Podivný prípad so psom dojal, ale aj rozosmial

Mladý herec Tomáš Turek zažiaril v úlohe autistického chlapca

Divadlo Andreja Bagara uviedlo v dňoch deviateho, desiateho a jedenásteho júna tri premiéry jednej hry – Podivný prípad so psom. Posledná premiéra tejto divadelnej sezóny nenechala nikoho chladným, príbeh o autistickom chlapcovi Christopherovi bravúrne zvládnutý mladým hercom Tomášom Turekom sa dotkol sŕdc všetkých prítomných.

Štúdio Divadla Andreja Bagara otvorilo svoje slávnostné brány premiér tejto sezóny poslednýkrát vo veľkom štýle. Trikrát uviedli hru s názvom Podivný prípad so psom z pera plodného britského autora súčasnosti Marka Haddona. Podivný prípad so psom je rodinná dráma s prvkami komédie, ktorá nám umožňuje nevídaný pohľad do sveta ľudí trpiacich Aspergerovým syndrómom. Príbeh o pätnásťročnom Christopherovi, ktorý žije v malom byte s otcom, režisérsky na Slovensku prvýkrát uviedla absolventka VŠMU a veľmi úspešná režisérka Soňa Ferancová. Ako o sebe rada tvrdí, v poslednej dobe považuje najmä humor na javisku za úspešnú a príjemnú formu katarzie, a preto sme i v smutnom príbehu našli momenty, pri ktorých sa celé hľadisko úprimne smialo.

Mladý herec Tomáš Turek zažiaril v úlohe autistického chlapca
Mladý herec Tomáš Turek zažiaril v úlohe autistického chlapca. Foto: DAB

Kto zabil Wellingtona?

Dej posadený uprostred malého anglického mestečka začína záhadnou smrťou psa Wellingtona, ktorý patril chlapcovej susede. Tá nájde pätnásťročného chlapca, o ktorom všetci vedia, že trpí poruchou z autistického spektra, ako mŕtveho Wellingtona objíma. Zavolá naňho políciu, no Christopher tvrdí, že Wellingtona nezabil a nikdy neklame. Okrem toho nemá rád, ak sa ho niekto dotýka, ak na neho rozpráva niekto cudzí alebo viac ľudí naraz, nemá rád ostré blikajúce svetlá a metafory, ktoré sú vlastne klamstvom. Neznáša klamstvá a preto nikdy neklame. On Wellingtona nezabil. Kto teda?

Rozhodne sa vypátrať túto záhadnú vraždu, vďaka jeho jedinečnému zmyslu pre spravodlivosť má totiž pocit, že vrah by mal byť právoplatne potrestaný. Podľa vzoru svojho obľúbeného knižného hrdinu Sherlocka Holmesa si zapisuje svoje poznámky a zistenia a dopátra sa k zaujímavým faktom. Divák počas celého predstavenia sleduje jednoduchú, no napriek tomu spletitú líniu vzťahov a rodinných tajomstiev, ktoré sa odohrávajú v Christopherovej prítomnosti, a predsa mimo neho. Autor voviedol počas hry Christophera do situácií, ktoré sú pre zdravých ľudí bežné, no pre Christophera boli hotovým dobrodružstvom. Každú minútu sme prežívali spoločne s Christopherom v podaní veľmi talentovaného mladého herca Tomáša Tureka, a ak sme sa práve nezasmiali nad príjemným odľahčeným momentom, v hľadisku by ste počuli aj najmenší šuchot.

Smutné scény striedali aj vtipné a úsmevné momenty
Smutné scény striedali aj vtipné a úsmevné momenty. Foto: DAB

