Eugen Gnoth: Každému by som prial, aby si mohol od detstva zahrať divadlo

S hudbou a divadlom je v kontakte celý život. Jeho doménou sa stal klavír, ktorý ho sprevádza nielen počas hudobnej tvorby a korepetície v Starom divadle, ale aj počas vystupovania s nitrianskou jazzovou skupinou E. G. O. group. O súčasných veciach a minulosti sa Občas nečas porozprával s Eugenom Gnothom.

Staré divadlo Karola Spišáka zažilo svoju 65. sezónu. Aká bola a čo znamenala pre samotné divadlo?

Ja som tu už externe, ale môžem sa k tomu vyjadriť. Začnem z pohľadu penzistu, ktorý ešte hrá, ktorý cíti s týmto divadlom. Toto je moja firma. Bolo teraz o nej dosť napísané, pretože situácia bola naozaj napätá. Prišiel nový riaditeľ a časť súboru sa nezhodla. Táto časť mala názor, že už nebude môcť pracovať podľa svojho dramaturgického plánu, ktorý určovala Veronika Gabčíková. Herci mohli hrať aj tie hry, ale mohli sa lepšie rozložiť. Chytilo to dosť dramatický spád. Nezávidel som vedeniu, pretože nový riaditeľ bol v pomerne ťažkej situácii. Keď odíde päť hercov s dramaturgom a režisérom, tak to nie je ľahké. Posledných päť rokov tu v podstate fungovalo päť hercov. Tá druhá časť súboru hrávala len sporadicky, ale mohla si povedať, že má tiež nárok na hranie, svoj plán a podobne. Oni to neurobili a to nebolo po tejto stránke spravodlivé. Aj herci, ktorí odišli, raz zostarnú. Potom môžu prejsť okolo vitríny, kde zverejňujú nové tituly, a nebudú tam uvedení, pretože už nebudú moderní. Čo sa týka inovatívnosti divadla, ja si myslím jedno. Moderné je tým, že ho hrajú len mladí herci. Môj názor je taký, že divadlo je len dobré a zlé, pozerateľné a nepozerateľné. Nie som proti experimentom. Nemôže však byť z piatich hier päť experimentov. Na premiéru sa dostavia všetci známi a kamaráti, potom príde ešte repríza, ale pri tej piatej už prevádzka plače. Z piatich hier má byť jeden experiment…  Bábkové divadlo má jednu vlastnosť, ktorú nemá žiadne iné divadlo. Mal by v ňom existovať takzvaný zlatý poklad zahrňujúci najlepšie hry, ktoré sa po reprízach schovajú a nechajú sa odstáť. Za dva roky sa vystrieda obecenstvo, hra sa prípadne upraví a znova uvedie. Predsa len, takto sa oprášil Čin-čin. Je urobený výborne, nadčasovo a nemuselo sa doň opäť investovať… Nie je to ľahké. S takouto situáciou sa teda divadlo musí vysporiadať. Zostáva mu len, aby to prekonalo, aby sa mu čo najskôr podarilo doplniť úspešný repertoár, aby všetci hrali. Potom budú všetci spokojní.

V apríli ste oslávili svoje 70. narodeniny. Prinieslo toto jubileum do vášho života nové postoje?

(smiech) Ja som také inkognito Gnotto. Ja som to von netrúbil. To bolo asi v divadelnom kalendári, ale už to zrejme zmazali. Okrúhle jubileum, to je pekný názov… Keď prekročíte šesťdesiatku, tak či už chcete, alebo nechcete, hlási sa zdravie. Ešte keď žil môj veľmi blízky kamarát Karol Spišák, mal som päťdesiatdeväť rokov. Keď sa blížili moje narodeniny, tak si Karol pripravil prejav. V ten deň sa ma spýtal, čo robím a prečo nič nepoviem. „Čo budem oslavovať päťdesiatosem?” odpovedal som. On sa spýtal, či je päťdesiatosem číslo mojej košele alebo topánok. Povedal som teda: „Karčinko, ja to cez šesťdesiatku nepustím, ja to teraz zvrtnem a idem dole. Teraz mám v podstate štyridsaťosem (smiech).” Musíte sa udržovať v nálade, zábave aj vtipe. Musíte si nadľahčovať veci. Toto mi to prinieslo. Ja som to vedel, no musel som sa v tom utvrdiť.

