Iba 20-ročný slovenský futbalový publicista sa už rozprával s Jánom Kozákom, Marekom Hamšíkom, ale napríklad aj so slávnym trénerom Liverpoolu Gérardom Houllierom. Spolupracuje s viacerými zahraničnými médiami.
O futbale píše už od detstva. Momentálne končí so štúdiom gymnázia a za sebou má prácu pre BBC, Guardian alebo ESPN a množstvo rozhovorov s bývalými i súčasnými hráčmi. Talentovaný futbalový publicista Lukáš Vráblik v rozhovore prezradil, ako sa dostal k prestížnym spoluprácam a aké má skúsenosti s futbalovými osobnosťami.
Odkiaľ pochádza tvoja vášeň pre futbal?
Ťažko povedať, futbal som sledoval už v škôlke, dokonca si veľmi dobre pamätám vyraďovaciu fázu Eura 2004, ktoré vyhrali Gréci, aj keď som mal iba šesť rokov. Mal som už doma aj nejaké futbalové časopisy, ale tie som si mohol prečítať až o rok neskôr. Hrával som často aj s kamarátmi, aj za moju dedinu, Udiču, ale v dvanástich som skončil, lebo ma hranie prestalo baviť a mal som vtedy aj veľkú nadváhu, tak mi to ani veľmi nešlo (smiech).
Spomenieš si na svoj prvý športový príspevok?
Začínal som na rôznych malých fanúšikovských blogoch približne od desiatich rokov, ale môj prvý príspevok pre väčšiu stránku bol niekedy v júli 2010 pre profutbal.sk. Mal som dvanásť. Ak sa nemýlim, bolo to o prestupe Joea Colea z Chelsea do Liverpoolu a korektúru robil Vlado Pančík, ktorý teraz komentuje zápasy reprezentácie v rozhlase.
Počas majstrovstiev Európy si písal pre svetoznáme média ako The Guardian a ESPN. Ako si sa dostal k tak prestížnej spolupráci?
Asi mi pomohlo to, že som si dosť skoro založil účet na Twitteri, kde som pravidelne pridával príspevky o slovenskom futbale v angličtine, čo nikto iný nerobil. Práve v tom období sa začalo dariť našej reprezentácii, postúpila na Euro a veľmi pomohlo to, že ju vyžrebovali do skupiny s Anglickom a Walesom. Začali sa mi sami ozývať ľudia z Británie, pretože zo slovenských futbalových novinárov nikto nepísal po anglicky: zo Sky Sports, BBC, rádia talkSPORT či anglickej futbalovej asociácie a robili so mnou krátke rozhovory o slovenskom tíme.
Keď sa blížilo Euro, oslovil ma Guardian, či by som nedokázal spraviť zopár článkov o Slovensku – predstavenie tímu a hráčov, a zároveň sa neočakávane podaril aj rozhovor 1-na-1 s Marekom Hamšíkom. ESPN robila ešte detailnejšie spravodajstvo o Eure, a tam som robil aj hodnotenia slovenských hráčov po jednotlivých zápasoch. Odporučil ma im Michael Yokhin, jeden z ich pravidelných spolupracovníkov, ktorému som predtým pomáhal pri informáciách do jeho článku o Jurajovi Kuckovi po jeho prestupe do AC Milána.
Vďaka písaniu si sa stretol s viacerými futbalovými hviezdami i legendami. Ktoré rozhovory si najviac ceníš?
Bolo ich tak veľmi veľa, že je zložité vybrať nejakých úplne top, ale určite si cením, keď si na mňa našli čas aj niektoré hviezdy, ktoré majú veľmi nabitý program. Medzi najlepšie úlovky patrili napríklad bývalý manažér Liverpoolu Gérard Houllier, bývalý kapitán Anglicka Terry Butcher, niekdajší útočník Arsenalu Alan Smith, srbsko-americký miliardár Milan Mandarić, tréner Lars Lagerbäck, ktorý priviedol Island do štvrťfinále Eura, jeden z najlepších hráčov tejto sezóny Premier League Gylfi Sigurdsson či John Hartson, ktorý kedysi patril k najlepším útočníkom v Británii a nedávno vyhral nad rakovinou.
Častým predsudkom ľudí, ktorí nesledujú futbal, je, že futbalisti sú hlúpi, prípadne rozmaznaní. Ty máš na nich zrejme iný pohľad.
Samozrejme, nájdu sa medzi nimi aj takí, ale nemyslím si, že ich zastúpenie by bolo percentuálne nejako významne vyššie ako v hociktorom inom povolaní alebo nebodaj športe, aj keď existuje takýto stereotyp. Je pravda, že niektorí všeobecne nemajú radi novinárov a nie sú schopní spraviť hodnotný rozhovor, ale to nie je až také časté. Moja skúsenosť je skôr taká, že čím väčšia hviezda, tým príjemnejší a ochotnejší v osobnom kontakte.
Napríklad najlepší strelec Premier League Harry Kane bol po zápase s našimi v Trnave úplne skvelý. V októbri som robil vo Viedni rozhovor s Hartsonom a v rovnakom hoteli ako on bola ubytovaná aj waleská reprezentácia pred zápasom s Rakúskom. Keď hráči prechádzali od výťahov k východu na predzápasovú prechádzku popri Dunaji, stretávali ich waleskí fanúšikovia, ktorí boli v hotelovej kaviarni. Joe Allen sa na nich ani nepozrel, aj keď chceli jeho podpis alebo fotku, ale taký Gareth Bale, hviezda Realu Madrid a jeden z top hráčov planéty, sa ochotne zastavoval, aj keď zase nemohol vyhovieť všetkým.
