Hirax: Všetko sa dá robiť s láskou

V živote si každý z nás prechádza rôznymi rolami a objavuje svoje vlastné ja. Niekto sa sústredí na ducha a lieta v oblakoch, iný na svetský život a stojí nohami pevne na zemi. Príkladom unikátneho spojenia týchto dvoch aspektov žitia je Pavel „Hirax“ Baričák, ktorý okrem písania kníh a prednášania o rozjímaní ducha v súkromí podniká, cestuje a miluje metal. My vám prinášame rozhovor s touto zaujímavou a trochu kontroverznou osobnosťou.

Napísal si už množstvo básni a románov. Kedy si sa rozhodol, že chceš byť popri hudbe aj spisovateľom?

Bolo to okolo roku 2007, keď som napísal knihu Raz aj v pekle vyjde slnko. Vtedy sa moja duša rozhodla. Nikdy som môjmu duchu nepovedal nie, lebo vždy sa mi odmenil spokojnosťou a radosťou. Básne prišli dva roky na to a cestovanie s tým šlo tiež ruka v ruke. Postupne sa mi všetko otváralo.

Tvoje diela rozprávajú príbehy obyčajných ľudí s neobyčajnými životnými udalosťami. Pri písaní si sa inšpiroval aj vlastným životom?

Samozrejme, že áno. Je to asi tretina z toho čo som prežil ja. O tom sa najlepšie píše, pretože to ide z teba a nedá sa to oklamať. Keďže som prežil veľa minulých životov, idú zo mňa aj pocity, ktoré som teraz neprežil, no sú o mne. Veľmi veľa cudzích situácií viem precítiť, pretože som ich prežil a rozumiem im. Niektoré spojovacie kapitoly sú pre mňa krkolomné, no tých je, našťastie, veľmi málo.

Preskákal si si už kde čím. Gitarista, zvukár a neskôr aj technický riaditeľ v rádiu, spisovateľ, cestovateľ… Ktorá z týchto činností sa ti najviac páčila?

Keď človek robí niečo s radosťou, všetko ho baví. A je to jedno, či sa práve šprtá v záhradke a sadí jahody alebo kosí, hrá sa s deťmi, píše… Ak robí človek niečo s láskou a je na ňu napojený, začne ním prúdiť. Nič z toho by som nevyzdvihol. Keď som bol v rádiu zvukárom a už som to ovládal, bol to pre mňa balet. Začal som hrať na gitaru a v kapele, bol to balet. A keď zrazu píšeš a si napojený, je to tiež balet. Všetko sa dá robiť s láskou. Aj vynášanie koša, povinné chodenie do obchodu, upratanie garáže… A zrazu sa to všetko začne robiť ľahšie.

Dávnejšie si v jednom rozhovore uviedol: „Nikdy nebudem robiť to, čo ma nebaví.“ Ako si na tom dnes?

hirax1
foto: facebook Pavel Hirax Baričák

Veľmi podobne. Dá sa povedať, že to doťahujem do krajností. Pomaly už ani do roboty nechodím. Ľudia by mali vnímať, čo robia s láskou. Tam je ich miesto. No vďaka tomu, že sme potomkovia socialistických rodičov, bojíme sa. Stále nás strašili, že bude vojna, nebude čo jesť a všetko bude zlé, musíme brať to, čo máme… To sú všetko odkazy našich rodičov a strachy v nich, ktoré sú aj v nás. Raz mi niekto napísal pod moju fotku z Nového Zélandu že sa mi cestuje, keď som podnikateľ a mám peniaze. Lenže ja som bol pár rokov predtým nezamestnaný. Dva roky som nepracoval. A bolo to len moje rozhodnutie. Začal som robiť to, čo ma baví. Človek, ktorý mi to napísal pod fotku sa zakuklil. Ak niekto niečo chce, tak nech za tým ide. Ak chce byť niekto šťastný nech za tým ide. Ak chce byť niekto bohatý nech za tým kráča. Inak to nejde.

Vo svojich knihách často používaš jazyk mladých ľudí a nebojíš sa použiť aj vulgarizmy. Ako tvoju tvorbu vidia ostatní? Pohoršuje ich či naopak potešuje?

