Dva mesiace som bol spolu so sesternicou dobrovoľníkom v Keni. Odrodili sme dieťa a spoznali sme krajinu, v ktorej sú ľudia otrokmi slobody. Na všetko majú čas a ak niečo nestihnú, odložia to na zajtra. Napriek všetkému patrí Keňa medzi stabilnejšie africké krajiny.
Autorom textu je Patrik Bendik, študent žurnalistiky na UKF v Nitre.
Bývali sme asi 500 metrov od nemocnice. Vybehli sme z nášho príbytku a ľudia začali tvoriť koridor. Do nemocnice sme bežali, vrchná sestra nás zavolala k pôrodu. Dvaja slovenskí belosi medzi desiatkami Keňanov.
Pôrod trval pomerne dlho, asi od piatej do jedenástej. Bol veľmi emocionálny i naturálny. V kenskej poľnej nemocnici nepoznajú niečo ako vyvolávanie pôrodu či anestéziu. Uvedomil som si, že ľudia nadávajú všade rovnako. Trápila sa ona, aj my.
Bol tam smrad, veľa krvi, prišlo mi tiež nevoľno, tak som nachvíľu šiel za dvere. Malému dali meno Morgan, čo ma potešilo, keďže Keňania dávajú svojím deťom väčšinou bláznivé mená. Napríklad Safari alebo Happy.
Často naňho myslíme. V Keni je veľmi veľa detí, 50 percent populácie má menej ako dvadsať rokov. Deti do šiestich rokov ohrozuje vysoká úmrtnosť. Morgan sa však narodil ako 3,5-kilový, čo je na africké pomery veľa a dávalo mu to veľkú šancu na prežitie. Dúfam, že je niekde v poriadku.
Bol to jeden z najsilnejších zážitkov v živote, tá intimita okamihu bola veľká. Bola tehotná, potom už nebola. Prišlo dieťa, chvíľu plakalo, potom nie. Volala nám celá jej rodina, ďakovali, že sme sa o ňu postarali.
A ako sa stalo, že sme v lete odrodili dieťa v Keni?
Od únavy pil infúziu
Motali sme sa okolo nemocnice, chceli sme nejako pomôcť. V celej nemocnici však bol iba jeden doktor, ktorý bol z Burundi. Za celý ten čas sme ho videli len raz. Väčšinu vecí mali na starosti sestry, ktoré boli zväčša chlapi.
Keďže sme boli belosi, ktorí sa motali po nemocnici, automaticky nás považovali za doktorov. Asi nám pomohlo, že sme provokatívne chodili okolo nemocnice stále v bielom. Jeden z tých chlap-sestier zháňal niekoho k pôrodu, tak zavolali nás.
S mamičkou sme tam boli sami. Prijal ju síce iný chlap-sestra, ale ten bol už tak unavený, že pil infúziu priamo z fľaše. Pokým som bol akože slovenským doktorom v Keni, zažil som aj viacero vtipných príhod.
Jedno dievča za mnou prišlo, povedalo, že jej je zle. Pýtal som sa jej, čo zjedla, či cíti tlak na hrudi a ďalšie otázky. Vyzerala veľmi poctená, miestni nie sú zvyknutí na taký individuálny prístup. Potom sa menili služby, takže si ju do opatery vzal iný chlap-sestra.
To dievča som na druhý deň našiel na infúziách, ale vravela, že jej je lepšie. Opäť bola rozradostená, že doktor sa prišiel pozrieť iba na ňu.
V Dubaji nič nie je
Do Kene sme šli so sesternicou. Boli sme rozhodnutí, že chceme ísť niekam pomáhať. Motivoval ma voľný čas a stráviť leto prácou v supermarkete určite nebolo splneným snom.
Zomlelo sa to rýchlo, pomohol nám Joseph – kňaz, ktorý kedysi navštívil Slovensko. Napísal nám, aby sme naňho mysleli, keďže má veľa práce. Odpísali sme mu, že my nemáme žiadnu. O dva týždne sme leteli.
Pred odletom sme absolvovali množstvo očkovaní, dostali sme aj medzinárodný očkovací preukaz. Tam to bolo aj tak všetkým jedno.
