobil. To divadlo má, zaklopem na drevo, dobrý zvuk. Neurobili sme hanbu ani našim predchodcom, napríklad Paľkovi Hasprovi, jednému zo zakladajúcich režisérov úspešnosti nášho divadla. Potom to boli Karol Spišák, Jožko Bednárik či Martin Kákoš. Teraz sme síce bez interného režiséra, ale náš šéfdramaturg Sveťo Sprušanský vždy nájde režisérov, ktorí sú zaujímaví a prinesú niečo nové pre diváka a pre umelecký kolektív.
Ako to bude s hraním v DAB? Opúšťate jeho dosky úplne?
Odchádzam ako interný zamestnanec, ale verím, že externe si budem môcť zahrať v nejakých inscenáciách. Niektoré hry mám teraz rozohrané, je ich asi päť. Budem mať čo robiť. Keď sa budú skúšať ďalšie veci a budú potrebovať staršie typy chlapov, verím, že si zahrám. No a mám veľmi rád dabing. To je moje obľúbené remeslo. Teraz robím v dvoch filmoch a možno sa mi naskytne aj nejaká televízna inscenácia alebo seriál.
V divadle ste už 40 rokov. Nemáte pocit, že vám to bude po takej dlhej dobe trochu chýbať?
To vám teraz neviem povedať. Ja si myslím, že nie. Mám veľa kníh, ktoré som si pokúpil, ktoré som rozčítal a nestihol dočítať. Mám ešte aj dosť kníh, čo som čítal ako mladý a chcem sa k ním vrátiť, aby som sa na to pozrel z iného pohľadu.
Aké bolo podľa vás DAB pri vašom príchode a ako sa naň pozeráte dnes? Čo sa za ten čas zmenilo?
Veľmi veľa sa zmenilo. Bohužiaľ, veľa priateľov odišlo na druhý svet. Boli to vynikajúci herci a vynikajúci režiséri. To je tá smutná stránka. Naopak, radostnou stránkou je to, že som mal to šťastie sa s nimi stretnúť, vyrastať pod ich taktovkou, učiť sa. Zažil som s nimi veľa krásnych chvíľ, či už súkromne alebo pracovne. Pánboh nás má asi veľmi rád, pretože si povolal k sebe takých hercov, ako boli Jožko Dóczy, Milan Kiš, Karol Spišák, Božka Slabejová, Adelka Gáborová, Jožko Bednárik a mnoho ďalších. Nahradil nám ich ale takými šikovnými mlaďochmi, ako sú Martin Šalacha, Roman Poláčik, Ďuro Ďuriš, Majo Viskup, Juro Hrčka, Marcel Ochránek, výbornými dievčatami − Alenkou Pajtinkovou, Jankou Kovalčíkovu, Klaudikou Kolembusovou, Kristínou Turjanovou. Meno za menom sú to všetko herci, ktorí dokážu zahrať titulnú postavu v inscenácii tak, aby bola kvalitná a aby zaujala divákov. Samozrejme, menilo sa aj vedenie divadla a som veľmi rád, že terajšie vedenie je také kreatívne a flexibilné. Operatívne vie reagovať na akýkoľvek dopyt.
Váš odchod je naplánovaný na koniec júna. Chystáte sa s nitrianskym publikom prostredníctvom divadla nejako rozlúčiť?
Nie, lúčiť sa špeciálne nebudem, pretože tu budem dohrávať, a ako som povedal, verím, že si zahrám aj v nových veciach. Takže lúčiť sa nebudem. S kolegami sa rozlúčim a to bude všetko.
To vám neviem presne povedať a nechcel by som to nejako nahlas vyslovovať. Ja mám, samozrejme, tip. Myslím si, že by bolo dobré, keby sme kontinuálne pokračovali s niekým z nášho kolektívu. Zatiaľ malo nitrianske divadlo vždy riaditeľa, ktorý vychádzal z vnútra divadla. Okrem dvoch rokov po revolúcii to bol vždy niekto od nás, je to osvedčený model.
Zatiaľ ale zostávate riaditeľom. Ako sa dá zlúčiť hranie v divadle a zároveň jeho riadenie?
Dá sa to. Je to aj vďaka tomu, že máte vo vedení divadla ľudí, na ktorých sa môžete spoľahnúť, ktorí rozumejú vašim predstavám. Vtedy sa dá hrať na javisku aj mimo javiska. Ja som veľmi rád, že vedenie nášho divadla je kreatívne, hravé, že berie povinnosti tak, ako keby sa hralo na niečo dôležité a zodpovedné.
Spomínali ste, že je vašou záľubou dabing. V čom je pre vás špeciálny?
