Fejtón
Je štvrtok podvečer a ja sa konečne vraciam domov. Ďalší týždeň sa stal minulosťou a slastná odmena v podobe konca semestra je opäť o niečo bližšie. V upršanom počasí si hľadám miesto pod niečím, čo by malo pripomínať autobusovú zastávku. Kapacita piatich osôb je však už na prvý pohľad naplnená a ja si nechcem kaziť koniec týždňa dotykmi telo na telo s niekým neznámym. Počkám teda vedľa. Veď už je to len pár minút a vysnená štvorka ma odvezie na železničnú, kde nastúpim do vlaku zadarmo a vychutnám si tradičnú labutiu pieseň v podobe niekoľkohodinovej cesty domov.
Vozidlo MHD je tu, nastupujem. Rozhodol som sa, že si dnešné cestovanie spríjemním jemným rozanalyzovaním typov osôb, ktoré pravidelne používajú cestovné prostriedky. Taká ľahká intelektuálna irónia na zabitie času.
Svoj študentský preukaz som priložil, vlna autobusového skleníkového efektu ma v momente bezpečne zasiahla, a tak môžem začať so svojou analýzou už v MHD.
Vekový priemer cestujúcich dnes opäť dosahuje Everest. Dôchodcovia sú všade, ale už pre mňa nie sú tak zaujímaví. Áno, sú tu a áno, všetci vedia, že som narkoman a delikvent. Na tom nie je nič nové…
Ako sa však okolo seba pozerám, vidím prvú skupinu cestujúcich, ktorých by som si dovolil pomenovať pracovným názvom „hygienici“. Hygienici sú ľudia, ktorí urobia aj nemožné, aby sa dokázali vyhnúť kontaktu s čímkoľvek v dopravnom prostriedku a zamedzili tak prístupu baktérií na svoje ctené ručičky. Jeden z nich sa práve svojím lakťom, poctivo omotaným hrubým kabátom, chytil za garde s kovovou tyčkou v autobuse. S jemnou oporou a stabilitou olympijského víťaza v snoubordingu to zvládol bez dotyku. Výborne, pán Monk, dnes Vám to vyšlo! Dúfam, že si pre istotu ešte tie ruky pretriete vlhčenými utierkami.
Svojím spôsobom sa však hygienikom nemožno čudovať. Majú tu aj svoj protipól. Niektorí jedinci kýchajú a pokašliavajú ostošesť bez toho, aby si dali ruku pred ústa. Na nervy lezú aj mne…
Vystupujeme a niektorí ľudia sa ponáhľajú akosi viac než ja. Pravdepodobne patria k ďalšej skupine – „dochádzačom“. Dochádzači sú ľudia, ktorých má v ročníku každý z nás. Bývajú blízko mesta a každodenne zasypávajú profákov otázkami typu: Pustíte ma o päť minút skôr? Snahu stihnúť skorší vlak či autobus vzali za hry o život a bojujú až na krv. Pozor, slečna, len sa v tých elegantných topánočkách na štýl starovekého Grécka nepotknite!
Za dochádzačmi nasledujú dvaja traktoristi. Ani neviem, prečo mi napadol výraz traktoristi, no asi pre ten „ľubozvučný“ tón koliesok kufra, ktorý sa s nimi nesie každou sekundou ťažkopádnej chôdze na stanicu. Ak by som mal vymyslieť hymnu cestovateľov, bola by to pravdepodobne symfónia zložená z viacerých tónov týchto koliesok.
A tak si už sedím vo vlaku a sledujem dianie naokolo. Niekoľko spoluobčanov má potrebu si niečo nahlas vydiskutovať. Chvíľu som premýšľal, ako ich nazvať, pričom mi po rozume neustále behali len národnosti. Po kratšom zvažovaní som sa rozhodol pre Kostaričanov. Samozrejme, nič proti tejto sympatickej stredoamerickej krajinke.
Chvíľou napätia je vždy očakávanie spolusediacich. Niežeby som si nejako vyberal, miesto ponúkam každému, no predsa len sa radšej vyhýbam najnebezpečnejšej skupine cestujúcich, ktorú by som si dovolil nazvať „rozhlasoví moderátori“.
Rozhlasoví moderátori sú typom osôb, ktoré do vlaku vstupujú s neukojiteľnou túžbou podeliť sa s ostatnými ľuďmi o svoje negatívne dojmy z ďalšieho neúspešného dňa, pýtať sa neuveriteľné otázky o počasí či iných sférach spoločenského života, alebo, ako inak, nadávať na Fica.
Prednedávnom som na jedného rozhlasového moderátora nechtiac narazil a poviem vám, bol to majster svojho remesla, priam Sajfa medzi cestujúcimi!
Tentoraz to vyšlo, žiaden rozhlasový moderátor sa na mojom radare neobjavil, utíšili sa aj Kostaričania a traktoristi odložili svoje „stroje“ do batožinového priestoru. Premýšľam, do ktorej skupiny by som sa zaradil. Keby som nemal cestovnú tašku, bol by som traktoristom a čo to som už pochytil aj z dezinfekčného umenia hygienikov. Asi som niečo medzi tým. A vy?
autor: Matej Ondrišek
