Brazília je exotická krajina, ktorá má svoje čaro. S najväčším a najľudnatejším štátom Južnej Ameriky sa spája veľa pozitívnych, ale aj negatívnych súvislostí, ktoré sú jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Toto je príbeh Pedra Miguela Souzu, ktorý sa, podobne ako stovky ďalších Brazílčanov, rozhodol ísť študovať na univerzitu do Portugalska, konkrétne do malebného južného mestečka Faro. V rozhovore nám tento večne usmiaty rodák z mesta Salvador priblížil rozdiely medzi jednotlivými krajinami, ale aj pohľad na dianie v jeho vlasti.
Prečo ste sa rozhodli opustiť domov a išli ste študovať do Portugalska?
Pretože milujem Portugalsko. Pred dvoma rokmi som tu strávil pár mesiacov, pretože tu žije časť mojej rodiny a veľmi sa mi tu zapáčilo. Študujem počítačové inžinierstvo, ktorého úroveň je na našej škole pomerne dobrá. Vo všeobecnosti je však kvalita vyššieho vzdelania v Brazílii lepšia. Avšak, nie je ľahké sa dostať na univerzitu. V prípade, že to ľahké je, tak je to nákladné, dokonca viac ako v Portugalsku. A keď je to zadarmo, tak školy sú preplnené, čo nie je veľmi efektívne.
Už takmer pol roka žijete v Európe, bolo ľahké adaptovať sa na tunajší spôsob života?
Myslím si, že to nebolo ťažké. Samozrejme, mi pomohlo aj to, že už som túto krajinu navštívil predtým. Celkovo brazílskym študentom výrazne uľahčila adaptáciu naša univerzita, ktorá pre nás pripravila uvítacie a integračné programy.
V čom vidíte hlavné rozdiely medzi Portugalskom a Brazíliou?
Podľa mňa ľudia sú tu viac pohodovejší. Ich život je o prežívaní a vedení dobrého života. Naproti tomu v Brazílii je veľa vecí o peniazoch a prežití. Mnoho ľudí je veselých a pohostinných, no nemyslia až tak na dobrý a pokojný život ako na peniaze a samých seba. To sa o Portugalsku povedať nedá. Môžem uviesť jednoduchý príklad. U nás by auto nikdy nedalo prednosť chodcom, ktorí chcú prejsť na druhú stranu cesty. Tam je väčšia šanca, že by vás skôr zrazili ako zastavili. Naproti tomu vo Fare mi autá dávajú prednosť denno-denne.
A ako je to s počasím?
V Brazílii všetko závisí od toho, v ktorej časti žijete. Na severe a severovýchode je celý rok horúco, akoby bolo leto. Pričom na juhu sa počas roka strieda teplo so zimou. Dokonca tu môžete vidieť aj sneh a ľad. Počasie je tu podobné tomu v Európe. Ja žijem na severovýchode, čiže som zvyknutý na teplo. V mojom meste prší v priemere až štyri mesiace v roku, pretože neustále vysoké teploty prinášajú so sebou dážď. Hlavný rozdiel však vidím vo vlhkosti. Počasie vo Fare je príliš suché a prejavuje sa to na tom, že takmer nepretržite cítim smäd. Pre mňa je tiež zaujímavou skúsenosťou vidieť zimu, ktorú som ešte doteraz nikdy nezažil.
Na základe toho, čo ste povedali, kde by ste radšej bývali?
Tu v Portugalsku. Kvalita života tu je o mnoho lepšia, cítim sa viac komfortne a bezpečne. Tiež je dobré mať aj trochu zmenu počasia, a nie 30 stupňov každý jeden deň.
Keď už ste spomenuli bezpečie. O Brazílii sa všeobecne hovorí ako o nebezpečnej krajine, aký je váš názor?
Myslím si, že je to realita. Musíme si dávať pozor, kam ideme, pretože niektoré ulice sú nebezpečnejšie ako iné. Je to spôsobené drogovými dílermi, ktorí chcú prísť k peniazom ľahkou cestou.
Záleží to aj od oblasti, v ktorej človek žije?
Záleží to najmä na tom, kde je situovaný obchod s drogami. Ostatné časti sú relatívne bezpečné. Avšak, problém s drogami je v našej krajine veľký.
Aký je postoj policajných zložiek voči týmto prepadnutiam?
Veľa policajtov si nezastáva svoju funkciu tak, akoby malo. To sa prejavuje dvomi spôsobmi. Prvý je, že veľa z nich má rasistické a násilné sklony. Nie je nič nezvyčajné, že kvôli tomu sú zabití nevinní ľudia v chudobnejších oblastiach. Druhý je, že policajti sú súčasťou kriminálnej činnosti, vďaka korupcii. Takže sa dá povedať, že niektoré veci „prehliadajú“. Samozrejme, že v krajine nájdeme aj čestných a dobre pripravených strážcov zákona, avšak nie je ich až tak veľa.