To sa rozdeľuje na veľa skupín. Niektorí to prijímajú – to sú tí, ktorí to zažívajú, iní sú tým veľmi dotknutí. Pár ľudí vraví, že nemá rado vulgarizmy, no v mojich knihách to berú. Vidia, že to tam má byť. Niekedy dialógy nemôžeš inak vyriešiť. Keď ti raz povedia, že tvoja bývalá frajerka, ktorú si ľúbil, umrela, tak nepovieš „do riti“. Schúliš sa na zem a budeš možno plakať a nadávať. Nespravíš to inak. Takto to bude. Preto nemám rád niektoré romány ženských spisovateliek, ktoré opisujú pre mňa cudziu realitu. Tie vulgarizmy, plač a smútok prežíva každý. A každý raz vybuchne. Aj tá najväčšia panička, ktorá nenadáva, povie o svojej kolegyni pri kávičke, že je to taká pipka. Nemám rád to pokrytectvo. Aj keď na druhej strane viem o veľmi veľa ľuďoch, ktorí nenadávajú. No je to z človeka cítiť, či sa na niekoho hrá, či nosí nejakú masku, či je naozaj čistý. Ja normálne nenadávam. Iba keď rozprávam vtipy.

Aké boli začiatky tvojho hudobného života?

Bol som asi tretiak na priemyslovke a mal som 17 rokov. Boli to krásne časy. Nevedeli sme hrať a bola tam tá čistota. Šlo len o muziku. Neskôr sme už len špekulovali, ako dosiahneme úspech, ako vybavíme koncerty, ako spravíme promo… Už tam bola kalkulácia a politika. Prvé roky v Editore boli naozaj čisté. Bolo to o chalanoch, ktorí sa stretávali v skúšobni, hrali aj tri hodiny a šli na pivo. Boli sme jedna veľká rodina. Vtedy sme zakladali československý metalový underground. Nahrali sme druhé metalové demo na Slovensku po skupine Gladiátor. Bol som pri veľa prvých veciach slovenského metalu. Spomínam na to veľmi rád, no hral som len na gitaru a nevedel, čo všetko vo mne je. Čím je človek starší, tým viac sa otvára.

O kapele Editor sa na Slovensku hovorí ako o priekopníkovi žánru hardcore či metal. Ako vznikla myšlienka kapely?

hirax2
Kapela Editor patrí k priekopníkom slovenského metalu. foto: Martina Chrienová

Názov bol hneď vymyslený. Nikto nevedel po anglicky. Každý vedel len to, že editor znamená strih a končí to na –tor. Boli sme chalani, ktorí chodili spolu piť lacné víno a spievali sme Kryla. Neskôr sme si povedali, že založíme kapelu. Všetci sme leteli na metale. Prišiel Doktor, ktorý písal vynikajúce texty. Vzniklo to prirodzene z mládežníckej partie, s ktorou som chodil von.

Ovplyvnila ťa tvrdá hudba aj v tvojej literárnej tvorbe?

Myslím, že môj debut Raz aj v pekle vyjde slnko je úplne undergroundový. Je písaný pre punkáčov a metalistov z prostredia beznádeje, koketovania s marihuanou a ľahkými drogami a nenachádzania riešenia, keď je mu napríklad ťažko po rozchode. Do toho idú aj rôzne problémy s políciou. Tento román bolo akési dozretie mňa ako muzikanta. No neskôr som šiel aj do ďalších sfér a bolo to iné.

V tvojej literárnej tvorbe sa nájde mnoho pesimizmu, no zároveň aj pozitívne myšlienky. Myslíš si, že človek musí prejsť najprv ťažkým životom, aby dosiahol šťastie?

Veľa osvietených ľudí nepotrebovalo trpieť. Dostali sa k tomu osvieteniu veľmi rýchlo. Ale niekto potrebuje prejsť cez väčšie bahno a odtrpieť si svoje, aby pochopil, kým vlastne je. Musí sa určitých vecí zbaviť a odhodiť ich. Utrpenie je podľa mňa očistné. No niekedy to kresťanské vysvetlenie „každý musí niesť svoj kríž“ nestačí. Ja chcem byť šťastný tu na tejto Zemi. Takže keď mám nejaký problém, budem ho riešiť a zaujímať sa oň. Budem sa vzdelávať a pracovať na sebe, aby som odstránil to, čo vyvoláva bolesť. To je moja cesta k šťastiu. Cesta zdokonaľovania sa. Či už po stránke fyzickej alebo psychickej.

autori: Mária Zimovčáková a Pavol Sivák

Zdieľajte článok

Komentáre:

2 thoughts on “Hirax: Všetko sa dá robiť s láskou

  1. Pekne napisane…dakujem za vyvedenie z tmy…uz viem kto som a kam idem…urcite tam dojdem…vdaka

  2. Ďakujeme za príjemnú odozvu, Janka. Veríme, že aj naše ďalšie články budú mať podobné ohlasy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.