Leteli sme z Budapešti do Dubaja, odtiaľ do Nairobi a Kilgorisu – mesta, v ktorom sme žili. Nebol som v ideálnej pohode. Ísť do Kene nie je ako bežný výlet za prácou v zahraničí, kde vás na letisku počká zamestnávateľ. Cítil som sa zodpovedný za to, aby všetko dopadlo dobre.
Letisko v Dubaji je obrovské, kým sme sa odtiaľ dostali, trvalo nám to hodinu a pol. Na hotel sme prišli o druhej, o tretej sme už šli von. Jedného taxikára sme presvedčili, aby nás povozil po Dubaji a všetko nám poukazoval.
Povedal nám, že je taxikár-fotograf, takže nás na každom mieste odfotil. Tak sme prešli celý Dubaj. Neviem, či som tam vôbec videl nejaký strom, ak nerátam palmy. Okrem výškových budov, ktoré sú aj tak krajšie v noci, a nákupného centra, tam nie je nič.
Pred letom do Kene sme chceli ísť na raňajky, ale neďaleko od nás sa jeden chlap povracal. To asi trochu vypovedá o tom, prečo ľudia chodia do Dubaja – za oddychom alebo lacnou zábavou.
Otroci slobody
Na Slovensku vnímame Keňu dvoma spôsobmi. Niektorí ju považujú za diktatúru, iní veria, že v rámci Afriky patrí medzi vyspelejšie štáty. Podľa mňa je pomerne stabilnou krajinou. V Keni som bol práve v čase volieb, ktoré sa medzičasom vyhlásili za neplatné a znovu sa zopakovali.
V Keni som nehovoril len s Keňanmi, ale aj s ľuďmi z Ugandy či Tanzánie. Všetci mi povedali, že by dali všetko za to, ak by ich krajina vyzerala ako Keňa. Na ulici tam nestretávate ozbrojencov, možno v čase volieb áno.
Ani strážnici tam nenosia zbrane. Tí, ktorých sme videli, mali kovové palice s guľou na konci. Síce by vás s tým zabili, ale v mnohých iných afrických krajinách majú takí istí strážnici samopaly. Mám naozaj pocit, že Keňa patrí medzi vyspelejšie africké krajiny. Aj keď ich voľby sú také, aké sú, aspoň nejaké sú.
Osobne si myslím, že na úplnú demokraciu nie je pripravené ani Slovensko, nie to ešte Keňa. Keňania sú otrokmi slobody. Keď dobročinné organizácie prídu do slumov a spýtajú sa ich, či nechcú zmeniť svoj život, oni povedia, že môžu všetko, že môžu bývať kde chcú, lebo celá krajina je ich.
Keňanov, žijúcich v slumoch, sú približne tri milióny. Majú slobodu povedať, že nepotrebujú elektrinu. Sú zasadení do normálnej spoločnosti, ale chcú žiť ako na prvopočiatku.
Za celé dva mesiace som však nestretol ani jedného človeka, ktorý by si zúfal. Sesternica bola v Kirgizsku a zažila typickú zronenú ruskú dušu. Afričan má na celý deň zopár fazuliek a povie si, že nevadí. Sám som si po návrate z Kene zvykol hovoriť „nevadí“.
Je to problém, ktorý vplýva na ekonomiku, no napriek tomu je na tom Keňa dobre. Má aj veľa vzdelaných ľudí s víziou, ktorí sú porovnateľní s celým svetom. Väčšina však nechce zmenu, chcú žiť takto.
Polepole
Keňania majú na všetko čas. Hovoria: „Polepole“ – na všetko máme čas. V nemocnici so mnou bol jeden krajčír, ktorý mi mal ušiť plášť. V Keni som bol dva mesiace, on ho šil mesiac. Napokon ho sesternici aj tak dal bez gombíkov.
Chodila si poň chodil každý týždeň. Dohodli sme sa, že sa stretneme o druhej, on prišiel o štvrtej. Polepole.
