Do vienka dostal futbalový talent, obrovskú dávku energie, skromnosti a pokory. Z malého slovenského mesta sa dokázal prepracovať až na Apeninský polostrov. Svoj talent momentálne rozvíja v Sampdorii Janov, kde hrá Seriu A. Hovorí sa o ňom ako o veľkej futbalovej nádeji, čo každým svojím výkonom na ihrisku len potvrdzuje. Reč je o Davidovi Ivanovi, ktorý pre Občas nečas poskytol rozhovor nielen o futbale.
Kto ťa priviedol k futbalu? Aký bol tvoj sen, keď si začínal s futbalom?
K futbalu ma priviedol môj ocino, keď som mal 5 rokov. Je mojou inšpiráciou, pretože mi odmalička vo všetkom pomáhal a chcem sa mu čo najviac podobať. Myslím si, že snom každého začínajúceho hráča je hrať za jeden z top európskych klubov a dostať sa do reprezentácie svojho štátu. Taký bol aj môj sen.
Začínal si v domácom Dusle Šaľa, neskôr si pokračoval v Nitre. Ako sa ti podarilo prebojovať až do Sampdorie?
Za Šaľu som začal hrávať, keď som bol päťročný. Vtedy som ešte hrával aj s mojím starším bratom Dušanom. Keď som mal dvanásť rokov, mojich rodičov oslovili tréneri z Nitry. Samozrejme, ja a ani moji rodičia sme neváhali prijať túto ponuku. V Nitre som stihol odohrať štyri sezóny a podarilo sa mi dostať aj do reprezentácie. V pätnástich si ma všimli na jednom medzištátnom stretnutí, po ňom ma pozvali na skúšku do Sampdorie a o rok sa už uskutočnil prestup, za ktorý som veľmi vďačný.
Neľutuješ, že si do Talianska odišiel taký mladý?
Určite nie. Naopak, som veľmi rád, že som odišiel v takom nízkom veku. Síce to nebolo ľahké, ale kto chce niečo v živote dosiahnuť, musí aj niečo obetovať.
Ako dlho ti trvalo, kým si si zvykol na nové prostredie a naučil sa po taliansky?
Zo začiatku to bolo ťažké aj napriek tomu, že mi spoluhráči pomáhali. No mal som dvakrát do týždňa vybavenú taliansku učiteľku, postupom času som si zvykol a už to išlo len k lepšiemu
V mládežníckej kategórii si bol kapitánom, určite to bola veľká česť. Aký si bol na svojich spoluhráčov?
Samozrejme som sa snažil byť spravodlivý vo všetkých smeroch. V Taliansku sa kapitán berie ako pravá ruka trénera, takže každá maličkosť, napríklad aj názor ostatných hráčov na taktiku, sa konzultuje s kapitánom, ktorý to potom ide prebrať s trénerom. Práve od kapitána hráči najviac očakávajú, že ich bude „hecovať“ a povzbudzovať.
V Taliansku kapitána považujú za pravú ruku trénera.
Momentálne hráš Seriu A, kde patríš k najmladším hráčom. Ako si rozumieš s ostatnými spoluhráčmi? Aké sú podmienky v klube?
Aj keď som jeden z najmladších, ostatní ma neberú ako menejcenného a máme dobré vzťahy, čo ma veľmi teší. Podmienky v zahraničných kluboch na tejto úrovni sú fakt super. Ľudia, starostlivosť, profesionálny prístup. Veľmi sa snažia, aby sa hráči cítili čo najlepšie.
Ako prebiehajú tréningy? Sú viac zamerané na fyzickú alebo technickú stránku? Chodia sa na ne pozerať aj fanúšikovia?
V Taliansku sú tréningy zamerané hlavne na taktiku. Na takmer každom tréningu máme teda taktiku, o čom je vlastne aj celý taliansky futbal. Trénujeme šesťkrát do týždňa. Tréningy sú veľmi intenzívne, ale nie veľmi dlhé. A áno, ľudia sa chodia pozerať vždy, keď tréningy nie sú uzatvorené.
