Autor: Juraj Pagáč
Francúzsko nie je pre Slovákov až takou vzdialenou krajinou, tvrdí Denisa Ballová, zahraničná reportérka Denníka N. V rozhovore hovorí o rozdieloch medzi slovenskou a francúzskou žurnalistikou, o tom, prečo je objektivita v práci novinára kľúčová, a tiež o svojich silných zážitkoch z terénu – vrátane teroristických útokov v Paríži. Prezradila aj to, čo si z Francúzska priniesla domov, prečo verí v silu literatúry a čo by poradila študentom, ktorí sa chcú venovať zahraničnému spravodajstvu.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve spravodajstvu o Francúzsku?
Keď som na konci vysokej školy nastúpila do denníka SME, bola som na oddelení zahraničia jediná, ktorá hovorila po francúzsky. Študovala som francúzštinu na Francúzskom inštitúte v Bratislave, kde som získala certifikát, absolvovala som aj trojtýždňový jazykový kurz v Lyone a po troch rokoch v SME som odišla študovať na univerzitu do Aix-en-Provence. Z Francúzska som reportovala napríklad útok na Charlie Hebdo či pád lietadla Germanwings a tamojšie dianie aktívne sledujem dodnes prostredníctvom francúzskych médií.
Ako vyzerá váš bežný deň ako zahraničnej reportérky
Je to neustály proces sledovania diania vo svete a spracúvania správ. Deň začínam čítaním nočných notifikácií, najmä z USA. S tímom sa dohodneme na témach a pustíme sa do práce. A následne ich spracúvame. Dĺžka spracovania závisí od typu témy – môže to byť niekoľko hodín, deň alebo aj dlhšie.
V čom je francúzska žurnalistika iná ako slovenská? Máte nejaké obľúbené francúzske médiá?
V zameraní sa na témy a v zdrojoch. Francúzske médiá majú kvalitné zdroje na Blízkom východe a v Afrike, čo im umožňuje prinášať hodnotnejšie informácie než mnohé západné médiá. V strednej Európe si to málokto uvedomuje, čiastočne pre dlhodobý nezáujem o tieto regióny, ktorý sa zmenil až s vojnou v Gaze. Ako bývalá koloniálna veľmoc si Francúzsko udržuje trvalý záujem o tieto oblasti.
Z francúzskych médii čítam primárne Le Monde (má aj anglické verzie svojich textov) a denník Libération, a takisto France24. Príde mi, že témami aj jazykom sú najviac pochopiteľné pre čitateľstvo v strednej Európe.
Ako si udržiavate objektivitu, keď píšete o politicky citlivých témach? A ako sa líši francúzska a slovenská politika?
Objektivita je podľa mňa vlastnosť, ktorú človek musí mať v sebe, preto o francúzskej politike nepíšem s obdivom, ale kriticky. Môžeme samozrejme francúzsku politiku obdivovať z mnohých dôvodov, vrátane zakotvenia práva na interrupciu do francúzskej ústavy, mojou úlohou je však informovať nezaujato, kriticky a vecne.
Francúzska a slovenská politika sú podľa mňa dve veľmi vzdialené svety. Vo Francúzsku by plagiátorstvo politika okamžite zdiskreditovalo, zatiaľ čo na Slovensku to nepredstavuje zásadný problém.
O 2 roky budú vo Francúzsku prezidentské voľby – uvidíme duel dvoch najmladších kandidátov histórie piatej francúzskej republiky: Jordana Bardelu a Gabriela Attalu? Či favorit bude niekto tretí?
Myslím si, že do dvoch rokov sa objaví niekto ďalší. Možno bude podobne veľkým prekvapením ako bol pred desiatimi rokmi Emmanuel Macron.
Čo je podľa vás najťažšie na práci zahraničného spravodajcu?
Najťažšie na práci zahraničného spravodajcu je neustále sledovať dianie vo svete – deje sa toho extrémne veľa a nedá sa o všetkom písať, aj keď má denník N najväčšie zahranične spravodajstvo spomedzi všetkých slovenských médií. Okrem toho čelíme čoraz viac nenávistným reakciám ako minulosti, najmä odkedy vypukli vojny na Ukrajine a v Gaze – označujú nás za „izraelských neonacistov“ aj „propalestínskych aktivistov“. A je psychicky náročné aj sledovať všetko to utrpenie, ku ktorému vo svete dochádza – a tým, že máme aj prístup svetových agentúr vidíme oveľa viac fotiek a čítame oveľa viac správ o tom, čo sa deje na Ukrajine alebo v Gaze. Často sú to veci, na ktoré už neexistujú žiadne pekné slová.
Aký je rozdiel písať články o Francúzsku a Estónsku?
