Pavol Adamka (39) pôsobí na Univerzite Konštantína Filozofa a trápi študentov ruským jazykom už 13 rokov. Učí žurnalistov, etnológov, študentov euroázijských štúdií a manažmentu kultúry a turizmu. Medzi študentmi sa teší obľube vďaka svojej bezprostrednosti a dobrej nálade. V rozhovore nám prezradil, čo robí, keď neučí, čo má rád na Rusku, ale aj prečo ho tak hnevá používanie mobilných telefónov na hodinách.
Na začiatok možno trochu klišé otázka: Vždy ste chceli byť učiteľom?
Nikdy! Nechcel som, preto neučím na základnej alebo strednej škole. Som z učiteľskej rodiny – mama bola učiteľka, tá by sa nepotešila, nohy by mi dolámala keby som sa tak rozhodol od samého začiatku. Takže nie, nechcel som byť učiteľ.
Čo vás k tomu nakoniec viedlo?
Vykryštalizovalo sa to po mojom doktoráte z ruštiny, postupne som tu začal aj učiť.
Čo iné by ste rád robili?
Chcel by som cestovať… tak aby mi niekto za to platil (smiech). Spoznávať rôzne krajiny a mať to spojené s nejakou prácou. Alebo mať vlastnú reštauráciu, lebo ma baví varenie. Alebo vlastné kníhkupectvo. Ešte lepšie reštauráciu s kníhkupectvom. Milujem knihy.
Prečo ste si za predmet, ktorý budete vyučovať, zvolili práve ruský jazyk?
Pretože sa mi ten jazyk páči a venoval som sa mu dlhé roky. Patrím ešte ku generácii, ktorá chodila do pionierskych táborov česko-slovenského sovietskeho priateľstva, kde boli hodiny ruského jazyka. Mám rád ruskú kultúru, ruský jazyk, a myslím, že mi to učenie ruštiny celkom ide, tak som ostal pri tom. Viem si predstaviť, že by som učil aj druhý predmet, ktorý mám vyštudovaný – históriu, aj k tej mám veľmi blízko.
Myslíte si, že má v tejto dobe ruský jazyk uplatnenie a budúcnosť?
Práve v dnešnej dobe má. V rámci globalizovaného sveta prevláda angličtina, ale tá stratila punc exkluzivity. Rusko je rozsiahle, je to obrovský trh s nekonečnými možnosťami, takže ľudia, ktorí vedia ruštinu, majú veľké plus. Práve preto sa ju mnohí chcú učiť. U nás to možno ešte nie je až tak rozvinuté, ale keď som bol v Anglicku, v Londýne som súkromne učil ruštinu. Mal som rôznych klientov z bánk a veľvyslanectiev, ktorí sa ju chceli učiť dobrovoľne a dokonca tam pri prijímaní do zamestnania uprednostňovali ľudí so znalosťou východných jazykov.
Čo máte na Rusku radi?
Mám rád ruskú kultúru, literatúru, rozumiem si s Rusmi. Nedá sa povedať, že by som tú krajinu nejak zbožňoval, alebo že by som bol nejaký extrémny typ na spôsob Rusko sem, Rusko tam, raj na zemi. Rusko je príjemná krajina s krásnou prírodou, pamiatkami, úžasnou kultúrou, umením. Rusi sú príjemní a bezprostrední, teda, nehovorím o Moskve, hovorím o bežných Rusoch. Ak to berieme z politického hľadiska, tamojší politici majú svoju predstavu o svete, s ktorou nemusíme celkom súhlasiť. Ale niekedy, keď vieme viac, vieme pochopiť, prečo to tak je. O Rusku sa vraví, že ho môžete buď milovať alebo nenávidieť. Ja si myslím, že je možné mať k nemu aj triezvy vzťah.
Je na Rusku aj niečo, čo nemáte radi?
Politiku. Ale tú nemám rád na žiadnej krajine. Keď sa do toho zamieša politika, to sú už príliš komplikované záležitosti. Navyše táto väčšinou neodráža samotnú krajinu, ale skôr celkové rozpoloženie sveta.
Tiež nemám rád ich… bordelárskosť. O Rusoch sa tvrdí, a ja si myslím, že to nie je až taký stereotyp, že mnohí z nich žijú v akomsi vysnívanom duchovnom svete a trochu im chýba pragmatickosť. Stále čakajú na niekoho, kto sa o nich postará, nevedia vziať život do vlastných rúk. Čakajú na svojho spasiteľa, ktorý ich bude viesť. Je to dané historicky aj kultúrne, a myslím, že nám je to trochu cudzie. Prejavuje sa to aj v bežnom živote a v správaní. Niektoré veci, ktorým my prikladáme veľký dôraz, sú pre nich menej podstatné.
Patríte medzi pedagógov, ktorí si vedia udržať priateľský prístup, ale tiež sa sústredia na to, aby nás niečo naučili. Čo je dôležité pre to, aby ste si udržali túto rovnováhu?
Ja neviem, vy mi povedzte. Povedzme si pravdu, možno je to dané tým, že vyučujem jazyk. Je to praktická disciplína, nemôžeme k nej pristupovať tak, že vyučujúci má monológ a nič viac. Keď sa učíš jazyk, potrebuješ sa aj rozprávať, a to sa nedá, ak máš z niečoho strach. Keď sa bojíš, zasekneš sa, budeš sa len kontrolovať, pozorovať, a v skutočnosti nepovieš nič. Nemôžeme mať taký vzťah, že ja ti budem diktovať a ty tu budeš po mne papagájovať. Možno ide aj o to, že vás neberiem úplne ako študentov, preto vám ani nevykám. Neberiem to tak, že byť učiteľom na vysokej škole ma oprávňuje k pocitu prehnanej vlastnej dôležitosti.
