V dnešnej dobe si množstvo mladých ľudí kladie otázku o svojej budúcnosti. Ísť študovať niečo, čo mi zaručí dobrú prácu, alebo nasledovať svoje sny? V tejto otázke má jasno dvadsaťtriročná študentka Vivien Babicová, ktorá sa rozhodla venovať móde a teraz študuje na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Má za sebou viaceré úspechy. Naposledy ukázala na Resonance fashion show recyklovanej módy, že aj z takýto typ odevov môže byť zaujímavou alternatívou.
Keď som ťa poznala asi pred desiatimi rokmi, bola si dievča, ktoré má vkus, cit pre módu a vlastný štýl obliekania. Čo ťa priviedlo k móde?
Od čias, keď som študovala na osemročnom gymnáziu, som mala potrebu nejakým spôsobom sa umelecky vyjadriť. Asi to bol pre mňa spôsob ventilácie a oddychu od učenia. Začala som vyrábať náramky, brošne, darčeky pre priateľov a rodinu, a tým som si uvedomovala hodnotu ručnej práce a istého duševného vkladu. Tiež som si prerábala svoje oblečenie z obchodu alebo zo sekáčov. Hľadala som prostredie, kde by som mohla tieto svoje vášne zmysluplne využiť. Teraz môžem s určitosťou povedať, že som ten priestor v móde našla.
Kedy si si uvedomila, že sa tejto práci chceš venovať aj v budúcnosti?
Dlho som uvažovala aj nad štúdiom histórie, takže to úplne jednoznačná voľba nebola. V maturitnom ročník som pochopila, že venovať sa umeniu len ako vedľajšiemu záujmu by ma dostatočne nenapĺňalo. Našťastie ma rodina v mojej voľbe podporovala a netlačila ma do odborov s “istým uplatnením a pravidelným platom”.
Rodinné zázemie mi dalo základy, z ktorých neustále čerpám, a to najmä vo vypätých situáciách, tých je v umení mnoho
Koho považuješ za svoj najväčší vzor?
Mojím vzorom a každodenným zdrojom inšpirácie sú ľudia, ktorí dokážu zdravo skĺbiť úspešnú kariéru a šťastný osobný život. Sú pracovití a pokorní. Vzory vidím v rodine, spolužiakoch aj priateľoch. Čo sa týka profesijných vzorov, sledujem tvorbu mnohých dizajnérov a Haider Ackermann je jediný, ktorého tvorba sa mi naozaj páči konštantne z kolekcie na kolekciu.
Inšpirovalo ťa aj prostredie, v ktorom si vyrastala?
Určite áno. Moja mamina veľa šila, keď som bola malá. Vždy sa dobre obliekala a priviedla ma k sekáčom. Otec veľa cestoval a bol otvorený novým možnostiam. Ukázal mi nové miesta, zoznámil so zaujímavými ľuďmi, naučil ma, že všetko má alternatívy. Starí rodičia boli zas vždy pevným prístavom lásky, starostlivosti a morálnych hodnôt. Rodinné zázemie mi dalo základy, z ktorých neustále čerpám, a to najmä vo vypätých situáciách, tých je v umení mnoho. To sú tie zakorenené a overené istoty.
Študuješ v Zlíne. V čom je český svet módy iný ako ten na Slovensku?
Z môjho pohľadu je rozdiel v tom, že v Česku sa móda odohráva hlavne v Prahe, a to medzi trochu väčšou skupinou ľudí, ktorí sú otvorenejší novým vplyvom, vzhľadom na mesto, v ktorom žijú. Na Slovensku je rôznych aspektov dizajnu menej, komunita je uzatvorenejšia. Mám pocit, že drvivá väčšina ľudí považuje za módu to, čo vidia vo veľmi komerčných prevedeniach. Nepýtajú si viac, a preto je progres veľmi pomalý. V oboch krajinách je dizajn ešte v počiatkoch a ponúka veľa priestoru na realizáciu nových myšlienok.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
Mala som tú česť predstaviť svoju kolekciu „Až príde večer…” Na Fashion LIVE! Bratislava. Následne bola kolekcia aj na titulnej strane editoriálu venovanému tejto udalosti v magazíne EMMA, ktorý fotil jeden z našich najlepších fotografov Branislav Šimončík. Celkovo sa ku mne dostalo veľa pozitívnych ohlasov. Aj keď už dávno pracujem na iných projektoch, stále mám z toho radosť.
Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí by sa chceli vybrať cestou módy, ale nevedia sa rozhodnúť, či sa to v dnešnom neistom svete oplatí?
Treba si položiť otázku, čo je v živote isté a nemenné, a čo sa naozaj oplatí. U mňa to je viera v samu seba a vo svoje vízie. Ak robíte niečo úprimne, odhodlane a zodpovedne, tak to nemôže dopadnúť zle.
autorka: Natália Fekiačová