Je to veľmi zaujímavé, keď dabujete nejakého významného herca. Rovnako aj postavu, ktorú stvárňuje menej významný herec, ale je to postava zaujímavá v zmysle vnútorných poryvov alebo v zmysle intelektuálneho humoru. Je veľmi radostné, keď sa vám podarí trafiť náladu, atmosféru a predstavu herca. Zároveň musíte byť nesmierne pohotový a bystrý, aby ste boli aj synchrónny. To je pre mňa celkom také milé a lákavé. Samozrejme, sú aj niektoré dabingy, kde je to viac-menej remeslo. Väčšina tých dabingových stvárnení je takých, že tam musíte zachytiť aj pocit herca, ktorý to hrá v skutočnosti a ktorého dabujete.
Vášeň k hraniu bola u vás prítomná už v detstve. Ovplyvnilo vás v tomto smere otcovo povolanie?
Rozhodne áno. Otec bol môj najlepší kamarát a veľmi sme si rozumeli. Ja som obdivoval jeho prácu a pri tom obdive som sa nejako prilepil na divadlo. Štyridsať rokov som v divadle profesionálne a za ten čas som si užil všeličo. Aj dobrého, aj zlého. To divadlo mi bolo asi súdené od malička. Špekuloval som aj nad takými profesiami, kde by som sa venoval nejakému športu. Uvažoval som aj o hotelovej akadémii a po nej som sa chcel pustiť do štúdia v oblasti služieb. To však len v prípade, ak by sa mi nepodarilo dostať sa na herectvo.
Ako si spomínate na svoje študentské časy na VŠMU?
Na Vysokej škole múzických umení bolo veľmi dobre. Bolo nás v ročníku deväť. Nastúpili sme trinásti, ale po prvom ročníku bolo výrazné sito. Deväťčlenný kolektív je medzi študentmi veľmi vzácna vec, pretože študijné skupiny a krúžky bývajú väčšie. My sme sa poznali nielen v rámci ročníka, ale v rámci celej školy. Nebolo nás až toľko. Teraz sú to s odstupom rokov veľmi pekné a milé stretnutia. Radi spomíname na študentské roky, na súkromné vzťahy aj na tie pracovné, takže ja by som nedal dopustiť na našu školu.
Uvažovali ste niekedy, že by ste sa tam vrátili ako pedagóg?
Nie, netrúfam si byť pedagóg herectva. Ten musí mať veľkú zodpovednosť sám voči sebe aj voči mladým ľuďom, voči rodičom a divadlám, pre ktoré mladých ľudí vychováva. Na to sa až tak veľmi necítim.
Majú ľudia v dnešnej dobe rovnaký záujem o divadlo ako kedysi?
Súdim v našom divadle podľa návštevnosti, záujmu a ohlasov, že áno. Je mi, samozrejme, ľúto, že o divadlo, najmä ochotnícke, prestal byť taký záujem, ako bol kedysi. Zachytávam aj také informácie, že sa v niektorých obciach nitrianskeho regiónu objavujú dobré amatérske súbory. Kedysi bolo ochotnícke divadlo základňou profesionálnych divadiel. Budem rád, ak amatérske divadlá budú šíriť kultúru až do kapilár jednotlivých oblastí v našom regióne. Dúfam, že sa toho chytia mladí ľudia, ktorí získajú nejaké skúsenosti v ochotníckom divadle, a potom pôjdu študovať buď na konzervatórium alebo na VŠMU, pričom sa stanú oporou profesionálnych divadiel.
Je pre herca práca atraktívnejšia pred kamerami alebo pred divákmi?
Ako pre koho. Ja mám veľmi rád živý kontakt s divákom, pretože tam hneď vidíte a cítite jeho reakciu na vašu predstavu, na vaše stvárnenie postavy. Mám rád aj kameru. Pred kamerou je partnerská spolupráca s kolegom na inom princípe ako na javisku. Spolupráca s režisérom je tiež postavená na inom princípe. Keď sa vám podarí zachytiť kolegu do svojich predstáv, keď sa vám podarí zachytiť aj režisérovu spokojnosť do vašej predstavy, tak je to radosť z roboty. Keď sa naučíte ovládať herecké remeslo pred kamerou, tak je to trochu iný stupeň herectva, ako je na tom javisku. Sú to dva rozdielne typy herectva a zvládnuť oboje je veľmi veľkým potešením.
Aký je recept na kvalitného herca?
Ono je to také trošku zložité. My sme mali pána profesora Filčíka. To bol úžasný herec, ktorý nás učil, že talent je veľmi dôležitý, ale je nesmierne dôležitá aj pracovitosť. Niekedy sa ten nedostatok talentu dá doplniť aj cez pracovitosť. Najlepšia kombinácia je talent s pracovitosťou. Vtedy je to naozaj špičkový herec. Pán profesor Filčík nám hovoril jednu vec − ak sa spolieha človek len na talent a nie je pracovitý, tak toho veľa nedosiahne.
autor: Tibor Habo