Čím vás vedia študenti nahnevať?
Mobilnými telefónmi. Myslím, že je potrebné spoliehať sa hlavne na vlastnú hlavu a až potom na niečo iné. To, že sa ľudia nevedia ani na hodinách odlepiť od mobilov, je smutné…. Hlavne keď som zvedavý na ich názor a nie na názor Googlu či Wikipédie. Mobil a internet nám uľahčujú život, ale keď sa od nich človek stáva závislým, nie je to veľmi dobrá vizitka. Takže tým ma viete nahnevať.
A tým, že necestujete. Máte toľko možností, ktoré sa dajú krásne využiť, a na ktoré už nebudete mať nárok, keď prestanete mať status študenta. V tomto veku máte jedinečnú šancu, nič vám nestojí v ceste. Doma už všetko poznáte. Od domova sa raz musíme odtrhnúť, či chceme, či nechceme. Treba spoznávať svet. Môžete sa ubytúvať zadarmo, spoznávať nových ľudí, to časom prestane… Aj vy s tým prestanete, budete vyhľadávať niečo pohodlnejšie. Kým ste študenti a stačí vám stan… Ja sám som kedysi v Rusku, keď som išiel do Vladivostoku, prespával v spacom vaku na stanici. Bolo to v roku 2000, a bolo to celkom v pohode.
Na čom vám vo vašej práci záleží?
Na tom, aby som študentov niečo naučil, aj keď si nemyslím, že to vždy skončí úspešne. Ale dosť mi na tom záleží. Tiež si chcem zachovať dobré meno, aby som sa nezvrhol na niekoho, koho budú ohovárať, že sa s ním nedá pracovať. Všetko, v čom figuruje moje meno, je moja vizitka.
Možno to vyznie trochu staromódne, ale záleží mi na tom, čo si myslia ľudia, s ktorými sa stretávam a mám nejaký vzťah. Čo si myslia ostatní, je mi srdečne ukradnuté, sú však ľudia, na ktorých mi záleží. Napríklad aj na mojich kolegoch. Keď máš dobrých kolegov, stanú sa jednou z vecí, ktoré ťa v práci držia. Rovnako tak študenti. Proces výučby je tiež celkovo zaujímavý. Priznám sa, že veci, ktoré ma v tejto práci držia, sú študenti a kolegovia. S nimi si musíš rozumieť, inak to nefunguje. Ale to platí univerzálne pre každú prácu.
Poznáme vás len spoza katedry, teraz by sme radi trochu nahliadli aj do vášho súkromného života… čo rád robíte?
Ako som spomínal, som knihomoľský typ, veľmi rád čítam, a to vo veľkom. Je to jedna z vecí, na ktorú utrácam najviac… čítam rôzne knihy, ale milujem Terryho Pratchetta. Problém je, kam tie knihy dávať.
Tiež rád cestujem, keď je možnosť a finančné prostriedky. Najradšej by som precestoval celý svet, je mi jedno, či je to krajina prvého, druhého, tretieho sveta, či je tam konflikt alebo čo. Chcel by som precestovať všetko. Napríklad India ma veľmi neláka, ale aj tam by som išiel ak by bola možnosť.
Nemám rád organizované zájazdy alebo dovolenky. Nemám s nimi negatívnu skúsenosť, ale rád si organizujem svoj čas sám. Človek je stále na akčných letenkách, skyscanneri… je to jedna z výhod tohto povolania – čas sa dá skombinovať tak, že človek nie je odkázaný len na dovolenkové obdobie, ktoré je dosť zväzujúce.
Precestoval by som hocičo, aj keď najradšej mám Španielsko… mám rád to kamarátstvo, ten naturel. Aj Taliansko je krásne. Teraz sa chystám do Spojených štátov.
Tiež rád varím a rád chodím peši. Niekedy je človek odkázaný aj na auto a iné dopravné prostriedky, ale väčšinou končím tým, že zaparkujem auto na začiatku Nitry a všetko ostatné si rád odchodím.
Ktoré konkrétne krajiny by ste chceli navštíviť?
Kam by som ešte chcel ísť? Všade. Krajiny, ktoré som veľmi túžil navštíviť som už navštívil, ale chcel by som ísť ešte do Portugalska, do Číny, precestovať celý Vietnam, Thajsko, Kambodžu, Južnú Ameriku. Snívam, že navštívim Uzbekistan – Samarkand, Bucharu, Chivu.
Vravíte, že vaše vytúžené krajiny ste už navštívili. Ktoré to boli?
Chcel som ísť do Japonska, tam som už bol. Do Škótska. Veľmi som chcel ísť do Granady, a vždy sa s radosťou vraciam do Petrohradu, je to famózne mesto. Rovnako pobaltské krajiny, tie som veľmi chcel vidieť, a to sme už s kolegyňami odtiaľto absolvovali. Ale kuriózne je, že som ako správny Slovák nikdy nebol Chorvátsku.
Čo by ste odkázali našim študentom?
Zachovajte si pozitívny prístup k životu, dôveru v ľudí a cestujte. Neseďte doma, neučte sa, čítajte knihy. Ale nie, učte sa, učte sa, ale získavajte hlavne praktické skúsenosti. Teoretické sú síce dobré, ale tie si nájdete v knihe kedykoľvek.
autorka: Monika Radošovská
titulná foto: archív Pavla Adamku
