S docentom Hochelom sa študenti FF UKF môžu stretnúť na prednáškach katedry slovenskej literatúry. Igor Hochel vždy nadchne svojím rozprávaním celú skupinu. Z jeho pútavých prednášok možno predpokladať, že je nielen uznávaný pedagóg a odborník vo svojej oblasti, ale aj spisovateľ. Dnes už vieme, že kedysi pracoval v redakcii Romboidu a že okrem písania poézie, prózy, odborných publikácií, recenzií a kritík prekladá diela z bulharčiny či macedónčiny.
V krátkosti sa nám predstavte, prosím.
Domnievam sa, že táto otázka predpokladá trocha nekonvenčnú odpoveď. Nuž, okrem toho, že vyučujem na Katedre slovenskej literatúry FF UKF a vydal som sedem básnických zbierok, jednu knihu poviedok i odborné publikácie, som vášnivým vyznávačom loptových hier. Stále hrávam tenis, stolný tenis a občas aj futbal. Veľmi rád chodím do prírody, putujem horami a lesmi. No a mám už svoje roky, takže si pamätám veci, ktoré sú pre dnešných študentov historickými udalosťami. Napríklad vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 alebo – čo je veselšia spomienka – víťazstvo československej futbalovej reprezentácie s prevahou slovenských hráčov na majstrovstvách Európy v roku 1976.
Kedy ste pocítili túžbu písať a kedy ste reálne s písaním začali?
Písať som sa pokúšal už v pomerne ranom detstve. Súviselo to s tým, že náš otec bol športový novinár a takmer denno-denne som ho videl ťukať doma do písacieho stroja. Už na základnej škole som mal nesmierne rád hodiny slohu, na nich som sa skutočne realizoval. Učiteľky ma za moje práce chválili a dávali ich za vzor, takže som ich niekedy musel prečítať pred celou triedou. Bol som na to pyšný. O serióznejšom písaní v mojom prípade môžeme hovoriť približne šestnástich, vtedy som začal uverejňovať prvé texty – najprv to boli drobné novinárske útvary, akési postrehy zo života Bratislavy, kde som vyrastal, fejtóniky a pod.
Čo pre vás znamená literatúra?
Je to pre mňa absolútne fascinujúci fenomén. Len čo som sa naučil čítať, stal som sa vášnivým čitateľom – a táto vášeň sa ma dodnes drží. Svet literatúry ma stále nesmierne priťahuje, ba niekedy i pohlcuje. Od začiatku bol pre mňa taký príťažlivý, že to zrejme so mnou nemohlo dopadnúť inak, než tak, že sa budem umeleckými textami zapodievať po celý život. Pokúšam sa písať nielen literatúru, ale neviem sa zriecť ani písania o literatúre. Mojím veľkým životným šťastím je, že som sa mohol a dokázal v tejto oblasti profesionalizovať – teda literatúrou sa svojím spôsobom živím. Mám na mysli predovšetkým to, že ju vyučujem, môžem o nej prednášať na univerzite; písanie samo osebe by ma, prirodzene, neuživilo.
Píšete poéziu, ale aj prózu. V ktorej polohe sa cítite lepšie?
To sa asi nedá povedať, či sa cítim lepšie pri písaní poézie alebo prózy. Čo mi viac pocitovo sedí. Faktom však je, že zatiaľ čo báseň je spravidla vecou jedného nápadu, inšpirácie, dá sa napísať veľmi rýchlo, próza si vyžaduje viac času, sústredenej práce, úsilia. Napísať čo len krátku poviedku znamená sadnúť si na dlhší čas k počítaču, poctivo si to odsedieť; pri dlhšom prozaickom texte človek prežíva aj chvíle, keď sa mu nedarí, keď sa mu zdá, že to nikdy nedokončí. No a keďže mám viacero povinností i záujmov a som aj dosť lenivý, venujem sa predovšetkým poézii. A pokiaľ ide o písanie o literatúre, tak najradšej píšem recenzie, lebo tie sú podstatne kratšie ako štúdie. Nesmierne však obdivujem každého autora, ktorý napíše vydarený román. To dokážu len skutoční workholici – v pozitívnom význame tohto slova.