O Estónsku už tak často nepíšem. Tejto pobaltskej krajine som sa venovala predovšetkým v období, keď som tam žila.. Hoci mojím hlavným zameraním je síce Francúzsko, no ak treba písať o Estónsku, keďže Estónsko patrí medzi najväčších podporovateľov Kyjeva, bez problémov tam nájdem viacerých expertov a expertky.
Boli ste niekedy v nebezpečnej alebo vypätej situácii počas práce?
Áno, bola som. Počas teroristických útokov v Paríži v roku 2015 na parížske kaviarne a klub Bataclan ma Denník N vyslal priamo na miesto diania, hoci páchatelia ešte neboli zadržaní a situácia bola veľmi nejasná. Počas tých troch dní tam som veľa chodila po meste, málo jedla a často sa veľmi bála. Jeden večer však, keď som stretla dvoch Slovákov a po rozhovore som ich zobrala do svojho obľúbeného podniku, sa zrazu ulicou rozbehli davy ľudí a v diaľke bolo počuť výstrely. Skryli sme sa, podnik sa uzamkol, ľahli sme si na zem – nikdy som sa tak veľmi nebála. Písala som na Slovensko manželovi aj do redakcie. Nikto nevedel, čo sa deje, vypadával signál, nebol internet. Neskôr sa zistilo, že niekto hádzal petardy, čo je inak v Paríži zakázané a na druhý deň po teroristických útokoch bolo úplne nemysliteľné.
Aký je váš najzaujímavejší zážitok z práce reportérky?
Reportáž z americkej základe v Estónsku. Pracovala som na tom niekoľko mesiacov, rozprávala sa s americkými aj estónskymi vojakmi, s kanadským generálom, ktorý velil NATO- bola to pre skvelá skúsenosť.
Ktorá téma z Francúzska vás doteraz najviac zaujala alebo zasiahla?
Z tých posledných určite prípad Gisèle Pelicot. Snažila som sa tú tému priniesť slovenskému čitateľstvu čo najmenej bulvárne, hoci samozrejme sa to dalo napísať aj oveľa viac šokujúco. Nechcela som to robiť, pretože si myslím, že Madam Pelicot si to nezaslúži. Dúfam, že sa mi to podarilo.
Aké sú najväčšie rozdiely medzi životom vo Francúzsku a na Slovensku? Čo vás na živote vo Francúzsku najviac prekvapilo?
Najväčší rozdiel – byrokracia. Pri uchádzaní sa o štipendium francúzskej vlády som vypĺňala množstvo papierov, rovnako ako pri otváraní účtu či zápise na krúžky.
Po návrate do Bratislavy ma šokovalo správanie ľudí. Vo Francúzsku je bežné ospravedlniť sa pri náhodnom kontakte, poďakovať šoférovi pri vystupovaní z autobusu či sa pozdraviť pri vstupe do obchodu. Na Slovensku to nie je samozrejmosť a keď to robím, ľudia bývajú zaskočení. Pozdrav je však to najmenej, čo môžeme pre seba urobiť – to som si odniesla z Francúzska a praktizujem to všade, kde žijem.
Aký je váš obľúbený francúzsky zvyk alebo jedlo, ktoré ste si osvojili?
Jednoznačne stolovanie – na rozdiel od môjho detstva, keď sa jedlo kedy a kde kto chcel, sa s manželom snažíme raňajkovať a večerať s deťmi spoločne, rozprávať, zdieľať deň a vytvárať spoločnú atmosféru, ktorá ľudí spája.
Čo vás viedlo popri vašej práci zahraničnej reportérky písať knižné recenzie? Dlhodobý záujem o svetovú aj slovenskú literatúru. Prvú knižnú recenziu som napísala ešte ako stážistka v SME. Pri knižnej recenzii si naozaj oddýchnem. Nepíšem o vojnách či politike, ale o pocitoch a dojmoch – a postupne som pochopila, že recenzia nemá prerozprávať dej, ale vyjadriť, čo si o knihe myslím a prečo.
Čo by ste poradili študentom, ktorí by sa chceli venovať žurnalistike alebo zahraničnému spravodajstvu?
Aby veľa písali, uchádzali sa o stáže, učili sa jazyky, ktoré nie sú bežné, pretože vďaka tomu vyniknú. Čo by sme dali za to, keby sme mali kolegu alebo kolegyňu, ktorá ovláda arabčinu.
Máte nejaký sen alebo cieľ, ktorý by ste si ako novinárka ešte chceli splniť?
Nemám, mám pocit, že som si všetky svoje profesijné sny splnila. Často sa však ukazuje, že sa stále mám kde posúvať. A myslím si, že udalosti vo svete prinesú ešte mnoho príležitostí, vďaka ktorým pochopím, že všetky svoje hranice ešte nepoznám.
Titulná foto: poskytla Denisa Ballová (autor Juraj Starovecký)