suborSD3
Eugen Gnoth je stálicou Starého divadla Karola Spišáka, kde sa okrem hrania venuje korepetíciam a kompozícii hudby. Počas svojej kariéry spolupracoval s viacerými kultúrnymi inštitúciami – Divadlo Andreja Bagara, Slovenská televízia či Divadlo Jozefa Palárika v Trnave. Foto: archív SDKS

Vo svete hudby a divadla sa pohybujete od úplnej mladosti. Čo vás táto sféra naučila?

Každému by som prial, aby si mohol od detstva zahrať divadlo. Ja by som to určil ako povinnú jazdu na školách. To by malo byť v osnovách alebo programe školy. Javisko je miesto, ktoré nesmelých naučí smelosti. Tí, ktorí nemajú dar reči, sa naučia prehovárať k ľuďom a k hľadisku. Postava, ktorú hrajú, ich trochu naučí zabudnúť na seba. Dramatická výchova je veľmi dôležitá. Na to treba kvalitných ľudí, tých je ale málo. Ja som mal to šťastie, že som mal jednu vynikajúcu učiteľku Kamilu Ševelovú. Ona mala slovnú zásobu a všetko ostatné, robila to geniálne. Pravda však je, že dobrý herec ešte nemusí vedieť učiť. Aspoň na základných školách by to malo byť tak, že si trieda sama pre seba niečo odohrá a zasmeje sa. Ja som v detstve hral divadlo už v siedmej triede, neskôr na strednej škole, potom som začal s hrou na klavír. Bol som v kontakte aj so starým Bagarovým divadlom. Takto som vyrastal a to bola moja univerzita… Divadlo dá človeku veľmi veľa najmä tým, že je kolektívne a duchovné.

Čím si vás získal práve klavír? Máte skúsenosti aj s inými nástrojmi?

Ja som chcel hrať aj na harmonike. Čudujem sa tomu, že mladí sa neučia hrať na harmonike. Je to skutočne vynikajúci nástroj a ľahko prenosný. Mne sa páčilo, že harmonika sa dala vložiť kdekoľvek do autobusu a potom sa mohlo hrať. Klavír si takto so sebou nezoberiem. Na nej som však nehral. Ľavou rukou neviem tak dobre hrať. Klavír ma ale vždy veľmi oslovoval. Chcel som sa to naučiť a dodnes sa zdokonaľujem. Čím viac sa učím, tým som z toho hlúpejší, to je pravda. Iné nástroje som veľmi neskúšal. Pokúšal som sa hrať na gitare, ale naučil som sa len tri akordy. Na flaute viem zapískať stupnicu, iné neviem. Mne ten klavír stačí.

O svoje vedomosti ste sa podelili aj na umeleckých školách. V čom spočíva hlavná zodpovednosť takéhoto pedagóga?

V prvom rade by mali žiaci odmalička spievať. Keby som bol učiteľom teraz, tak spievajú celú hodinu. Mali by aj počúvať, aspoň päť až desať minúť, všetko. Určite ale nie moderné skupiny, ale niečo, čo sa vo svete považuje za hodnotné. To hlavne kvôli osvete a rozhľadu. To by mal byť taký ukazovateľ vysokoškoláka. Aspoň základy, nie do hĺbky, lebo potom nevedia ani čo je sonáta. V tom vidím veľkú zodpovednosť učiteľov, tomuto by sa mali venovať. Ide aj o to, aby neunudili tie deti, dokázať, aby boli aktívne.

Ako je v tom všetkom dôležitý talent?