Máš s niektorým hráčom aj negatívnu skúsenosť?
Nie, pretože ja chodím takmer vždy na vopred dohodnuté rozhovory a pokiaľ hráč, tréner či legenda nemá náladu alebo chuť na rozhovor, jednoducho s ním nesúhlasí. Ale v mixzóne, kde sa stretávajú hráči a novinári po zápase, sa to môže stať, ja však takú skúsenosť nemám.
Aký dojem na teba pri dlhom rozhovore urobil reprezentačný tréner Ján Kozák?
V marci 2016 som ho na rozhovore so mnou videl osobne prvý raz a mal som pred ním riadny rešpekt, vyžaruje z neho obrovská autorita. Mal som pocit, že dokáže povedať dôležité veci veľmi jednoduchým spôsobom a bol aj veľmi trpezlivý, ochotný. Rozhovor trval 45 minút, aj keď to bolo na reprezentačnom zraze, kde má množstvo iných povinností.
Pred zápasom s Anglickom si bol pozvaný do živého vysielania britskej rozhlasovej stanice BBC Radio 5. Mal si pred vystúpením trému?
Ani nie, pretože som to nerobil prvý raz, aj keď teraz bol rozdiel v tom, že som bol v improvizovanom štúdiu na tribúne štadióna v Trnave, zatiaľ čo predtým som išiel vždy síce naživo, ale iba z mobilu. Práve vtedy som dopredu vedel, aké otázky sa ma moderátor bude pýtať, ale aj tak som nemal čas si odpovede nejako premyslieť, lebo som mal pred zápasom množstvo stretnutí so známymi z britských médií či rôzne rozhovory. Trému našťastie nemávam, lebo viem, že by mi aj tak nepomohla. Bolo to fajn. Hneď vedľa mňa sedel Terry Butcher, 77-násobný anglický reprezentant, ktorý pricestoval ako spolukomentátor pre BBC a ten mi po mojom živom vstupe ukázal palec hore, takže som sa cítil super.
Rozhovory, živé vysielanie, autorské príspevky – väčšina z nich v angličtine. Ako si dosiahol takú úroveň v cudzom jazyku?
Chodil som približne päť rokov poobede po škole raz týždenne na jazykovku, ale väčšinu vecí som sa naučil asi čítaním. V detstve ma vždy zaujímali futbalové články, ale v slovenčine ich až toľko nebolo, preto som sa snažil prekladať si zahraničné médiá alebo knihy a týmto spôsobom som sa učil. Aj tak však ešte na sebe musím pracovať, keď na mňa začnú Angličania rozprávať rýchlo a ešte aj so slangom, mám problém rozumieť. Základy som získal pomerne rýchlo a veľmi mi to pomohlo. Doteraz nechápem rovesníkov, ktorí nedokážu plynulo rozprávať po anglicky. Angličtinu nepovažujem za až taký ťažký jazyk a keď ho človek vie, má úplne iné možnosti.
Momentálne študuješ na gymnáziu, láka ťa vysokoškolské štúdium?
Áno, tento rok končím na gymnáziu a určite chcem ísť na vysokú. Plánujem ísť na právo, asi do Trnavy. Mám síce rozbehnutú kariéru ako futbalový publicista, no to dokážem robiť aj bez vysokej školy. Zaujímajú ma aj iné veci, napríklad história a politika, tak mi z toho nejako logicky vyšlo právo.
Chceš sa športovou žurnalistikou živiť?
To je ešte ďaleko, čaká ma päť rokov školy, ale dokázal by som si to predstaviť, aj keď na Slovensku by ten plat nebol veľmi vysoký. Ak všetko pôjde podľa plánov, budem mať na výber medzi právom a žurnalistikou, ale bavila by ma aj nejaká pozícia v športe, napríklad v manažmente. Ale ja nemám rád takéto dlhodobé plánovanie, vždy mám ciele iba tak na jeden, maximálne dva roky a snažím sa posunúť v rámci nich tam, kde chcem.
Je pre teba výhodnejšie písať na voľnej nohe, alebo uvažuješ aj o začlenení sa do stálej redakcie?
Určite by bolo lepšie pracovať stálo v redakcii, ale takúto ponuku som nikdy nedostal, i keď mám len devätnásť. Teraz pravidelne prispievam na Slovensku do Denníka N a keď dokážem vybaviť nejaký zaujímavý rozhovor alebo priniesť dobrú tému, zverejňujú moju prácu na zahraničných stránkach. Snažím sa čo najviac rozšíriť svoj novinársky záber, byť schopný písať o veľa témach a možno príde aj takáto ponuka – veď šéfom futbalu v anglickom Guardiane je Švéd Marcus Christenson, takže je to určite dosiahnuteľné.
Na voľnej nohe sa pracuje veľmi ťažko – nikdy napríklad neviem, či moja robota nevyjde nakoniec naprázdno. Keď vybavujem rozhovor, nedokážem tej osobnosti s istotou povedať, kde to bude zverejnené, pretože v britských médiách mi povedia: „Okej Lukáš, to by bolo fakt super, keby si s ním spravil rozhovor, ale uvidíme, či bude dobrý.“ Freelancing má veľa výhod, ale práve v tomto sú nevýhody – zložitejšia je aj akreditácia na väčšie podujatia, na anglickú Premier League by som sa v dnešnej pozícii ako novinár nedokázal dostať vôbec. V každom prípade ma to však baví a pred dvoma rokmi by som si určite ani nepredstavil, kam som sa medzitým posunul, takže treba len ďalej pracovať.
