Potulujú sa Nitrou a vyzývajú ľudí k zábave. Funkáči z kapely Sematam patria do nitrianskeho hudobného portfólia aj vďaka svojej atypickej tvorbe, mixujúcej funky, pop a hip-hop. Ako sa v súčasnosti skupine darí, nám prezradili súrodenci Miška (bicie) a Marek (spev, gitara) Kutnárovci.
Vaša skupina vznikla v roku 2007. V čom vidíte svoj posun za 11 rokov pôsobenia?
Miška: Jedenásť rokov. To znie strašne. (smiech)
Marek: Neuvedomujeme si, že je to už taká dlhá doba. Zárodky kapely siahajú až na strednú školu. Vtedy sme hrávali ako trio. Miška hrala na bicie a môj spolužiak Lukáš hral na basu. To sú pôvodní členovia Sematam. Na začiatku sme nehrali takú hudbu ako dnes. Postupne sa to transformovalo do terajšej podoby. Veľmi rýchlo sa k nám pridal klávesák Juro. V tej dobe začali vznikať aj naše vlastné pesničky po vzore Red Hot Chili Peppers a prehuplo sa to do popu a funky. Neskôr sme pribrali aj dychovú sekciu, chceli sme byť viac funkoví. A v tejto zostave fungujeme dodnes.
Nedávno ste vo videorozhovore spomenuli, že ste hrávali aj piesne od System of a Down. Ako sa kapela dokázala vyprofilovať z metalových coverov na funky?
Marek: Začali sme hrať hudbu, ktorú sme aktuálne počúvali. Eminemovská fáza už prehrmela. Podľa mňa mal na strednej škole každý hip-hopovú a metalovú fázu. Lukáš bol ten, kto priniesol funky. Veľmi sa mu páčili Red Hot Chili Peppers a natlačil nám ich do hlavy. Ďalší človek, ktorý nás ovplyvnil, bol Pavol Brezina. Povedal nám, že keď chceme hrať funk, máme si napočúvať kapelu Jamiroquai. Odvtedy je to moja najobľúbenejšia kapela.
Miška: Po spomínanom videorozhovore som musela Marekovi vynadať. Povedal totiž, že ma museli donútiť hrať na bicie. Vôbec to nebola pravda. (smiech)
Marek: Bolo to trochu nadnesené a zveličené, no Miška chcela tiež hrať najskôr na gitare. Povedali sme si však, že v kapele predsa nemôžu hrať všetci na gitare a že potrebujeme aj bubeníka.
Miška: A o dva dni som mala doma bubny a začala som hrať. Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie.
Mnoho mladých kapiel sa rozpadne hneď po prvom koncerte či po niekoľkých rokoch hrania. Čo vás v Sematam drží pokope už vyše jednej dekády?
Marek: Z veľkej časti je to aj tým, že sme partia dobrých priateľov a spolužiakov.
Miška: Stretli sme sa na strednej škole v Párovciach. Boli sme kamaráti z rôznych ročníkov zapálení pre hudbu. A ostalo nám to až doteraz.
Marek: Neskôr sme do kapely pribrali aj cezpoľných, ktorí tiež dobre zapadli. Pre mňa je veľmi dôležitý ľudský faktor. Sme dobrí kamaráti a vychádzame spolu. No, samozrejme, aj v našom kolektíve sú určité nezhody. Vždy sa to však vyrieši. Vieme si do tváre povedať kritiku a vieme ju aj prijať. Teda, väčšinou. Druhý faktor je ten, že všetci majú vieru v to, čo robíme. Veríme, možno aj tajne dúfame, že sa nám raz podarí dosiahnuť nejaký zásadný úspech. Boli to práve súťaže, ktoré nás utvrdili v tom, že to má význam a robíme to správne. No musíme na sebe ešte veľa pracovať.
Vaším najúspešnejším videoklipom na Youtube je skladba De ste?! Prečo sa podľa vás tak uchytil?
Marek: Bol to náš prvý videoklip.
Miška: A najviac sme sa snažili. (smiech)
Marek: Je to chytľavá pieseň o meste Nitra a bola vydaná asi v dobrom čase. Taktiež tam bol aj boybandovský prvok, ktorý, bohužiaľ, zopár divákov nepochopilo. Nebolo to myslené úplne vážne. Takýto úspech záleží od viacerých faktorov.
V jednom článku o skupine som sa dočítal, že pieseň De ste?! je narážka na nudu v Nitre. Ako kapela dnes vníma kultúru svojho mesta?
Miška: Nie som si istá, či ten zámer bol úplne o nude. Nitra je určite mestom kultúry. Pochádza odtiaľ veľa muzikantov a kapiel. Nemôžem povedať, že keď sa chceme ísť večer niekam pozrieť, nie je kde. Nikdy sme tu nemali problém si nejaký koncert vybaviť.
Marek: Registrujeme aj posun v rámci našej komunity. Začali sa robievať napríklad jam sessions. Pre muzikantov je to výživné, no pieseň vznikla na motívy našich skúseností. V meste sú určité bariéry.
Klip k piesni Pome rockovať ste natáčali v dnes už neexistujúcej Pife. Prečo ste si vybrali tento priestor?
Miška: Vlastne ani nevieme. Marek mal obdobie, keď bola Pifa jeho rajónom. Vtedy to padlo celkom vhod.
Marek: Bola to naša alma mater. Blízko nej sa tiež nachádzala naša skúšobňa. Mali sme s Pifou spojenie a prežili sme tam niekoľko plodných sezón. Klip je tiež tvorený zábermi zo skúšobne a baru.
Miška: Hovor sám za seba. (smiech)
Marek: Myslím, že to bola taká rozlúčková akcia. Mrzí nás, že to s Pifou takto dopadlo. Študenti už nemôžu ísť chľastať v papučiach. Je tam síce poradenské centrum, no pýtame sa, nie je pre študentov lepšia terapia ísť na pivko?
Najväčší úspech sa vám podaril začiatkom roka, v súťaži Skutečná liga ste sa zo 127 kapiel umiestnili na bronzovom mieste. Považujete úspechy na súťažiach za významné medzníky kapely či skôr motiváciu ďalej hrať a zdokonaľovať sa?
Miška: V každom prípade nás to určite motivuje. Súťaž bola zameraná na autorskú tvorbu. Nešlo teda len o to, ako hráme, ale aj o to, čo hráme.
Marek: Je to úspech pre autorov piesní, no zároveň pre kapelu ako interpreta. Podľa mňa je to aj jedno i druhé zároveň. Úspech nás, samozrejme, poteší a motivuje.
Miška: Na súťažiach sme získali aj nejaké kontakty. Ľudia zo slovenskej a českej poroty nás následne zavolali na pár akcií.
Písanie je mojou záľubou i prácou. Deň si neviem predstaviť bez šálky kávy. Vo voľnom čase najradšej pečiem alebo cvičím. Najtypickejšia je pre mňa charakteristika večný nevyliečiteľný optimista. 🙂