V Keni sa s nikým nikdy nedohodnete na presnú hodinu. Oni povedia zajtra, no prídu hocikedy, alebo vôbec. Raz sme šli v aute s Josephom. To bol ten chlapík, ktorý nám pomáhal s cestou a u ktorého sme bývali. Bol fajn, mal vzdelanie, ovládal techniku. Šiel si po niečo odskočiť a povedal nám, že ho máme počkať. Čakali sme ho šesť hodín.
Kým je slnko hore, Keňania majú čas. A keď zapadne, všetko sa presúva na zajtra. Hnevalo nás to, pretože to ovplyvňuje ich pracovný potenciál. Je ťažké nájsť medzi nimi človeka, ktorý je schopný pracovať a riadiť.
Joseph bol kňazom, ale aj správcom školy a nemocnice. Stavali kostol a on preplácal jednému človeku cestu 600 kilometrov, pretože dobre vykonával pracovný dozor – iného nevedel zohnať.
Strávili sme tam dva mesiace, a za celý ten čas nedokázali na streche kostola natiahnuť tri metre štvorcové plechu.
Počul som aj príbeh, ako kopali studňu pre oblasť 35 tisíc ľudí. Prišla mašina, urobila vrt a pokazila sa. Oni si povedali: „Škoda,“ a tá mašina tam doteraz je. Studňa stále nie, ale príde na to čas. Polepole.
Celý deň natieral jednu dosku
Keňa je bývalá britská kolónia a stále tam cítiť ich vplyv. Jazdia naľavo, po anglicky hovoria prevažne mladí ľudia, aj keď väčšina vie aspoň pár slov. Aj tak mi však odľahlo, keď som stretol Josepha, ktorý vedel po anglicky plynule. Volali sme ho familiárne Jožo.
Bol hlavou oblasti a na všetko mal ľudí. Najskôr som tomu nerozumel, každý deň mu niekoľko ľudí prišlo umyť auto. On sa sem-tam objavil, pozdravil sa s ľuďmi okolo a spýtal sa ich, ako sa majú. Potom som však spoznal pozadie a zistil, že ľudia tú prácu potrebujú.
Jožovi sa to oplatilo. Za často nezmyselnú prácu im zaplatil sto šilingov na deň, čo je približne jeden dolár. Ľudia boli mimo z toho, že si môžu niečo zarobiť a nakŕmiť rodinu. V Keni je muž celý deň schopný ťahať pluh za hrnček mlieka, lebo cena práce je veľmi malá.
Preto sme napríklad spoznali chlapa, ktorý Josephovi celý deň maľoval kryt splachovača na toalete. Mal rozmery asi 30×30 centimetrov a on ho od rána do večera natieral nabielo. Bol rád, že má nejakú prácu a môže si privyrobiť.
Aj to je dôvod, prečo sme prvých päť dní v Keni nič nerobili. Joseph mal peknú novú práčku, no nespojazdnil ju. Povedal som mu, že mu ju zapojím, ušetrí čas. On mi však povedal, že to nemôžem spraviť, lebo traja ľudia by prišli o prácu – jeden mu pral, druhý žmýkal a tretí vešal oblečenie. Navyše, času majú habadej, niet sa kam ponáhľať. Polepole.
V dome bol aj chlapík, ktorého sme volali Magic Man. Opravoval sifón, no ten aj tak viditeľne tiekol. Chcel ho upchať igelitkou. Pre nás je to neúplná práca, no na Keňu to stačilo a Magic Man za ňu dostal nejaké peniaze.
Myslia si, že nič nerobíme
Nikdy by mi nenapadlo, že jedna z najväčších núdzí v Keni bude pre nás nedostatok handier. Keňania nie sú zvyknutí upratovať. Keď som zametal, pozerali na mňa a nevedeli, čo robím.
Sesternica však chcela umyť aspoň našu izbu.
V celom dome sme však nenašli žiadnu handru. Šli sme na trh a za 20 šilingov sme si kúpili tričko. Umývali sme s ním, no Ciru, domáca pani, nás za to poriadne zvozila. Nechápala, prečo použiteľným tričkom utierame izbu.
