Ján Kuciak je meno, ktoré teraz pozná celé Slovensko. Bohužiaľ, stalo sa tak pre dosiaľ neobjasnenú tragédiu. Priatelia, bývalí spolužiaci a kolegovia zo školy spomínajú naňho nielen ako na poctivého študenta a novinára, ale hlavne dobrého človeka.
Eva
Janko bol môj spolužiak a blízky priateľ. Úprimne môžem povedať, že patril medzi najlepších ľudí, akých som v živote stretla. Bol nekonfliktný, v ročníku vychádzal so všetkými spolužiakmi. Bol zmierlivý a nesmierne rozumný človek, vždy ochotný komukoľvek pomôcť alebo ho rozveseliť svojím humorom. Už na vysokej škole bolo jasné, že má úžasný novinársky talent, výrazné kritické a analytické myslenie, a zároveň húževnatosť a nadhľad. Od začiatku sme všetci vedeli, že ak niekto z nás môže byť v budúcnosti dobrý novinár, je to určite on. A tak aj bolo.
Už počas školy začal robiť pre Hospodárske noviny, neskôr prešiel do Aktualít, kde dostal veľký priestor robiť investigatívu. To bolo jeho nešťastie v šťastí – dostal príležitosť veľa sa naučiť, pracovať na sebe, rásť a ukázať, čo v ňom je. Jeho húževnatosť a poctivosť ho ale napokon pripravili o život.
Je tragédia, ak na Slovensku umierajú dobrí ľudia preto, že robia poctivo svoju prácu. Janko pracoval pre dobro tejto krajiny, v ktoré do poslednej chvíle veril. Ja chcem teraz veriť, že táto krajinu mu to raz oplatí.
On aj Maťka boli ľudia, ktorými sa táto krajina mohla chváliť a dávať ich za príklad iným. Je nám to všetkým ľúto a berie nám to pocit istoty a národnej identity. Teraz je na nás všetkých, aby sme v Jankovom odkaze pokračovali a robili naďalej poctivo, kvalitne a ľudsky svoju prácu tak, aby táto krajina mohla časom vyrásť zo svojej malosti.
Veronika
Mám na Janka len tie najlepšie spomienky, stretávali sme sa tri roky na katedre žurnalistiky. Vždy rád pomohol s čímkoľvek. Dovolím si tvrdiť, že Janko sa ako jediný z nás zaujímal o všetko naokolo oveľa hlbšie a intenzívnejšie. Vždy sa veľa pýtal. Aj na prednáškach to nebol ten typ študenta, ktorý by v tichosti presedel celé štúdium. Práve naopak. A to som na ňom obdivovala azda najviac. Tú chuť ísť až k podstate veci a dopátrať sa pravdy.
Vanda
Počas štúdia sme s Jankom a ďalšími kamarátmi bývali v jednom byte. Rada na to obdobie spomínam ako na časy, keď sme sa delili o byt a o zmätok svojich duší. Spoločne sme tam dospievali a riešili všetky zásadné veci v našich životoch. Školu, prácu, lásku. Janko a Maťa sa tam zoznámili. Tento rok sme im mali ísť na svadbu. Zblížili sme sa, stali sa mojimi najlepšími priateľmi. Janko dokonca už pri našich životných „drámach“, ktoré sa v byte odohrávali, zostával nestranný a spravodlivý.
Už počas školy pracoval ako novinár a stále hľadal možnosti, ako sa zdokonaliť. Zúčastnili sme sa kurzu investigatívnej žurnalistiky, súčasťou bola aj trojmesačná práca na vybranej kauze. Pre mňa to bolo náročné a stresujúce, no Janko bol vo svojom živle. Tam vznikla aj jeho spolupráca s Marekom Vagovičom. Obdivovala som Jankov talent, vytrvalosť a racionalitu.