Talent je vo všetkom dôležitý. Je pravda, že deväťdesiat percent je drina a ostatné je talent. Neodsudzoval by som tých, ktorí neintonujú. Stávalo sa mi to často. Mal som aj šiestakov a bola to futbalová trieda. Bolo v nej asi tridsať chlapcov, ale spievali s veľkou chuťou. Tí lepší už potom išli do spevokolu. Spevom sa to vycvičí. Pasivita je najhoršia vec, preto je nutné cvičiť.

Eugen Gnoth_1_SDKS
V hre Dracula sa postaral o scénickú hudbu, ale tiež si v nej aj zahral. Foto: SDKS

Ako ste sa dostali k práci v SDKS?

V sedemdesiatom šiestom roku som sa vrátil z „voľnej nohy“ aj s Milkou Došekovou. To je bez pochýb najlepšia slovenská šansoniérka a recitátorka. Robil som s ňou celý život. Riaditeľom Bábkového divadla v Nitre bol vtedy Milan Valkovič, ktorý ma prijal k spolupráci. Potom pri hre V šírom poli zámoček mi ponúkli, či neurobím hudbu. Takto som sa stal, ako sa hovorí, hudobným skladateľom. Mal som aj to šťastie, že vtedy sa v divadle stretávali ambiciózni herci, ktorí si vytvorili večery pri petrolejových lampách. Boli to večery poézie a spevu. Vtedy potrebovali klaviristu a oslovili mňa, či by som nehral. Takto som bol stále v povedomí. V deväťdesiatych rokoch už začali muzikály, tak bolo treba korepetovanie. Mal som šťastie, že som robil s vynikajúcimi režisérmi, napríklad Karolom Spišákom, Jožkom Bednárikom a s mnohými ďalšími. S Karolom sme si tak najlepšie sadli a rovnako sme aj rozmýšľali. On ma potom nahovoril, aby som išiel aj do divadla.

Ako sa tvorila hudba a piesne k jednotlivým predstaveniam? Mali ste v tomto smere voľnú ruku, alebo ste sa pridržiavali určitého konceptu?

Ja som sa riadil podľa textov, ktoré som zhudobňoval. Pravidlom bolo, aby to bolo logické a nie umelé. Jednoducho logické a zrozumiteľné piesne. Ja by som to nazval pravidlo prirodzenosti. Takto som urobil asi dvesto hier.

SDKS je zamerané hlavne na menšieho diváka. Je v súčasnom pretechnizovanom svete takéto divadlo pre deti stále atraktívne?

To si musí divadlo určovať samo. Musí si vychovávať svoje obecenstvo. Pri bábkovom divadle vidím dvadsať rokov jednu chybu. Je to taká chyba, že sa bábkové divadlo nehrá. Použiť bábku, to nie je len tak. Videl som, ako tí skutočne starí herci hrali poctivo a bolo ich vidieť len na klaňačke. Keď sa krčili za paravánmi, to bolo poctivé. Bábkové divadlo bude chýbať vždy. Takéto divadlo dokáže viac ako živý človek. O toto sú ochudobnené už tri generácie. Tento druh divadla sa už nerobí, pretože to režiséri nevedia a nemajú na to trpezlivosť. Čo sa ale hrá tých pár hier, tak deti to berú. Teraz sa hrá tak, že prevahu má už živý herec. Bábkové divadlo bude ale brať aj túto súčasnú generáciu. Očakávam teda, že sa divadlo vráti k svojej tradícii. Takto si vychová aj nového diváka v dospelom svete.

Čo bolo pre vás v rámci divadla a hudby najväčším zadosťučinením?

Po prvé to, že mi tu bolo umožnené robiť. Po druhé, že som videl spokojnosť režiséra a hercov, ktorým sa dobre hralo na moju muziku. Samozrejme, aj spokojnosť diváka. To bola najväčšia radosť a zadosťučinenie. To stálo za to.

autor: Tibor Habo

 

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.