Okrem práce v nemocnici a pokusu s práčkou sme v Keni ešte prepisovali matriku. Osobne som bol zo začiatku mierne sklamaný, že som v Afrike a prepisujem 60 rokov staré mená do Excelu, no uvedomil som si, že to nemôže robiť každý, a už vôbec nie tu.
V nemocnici sme tiež maľovali a oškrabávali omietku v novej budove pediatrie. Robili sme to spolu s profesionálnym maliarom z Nairobi. Myslel si, že som v živote nič také nerobil a bol nadšený, že mi to môže ukázať.
Mať učňa, a ešte k tomu belocha, preňho znamenalo veľmi veľa. Keňania si totiž myslia, že my nič nemusíme ani nevieme robiť. Často mi hovorili: „Sir, how do you see this work?“ Ak som ich pochválil, tri dni boli z toho v nebi.
Schizma medzi černochmi a belochmi tam stále existuje. Raz sme navštívili jednu veľmi skromne žijúcu rodinu, ktorá bývala v dome v kukuričnom poli. Umyli sme im riad a oni si nás pri tom fotili. Nechápali, že im beloch umýva riad.
Zvolali pre nás tancovať 400 detí
Veľa sme s ľuďmi hovorili. Snažili sme sa k nim byť milí. Raz som pochválil kuchárku, že navarila tekvicovú polievku ako moja mama. Potom sme ju jedli dva týždne. Snažili sme sa, aby ľudia mali dobrý pocit z toho, že sme tam. Aby nás mali radi.
Myslím, že sa nám to darilo. Mali sme s Keňanmi dobré skúsenosti. Niektorí vedeli, kde približne je Slovensko, iní poznali futbalistov. Joseph bol niekoľkokrát v Európe, bol priateľom otca mojej sesternice. Ten mu povedal, že do Kene posiela časť svojho srdca.
Joseph nás vždy považoval za priateľov a vedel, že má za nás zodpovednosť. On a jeho ľudia nás vždy strážili. My sme sa necítili v nebezpečenstve, ale nechceli sme riskovať. Preto sme v noci príliš nevychádzali a často sme predstierali, že sme manželia. Sesternicu totiž v Kirgizsku takmer uniesli, a takto to pre nás bolo jednoduchšie.
Význam, ktorý nám ľudia dávali, bol niekedy až nepríjemný. Moja mama je učiteľka a poslala po mne nejaké zošity a pastelky. Zaniesli sme ich do školy, kde nám všetko poukazovali a každý učiteľ nám musel podať ruku, predstaviť sa a povedať, za ktorú triedu je zodpovedný.
Museli sme sa zapísať do pamätnej knihy, riaditeľ chcel hneď fotku. Prerušili vyučovanie a zvolali 400 detí, aby nám okolo kenskej vlajky zatancovali tradičné tance. Pritom sme boli iba dvaja biedni slovenskí študenti, ktorí boli v Keni.
Zabila kuru baterkou
Ešte som nehovoril, ako sme sa v Keni stravovali. Pili sme iba balenú vodu a najhoršie zo všetkých jedál mi, paradoxne, ponúkol Európan. Spoznal som jedného Škóta, ktorý mal svoje vlastné lietadlo a bol niečo ako iná vrstva.
Ponúkol mi surový jazyk z ovce. Nechcel som ho uraziť, tak som ho zjedol, ale bolo to príšerné. Tri dni mi z toho jazyka bolo zle.
Keňania majú dokopy asi šesť jedál, ktoré ani nie sú jedlá. Pre nás sú to prílohy. Hneď tri z nich boli len zelenina – zelená zelenina, červená zelenina a žltá zelenina. Bola to nadrobno nakrájaná zelenina, ktorú varili ako prívarok. Bolo to príšerne horúce, čo bolo o to horšie, že aj vonku bolo horúco.
Jedli sme aj placky – chapati, a samozrejme, ovocie. Keňania majú aj niečo ako šišky – mandazi, a ugali – to je akási spražená kukuričná múka s vodou. Ugali bolo bez chuti, bola to spražená hruda, mali ste šťastie, ak bola spražená, lebo chutila aspoň po tom.
Sem-tam sme mali ryžu, mäso som jedol len raz, v tom dome v kukuričnom poli. Kury tam pobehovali len tak, poslali dievčatko, aby jednu zabilo. Dobilo ju baterkou.