Hrávaš aj záložníka aj krídlo. Ktorý post ti viac vyhovuje a prečo?
Určite hrám radšej v strede zálohy, ale ak ma tréner potrebuje na inej pozícii, tak s radosťou zahrám kdekoľvek.
V decembri si v Serii A strelil svoj premiérový gól. Aké si mal pocity?
Bol to nezabudnuteľný pocit. Tým sa mi splnil jeden z mojich futbalových snov, ktorých je ešte veľa.
Ako prebieha tvoj bežný deň?
Ráno sa zobudím, naraňajkujem sa a idem sa prejsť k moru. Potom ma čaká obed a hneď poobede tréning. Po ňom sa vždy snažím nejako vyplniť čas a niečo vymyslieť. Či už ideme do kina, alebo do obchodného centra. Niekedy si chodievame zahrať aj golf.
Ako využívaš svoj voľný čas? Cestuješ po Taliansku?
Áno, vždy, keď máme voľný deň, tak sa ho snažím plne využiť. Bol som už v Miláne, Ríme či v luxusnom Monaku, čo nie je ďaleko od Janova. Veľmi sa mi páči Rím. Je to krásne mesto a navyše je v ňom štát, v ktorom sídli pápež, o to radšej tam idem.
Ako sa stravuješ? Držíš sa nejakého špeciálneho jedálnička alebo nepohrdneš ani čokoládou či hamburgerom? Mal si možnosť ochutnať nejaké nezvyčajné jedlo?
Snažím sa stravovať zdravo. Nedávno som dostal stravovací plán, ktorého sa držím, ale nepohrdnem ani dobrou pizzou. Janov je prímorské mesto, preto som už skúšal niečo z mora ako napríklad chobotnicu či raka.
Aké máš ciele do budúcnosti a ktorý klub je tvoj sen?
Už hrať tu, v Sampdorii, je pre mňa sen. Môj najobľúbenejší tím je Real Madrid, takže najväčším snom by bolo hrať práve tam.
Čím by si chcel byť, pokiaľ by si nebol futbalistom?
Určite by som sa chcel držať futbalu, či už byť trénerom, alebo manažérom.
Plánuješ niekedy v budúcnosti vysokoškolské štúdium?
Áno, po kariére určite, pretože momentálne na to nie je vôbec čas.
Čo ti najviac chýba zo Slovenska (okrem rodiny a priateľky)?
Kamaráti, jedlo a celkovo domov, to miesto, kde som vyrastal.
Ako zvládate s rodinou a priateľkou odlúčenie? Navštevujete sa často?
Moja priateľka tu momentálne je aj napriek tomu, že študuje vysokú školu. Vybavila si individuálne štúdium, čiže sem môže chodiť pomerne často.
Do veľkého futbalu vstupuje Čína. Ak by prišiel nejaký čínsky klub s tým, že ti ponúkne kráľovský plat, prijal by si takúto ponuku?
Momentálne určite nie. Nad takou možnosťou by som rozmýšľal až vo vyššom veku, pretože pravý futbal sa podľa mňa hrá v Európe.
Sleduješ náš reprezentačný tím? Myslíš si, že na ME máme šancu umiestniť sa na vyšších priečkach?
Sledujem a pevne verím, že Slovensko minimálne postúpi zo skupiny tak, ako na MS 2010.
Už teraz si vzorom pre mnohých nádejných futbalistov. Čo by si im poradil? Vycestovať do zahraničia či ostať tu?
Myslím si, že u každého hráča je to iné. Niekomu pomôže odísť skôr, inému to zase neprospeje. Bolo veľa perspektívnych hráčov, ktorí odišli ako mladí, no stratili sa, ale aj takých, ktorí čakali na niečo lepšie a už sa im šanca neposkytla.
autorka: Natália Gaberová