Stalo sa vám, že vás už niekedy okradli na ulici?
Bohužiaľ áno. Dokonca dva alebo trikrát. Na jedno prepadnutie si spomínam najviac. Bol som vonku s kamarátmi a sadli sme si na lavičku na námestí. Po asi 15 sekundách prišli nejakí chlapi a vytiahli na nás zbrane. Ukradli nám všetky peniaze, mobily, prstene a hodinky. Báli sme sa o naše životy, ale ako náhle sme im dali, čo chceli, tak odišli.
Majú ľudia nejaký recept, ako sa vyhnúť okradnutiu?
Áno, predsa nikto nechce byť okradnutý. Niektorí nechodia vonku v noci, vyhýbajú sa nebezpečným uliciam a schovávajú si telefóny. Zaujímavosťou je, že mnoho ľudí nosí so sebou dva telefóny: jeden lepší, ktorý si stráži a druhý starší, pre prípad okradnutia.
Aj napriek týmto problémom je vaša krajina populárna pre turistov. V čom sa skrýva jej tajomstvo, keďže sú ľudia ochotní riskovať?
Napriek nebezpečenstvu ľudia neváhajú vycestovať do Brazílie. Veľa z nich o tom ani nepremýšľa, pretože máme veľmi krásne mestá ako Rio de Janeiro či Sao Paolo. Taktiež naša príroda je úchvatná. Počasie hovorí samo za seba a aj ľudia sú veľmi pohostinní. Škoda len tej kriminality.
O futbale sa v Brazílii hovorí ako o náboženstve. Je to skutočne tak? Naozaj sú ľudia tak pobláznení týmto fenoménom?
Toto môžem len potvrdiť. Myslel som si, že u nás je to ako všade inde. Rozdiely som uvidel, až keď som prišiel do Európy. Brazílčania majú väčšiu vášeň pre túto hru, berú ju viac seriózne. Je to časť našich životov. Bude to asi tým, že sme vychovávaní k futbalu odmalička. Spomínam si, že jedno z prvých oblečení, ktoré som mal, bol futbalový dres. Taktiež som ako malý pozeral futbal s rodičmi a priateľmi. Všetky tieto veci formujú mentalitu človeka, ktorá sa potom prenáša z generácie na generáciu. To je dôvod, prečo je futbal v Brazílii taký populárny. Dokonca, keď počas majstrovstiev sveta hrá náš národný tím vo vyraďovacej fáze turnaja, tak v deň zápasu ľudia nemusia ísť do práce.
Množstvo Brazílčanov, ktorých som stretol, malo aspoň základy z angličtiny. Aké sú možnosti jej študovania?
V školách sa normálne vyučuje angličtina. Problémom však je, že 95 % týchto hodín nie je príliš dobrých a študenti sa z nich veľa nenaučia. Čiže máme dve možnosti. Zaplatiť si hodiny v súkromnej jazykovej škole, ktorú si nie každý môže dovoliť, alebo sa môžeme vzdelávať sami. To bol aj môj prípad. Po anglicky som sa naučil z filmov a hier.
Ako je to s pracovnými možnosťami?
Väčšina ľudí pracuje, ale posledné roky je čoraz ťažšie nájsť si zamestnanie. To znamená, že čísla nezamestnanosti narastajú. U nás nemáme prácu na čiastočný úväzok a tiež nie je bežné študovať a zároveň pracovať, ako je tomu v Európe.
Vaše meno sa skladá až z piatich slov. Nedá mi neopýtať sa, prečo majú Brazílčania toľko mien?
Moje meno je Pedro Miguel Santos Nascimento Souza. Naše mená obsahujú matkine a otcove priezviská, preto sa skladajú z viacerých slov. Nie je to pravidlom, ale skoro všetci dávajú dieťaťu tieto priezviská, aj keď sa zvyčajne používa iba meno a posledné priezvisko. Takže na základe toho je moje meno Pedro Miguel Souza.
Na internete som videl videá z brazílskych diskoték, kde ľudia nosia zbrane a strieľajú z nich. Viete mi o tom povedať viac?
Naživo som to nikdy nevidel. Tieto veci sú bežné v centrách dílerov s drogami. Zaujímavé je, že ľudia sa tam poznajú navzájom, a teda to prebieha bez problémov. Avšak, pre bežného človeka to predstavuje nebezpečenstvo.
autor: Tomáš Polanský