Domáci kuru iba zľahka oberú, varia ju vcelku. Potom ju rozkrájajú a jedia úplne všetko. Mäso bolo stále surové, šľachovité a pre nás len veľmi ťažko spracovateľné. Dalo mi veľa námahy, kým som to zjedol.
Keňania sú však na to zvyknutí. Majú veľmi silné chrupy, dokázali vyjesť aj stavce. V meste neboli žiadne psy, no mám pocit, že aj keby boli, nemali by čo jesť.
Čo nás zrážalo k zemi
Čím viac sa naša cesta blížila ku koncu, tým v horšom stave sme boli. Vysoká nadmorská výška, neustále sústredenie, čakanie, málo spánku a strava si vybrali svoju daň. Bolo nám jednoducho zle. Mali sme krv v moči a stolici a niektoré momenty nás zrážali k zemi.
Napríklad komáre. V našom prechodnom dome boli všade siete proti komárom, no nefungovali. Je to zvláštne – ako môže sieť proti komárom nefungovať? Štípali nás aj cez dve siete, keď sme si ľahli, do pár sekúnd sme nejakého počuli.
Pamätám si, že počas druhej noci som vstal a sadol som si. Myslel som, že budem na zemi sedieť do rána. Sesternica zatiaľ zabíjala komáre, ktorých tam mohlo byť 150. Mala krvavé ruky, na jednej nohe do štyridsať štípancov. Je zázrak, že sme sa vrátili bez toho, aby sme dostali maláriu.
Byť dva mesiace v Keni je dlho. Ak ste tam týždeň, zapriete sa, budete jesť iba banány a vydržíte. Dlhšie je to náročné.
Sesternica to mala ešte o dosť ťažšie. V kenskej spoločnosti sú veľké rodové rozdiely a žena tam až tak veľa neznamená. U nás sa to prejavovalo tak, že o všetkom som mal za nás dvoch rozhodnúť ja. Nepáčilo sa mi to, vždy som sa chcel poradiť.
Oveľa horšie to však bolo medzi domácimi, muži v podnikoch po čašníčkach hrozne kričali. V čom v Afrike rodové rozdiely nie sú, ale asi by byť mali, je práca. Asi nikde inde som nevidel ženy kopať cesty. Tam áno.
Náš priateľ Joseph
Po tom, čo sme sa vrátili, to bolo zase to isté. Zmena prostredia opäť zaúčinkovala, organizmus si musel zvykať. Chodili sme po rôznych vyšetreniach, brali nám krv, hľadali červy v žalúdku. Mesiac sme poriadne nejedli a dávali sme sa dohromady.
Napriek tomu by sme sa do Kene alebo podobnej krajiny vrátili. Obaja. S Josephom som stále v kontakte. Keď sme prišli na Slovensko, písal som mu na WhatsApp – to tam používajú asi všetci, ktorí vlastnia telefón.
On mi odpísal len prednedávnom. Polepole. Nebola to však obyčajná správa, nenapísal, že dobre. Poďakoval nám za čas, ktorý sme v Keni strávili, napísal, že sme pre nich boli požehnaním. Je to dobrý chlap.
Keňa je krajina, kde majú všetci čas. Mohla by byť na tom aj lepšie, no väčšina ľudí po tom až tak netúži. Sú takí, ktorí sa veľmi snažia zlepšiť ľuďom život, ako Joseph. Väčšina však chce zostať v slumoch, alebo natierať celý deň jednu dosku. Stačí im to. Nezúfajú. Nevadí.
V krajine sme zažili mnoho absurdít, niekedy mi absurdné prišlo všetko. Ale to je zapríčinené našim vnímaním. Keď bol Joseph na Slovensku, tiež mu prišlo neuveriteľné, prečo na lúkach popri cestách nechováme kravy.
Bol aj v Amerike, ale letenku domov si kúpil predčasne. Chýbalo mu to. Polepole.
autor: Patrik Bendik
foto: archív Patrika Bendika
Text vznikol po rozhovore redaktorov Občasu nečasu s Patrikom Bendikom