No zároveň bol veľmi citlivý. Úprimne veril v dobro, pravdu a spravodlivosť. Veril, že zmení Slovensko. A Maťa ho v tom podporovala, stála pri ňom do poslednej chvíle. Na začiatku roka som ich navštívila vo Veľkej Mači. Janko sa vrátil neskoro večer z práce, no aj tak sme sa dlho do noci rozprávali. Nielen o robote, politike a kauzách, ale hlavne o ich svadobných plánoch. O budúcnosti. Nemali sme zastreté okná, cítili sme sa bezpečne. Janko zostal spať na starom gauči v kuchyni a mňa poslal do svojej postele k Mati. Chcel, aby som sa dobre vyspala, hoci on jediný skoro ráno vstával do práce. Jednoducho Janko. Aj keby som napísala všetko, stále by to bolo málo.
Matúš
Na Jana spomínam v kancelárii, kde sme spolu sedávali. Po tom všetkom zlom, čo sa stalo a potom nasledovalo, čo sme prežívali skoro všetci rovnako, zväčša uvažujem, koľko dát stihol pozbierať, keď vedľa mňa sedával a nenápadne robil svoju prácu. Na našej katedre žurnalistiky bude už navždy niekto chýbať. Chýba mi.
Dominika (príhovor na jednom z protestov)
Milí priatelia, ďakujem, že ste dnes prišli. Moje meno je Dominika Pišťanská, som novinárka a pochádzam z Partizánskeho. Zrejme ma nepoznáte a, žiaľ, ma ani nevidíte, pretože v tejto chvíli stojím na Námestí SNP v Bratislave na zhromaždení Za slušné Slovensko. Prečo vlastne počúvate slová, ktoré som napísala? Lebo Janko Kuciak bol mojím spolužiakom a drahým, blízkym priateľom, ktorého som stratila.
Od pondelku 26. februára, keď sa Slovensko o smrti Janka a Martiny dozvedelo, sa vo mne strieda strašná zlosť, obrovská bolesť, beznádej, ale aj množstvo krásnych spomienok na dvojicu úžasných kamarátov. A práve o tom, ako si Janka a Martinu pamätám, vám dnes chcem niečo povedať.
Stále mám pred očami Jankovu kolísavú chôdzu, počujem jeho hrkotavý smiech, počujem samú seba, ako mu nadávam za okuliare v strašnom stave, počujem, ako mu s jemným východniarskym prízvukom za čosi nadáva Martinka a potom sa všetci smejeme a objednávame si ešte jedno pivo.
Pamätám si, ako počas štúdia na univerzite z času na čas chodieval na brigády do Nemecka. V lesoch tam sadil stromčeky. Možno práve tam prišiel k divnej jazve, ktorú mal cez celú dlaň. Alebo sa mu to stalo doma v Štiavniku pri pílení dreva, to už neviem. Bol zručný a šikovný. Starší dom, ktorý s Martinkou vo Veľkej Mači kúpili, si opravoval sám iba s pomocou rodiny a kamarátov.
Keď Martina na Facebooku zverejnila fotku so snubným prsteňom, úprimne som sa tešila. Kto z nás by bol povedal, že sa Janko ožení medzi prvými z partie? Piateho mája sa mali zosobášiť a ja by som s radosťou a dojatím šla na ich svadbu.
Janko bol môj spolužiak, blízky priateľ a fantastický novinár. A to nie len tým, že sa mu spolu s ďalšími kolegami podarilo prísť na prepojenia, ktoré ostatní prehliadli alebo neobjavili. Ekonomike rozumel akosi prirodzene, súvislosti rozpletal s ľahkosťou. Ako novinárovi mu išlo o dve základné hodnoty. O pravdu a spravodlivosť. A to sú hodnoty, ktoré by sa na Slovensku mali začať ctiť a vyžadovať bez výhrad. Hodnoty, na ktorých by sme mali trvať všetci spolu aj každý jeden zvlášť.
Priatelia, ak by som mala o Jánovi Kuciakovi, 27-ročnom novinárovi zo Štiavnika, ktorého táto krajina nedokázala ochrániť, niečo povedať, povedala by som, že to bol dobrý človek. Nikdy naňho nezabudnem. A nezabudnite ani vy. Zapamätajte si a spomeňte si občas na slová, ktoré Janko hovorieval, keď niekomu pomohol a ten človek mu ďakoval. Povedal by ich pravdepodobne aj nám, keby sme mu ďakovali za to, čo urobil. Boli to slová „neďakuj, pamätaj“.
titulná foto: Facebook Jána Kuciaka