„Ak by bol v každom z nás kúsok autistu, svet by bol oveľa krajší.“

Tak reagoval po predstavení Ján Greššo na slová režisérky Sone Ferancovej, ktorá povedala, že v Christopherovi videla veľký kus dobra. Napriek tomu, že deti trpiace Aspergerovým syndrómom môžu byť považované za málo empatické či dokonca necitlivé, divák mal možnosť sledovať pochody, ktoré sa odohrávali v Christopherovej hlave a pozrieť sa na svet z jeho strany. Aj keď premýšľal s chladnou logikou, potreboval byť milovaný, pochopený a mať pocit istoty oveľa viac ako bežné dospievajúce deti v jeho veku. Tomášovi Turekovi sa podarilo zachytiť choré dieťa tak uveriteľne, že po prvých dvoch premiérach sa ho ľudia pýtali, či touto poruchou náhodou netrpí alebo nemá niekoho blízkeho s podobnými mentálnymi problémami. Pohybovo aj výrazovo zvládol úlohu na úrovni veľkého herca napriek tomu, že je ešte mladý. Diváci mu podávali ruky a predpovedali veľkú divadelnú budúcnosť právom, zahrať postihnutého človeka si totiž vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti, hodiny tréningu a sledovania správania trpiacich osôb, aby pôsobila postava čo najdôveryhodnejšie.

Herci to zvládli na jednotku

Okrem Tomáša Tureka si v predstavení zahrali aj Alenka Pajtinková, Daniela Kuffelová, Lenka Barilíková, Peter Oszlík či hosťujúci herec z SND Ján Gallovič. Svoju úlohy, respektíve úlohy, zvládli na jednotku – každý z nich totiž hral viac úloh simultánne. Napríklad Ján Gallovič bol Christopherov otec, ale aj metaforická postava v pozadí a predavač lístkov na vlak, Daniela Kuffelová vynikajúco zapadla do úlohy milujúcej, ale zmätenej mamy, no bravúrne zvládla aj bezdomovkyňu. Skutočnou majsterkou prevleku bola počas predstavenia herečka Lenka Barilíková – zahrala si hysterickú susedu, vtipnú babičku, predavačku v McDonalde alebo prísnu policajtku. Peter Oszlík sa zase vcítil do úlohy búrliváka, policajta či reverenda. V hre mala veľmi dôležitú úlohu Alena Pajtinková. Sprevádzala Christophera ako jeho učiteľka, ale aj akási mentálna mentorka, ktorá bola k nemu vždy láskavá a mala pre neho pochopenie. Malý počet postáv vôbec na javisku neprekážal, práve naopak. Herci dostali možnosť ukázať všetko, čo v nich je, a my diváci sme to ocenili záverečným standing ovation, počas ktorého sa štyrikrát vrátili na klaňačku.

Jedna z najdojímavejších scén je, keď Christopher zisťuje, kto zabil Wellingtona
Jedna z najdojímavejších scén je, keď Christopher zisťuje, kto zabil Wellingtona. Foto: DAB

Dômyselne upravená scéna

Scéna štúdia DAB upravená pre podmienky tohto predstavenia symbolizovala svet autistického dieťaťa – všetko malo svoje miesto a bolo rozdelené do škatúľ. Z nich herci počas predstavenia vyberali potrebné rekvizity, presúvali ich po javisku alebo po nich liezli. Ak sa Christopherov svet menil, ak sa ocitol v chaose, ktorý nedokázal spracovať, škatule na neho lietali zo všetkých strán. Autorovi scény Petrovi Janků sa podarilo podčiarknuť celkovú myšlienku hry, jej jednoduchosť a pritom zložitosť vďaka škatuliam s číslami. Chlapcov svet totiž symbolizovali a sprevádzali samé čísla – presné dátumy, presný čas, všetky prvočísla či predčasná maturitná skúška z matematiky. Fascinovala ho matematika, fyzika, nekonečnosť vesmíru, ale aj malý priestor kozmickej lode, kde by mohol byť sám a nikto by k nemu nemohol preniknúť. Vďaka dômyselnej scéne divák dokázal lepšie pochopiť pocity, ktoré mu boli z javiska adresované a prežívať ich ešte intenzívnejšie. Tým, že je hra uvádzaná v štúdiu, divák je k hercom oveľa bližšie, vidí ich reakcie a dokáže lepšie oceniť mimiku. Na mňa osobne hra zapôsobila veľmi silno a nálada sa mi v priebehu troch hodín menila ako na horskej dráhe. Odchádzala som s pocitmi radosti, aké dokáže vyvolať len skutočné umenie. Hercom, ako aj všetkým členom tvorivého tímu, patrí veľké poďakovanie.

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.