Máte obľúbené miesto, na ktorom tvoríte, alebo časť dňa, kedy sa vám píše najlepšie?
Vyrastal som s dvomi bratmi a rodičmi v dvojizbovom byte, v ktorom – ako som uviedol – otec často klepotal na písacom stroji, takže som sa naučil sústrediť sa za každých okolností. Neprekáža mi hluk ani okolie. Keď naozaj treba niečo napísať (napríklad, keď tlačí termín odovzdania recenzie), môžem to urobiť kdekoľvek. Napríklad aj v kaviarni nákupného centra. Domnievam sa, že by som dokázal písať aj na hokejovom štadióne v priebehu stretnutia, ale to som ešte nevyskúšal.
Prirodzene, najčastejšie a najradšej píšem doma, v niekdajšej detskej izbe, ktorá – keďže deti už dávno vyleteli z hniezda – sa stala pracovňou. Tu mám počítač, okolo seba knihy, veci, ktoré vytvárajú pocit útulnosti. Pravda, o ten priestor sa delím s manželkou. Nemáme s tým nijaký problém, vieme sa dohodnúť. Čo sa týka času – nemám obľúbenú časť dňa, keď sa mi píše najlepšie. Skôr využívam chvíle, keď pociťujem do písania veľkú chuť, keď nadobúdam akési vnútorné presvedčenie, že mi dobre pôjde. Rozhodne nepatrím k autorom, ktorí vyhľadávajú ticho a samotu noci. V noci najradšej spím.
Aké sú vaše tvorivé plány do budúcnosti?
Prednedávnom som dopísal novú básnickú zbierku. Teraz pre ňu hľadám vydavateľa, čo nie je jednoduchá vec. Dokončujem preklad románu známeho – žiaľ, už nebohého – bulharského spisovateľa Jordana Radičkova. Je to krásna, poetická próza, plná fantázie a humanizmu. Aj pre ňu budem musieť nájsť vydavateľa, čo predpokladá zohnať aj dajakých donátorov, ktorí finančne podporia vydanie. Rozpísanú mám odbornú monografiu, tú musím dokončiť. V hlave nosím námet na jednu kratšiu poviedku. Keď príde tá vhodná chvíľa, sadnem si a napíšem ju. Básne píšem priebežne a verím, že aj v budúcnosti ešte vydám zbierku.
Čo si myslíte o súčasnej slovenskej literatúre a čo by ste odkázali súčasným mladým autorom?
Súčasná slovenská literatúra disponuje dostatočným počtom talentovaných, hĺbavých tvorcov, ktorých diela majú svoje nesporné estetické kvality a výpovednú hodnotu. Týka sa to ako prózy, tak aj poézie; o dráme nehovorím, lebo v nej nemám dostatočný prehľad. Podľa môjho hlbokého presvedčenia, najlepšie knihy našich literátov dosahujú európsku či svetovú úroveň. Problémom je čitateľské zázemie. V dnešnej obrovskej konkurencii pochybnej masmediálnej kultúry nie je jednoduché niekoho presvedčiť, aby miesto 156. dielu televízneho seriálu radšej čítal knihu. V prípade mojich študentov – a to som na katedre slovenskej literatúry – zisťujem, že čítajú veľmi málo. Konkurenciu literatúre, ktorá sa usiluje vypovedať čosi podstatné o ľudskom údele a spoločnosti, vytvárajú aj autori brakov a autorky lacných ženských románov, ktorým ide o úspech vyjadrený počtom predaných výtlačkov, a teda aj výškou honoráru.
A čo odkázať mladým, začínajúcom autorom? Azda to, aby sa usilovali nadobudnúť schopnosť pozerať sa na svoje texty s kritickým odstupom. A pokiaľ zistia, že písanie ich mimoriadne napĺňa, aby boli trpezliví a vytrvalí. Vydať knihu, ak do toho nemôžete či nechcete investovať vlastné peniaze, nie je jednoduché (ale nebolo ani v minulosti).
autorka: Jana Šulková
