autorka: Ela Ptačovská
Mgr. Pavla Náthera, PhD., mnohí študenti poznajú ako doktora z Katedry žurnalistiky a nových médií na UKF, kde vyučuje Rozhlasovú tvorbu a Nové trendy v rozhlasových médiách. Avšak ak ho nepoznáte po tvári, je pravdepodobné, že budete poznať aspoň jeho hlas. Mgr. Pavol Náther, PhD., totiž už od roku 2013 pracuje v Slovenskom rozhlase. V nasledujúcom rozhovore sa dozviete, ako sa dostal k práci v médiách, ako vníma prácu žurnalistov v dnešnej dobe, ale i to, do akej miery ovplyvnili jeho prácu zmeny v STVR, ktoré sa udiali v priebehu minulého roka.
Kedy ste sa rozhodli pre prácu v médiách? Bolo vašim snom pracovať v rozhlase alebo ste sa jednoducho rozhodli prijať pracovnú ponuku, ktorá sa naskytla?
Kedysi som sníval, že budem hercom. Od svojich siedmych rokov som sa venoval dabingu, hral som v divadle a to bolo mojim snom. Potom som sa dostal na vysokú školu, kde som študoval masmédiá a zistil som, že sa dá skĺbiť časť herectva s prácou s hlasom a uvedomil som si, že ma to napĺňa viac ako hranie. Môžem niečo vytvárať, dozvedieť sa nové veci, porozprávať sa a ešte to aj publikovať. Počas vysokej školy som teda zistil, že ma oveľa viac baví niečo iné a rozhodol som sa, že chcem pracovať v rozhlase.
Ktorá časť vašej práce vás baví najviac? Ktorej časti práce sa, naopak, radi vyhnete?
Najviac ma baví voľnosť. Svoju prácu si môžem časovo manažovať ako chcem, všetko si nastavím ako potrebujem, dohodnem sa s ľuďmi a vyrábam ako ja chcem. Považujem to za najväčší benefit mojej práce. Okrem toho sa rád rozprávam a spoznávam s ľudmi a dozvedám nové veci.
Naopak, nemám rád byrokraciu. Práca, ktorú robím v rozhlase nie je iba kreatívna a zvuková, ale musím zapisovať rôzne výkazy, vypĺňať tabuľky a posielať ich. To je pre mňa nutné zlo, ktoré musím robiť.
Naučili ste sa v priebehu rokov zvládať stres, ktorý prináša práca za mikrofónom?
Ešte stále mávam stres, no naučil som sa s ním žiť. Keď sa idem s niekým rozprávať tak som v pohode, ale už počas rozhovoru cítim, že sa začínam mierne potiť. Mám stres a celý život som ho mal. Stres mi na druhej strane aj pomáha, lebo mi určuje, že sa deje niečo naozaj vážne a musím sa sústrediť.
Od roku 2013 pracujete v STVR. V minulom roku bola do značnej miery medializovaná situácia okolo ešte vtedajšej RTVS práve kvôli zmenám, ktoré sa v tejto inštitúcii diali. Pocítili ste aj vy nejaké zmeny na vlastnej koži alebo mali dané udalosti vplyv na vašu prácu?
Ja osobne som ich až tak veľmi nepocítil, pretože to čo robím, nie je až tak v pozornosti Ministerstva kultúry a politikov. Ja sa venujem reláciám o literatúre a náboženským reláciám, čiže tam sa ma to až tak nedotklo, ale v niektorých veciach áno. Okrem toho robím aj glosy, ktoré napíšu glosátori a ja ich produkčne zastrešujem. Práve títo glosátori sú dosť často kritickí hlavne voči dianiu v kultúre. Párkrát som už dostal nejaký podnet z hora, že to nie je úplne vhodné, ale zatiaľ všetko vždy prešlo a bolo odvysielané. Ja to teda na svojej práci nepociťujem, ale celková atmosféra v Slovenskom rozhlase sa zmenila. Okrem toho sa stále v rozhlase rozpráva, že sa bude vo väčšom prepúšťať a nikto nevie kedy a koho, ani podľa akého kľúča. Je to nepríjemná situácia a veľa ľudí teda odišlo dobrovoľne. Nikto nevie, čo bude zajtra.
Je podľa vás profesia žurnalistov a všeobecne práca v médiách dostatočne ocenená či už spoločnosťou alebo finančne?
Neviem ako je finančne ocenená práca v súkromných médiách, ale vo verejnoprávnych to nie je nič extra. Keby som robil iba v rozhlase, venoval sa svojej práci na 100 percent a nemal by som žiadnu inú prácu, ťažko by som sa uživil. Poznám veľa ľudí pracujúcich v médiách, ktorí si zarábajú aj inak. Ja si však myslím, že je to na jednej strane dobré. Keď nie je človek upätý iba na svoju novinársku prácu a robí aj niečo iné, tak to môže podľa mňa pomôcť k tomu, aby bol potom viac otvorený v novinárskej práci a zisťoval ďalšie nové veci. Čo sa týka ocenenia spoločnosťou, v takej bubline ľudí, ktorí zmýšľajú podobne ako ja, je to, myslím si, ocenená profesia, lebo vedia, že je táto práca dôležitá na to, aby sme fungovali ako spoločnosť a krajina. Moja bublina teda nie je relevantná voči celému Slovensku. Z toho, aké sú názory spoločnosti usudzujem, že novinárčina nemá až taký pozitívny obraz.
V súčasnosti sa často stretávame s kritikou novinárov za to, že podľa mnohých nie sú dostatočne objektívni. Je podľa vás náročné zachovať si objektivitu?
Je to náročné a myslím si, že nikto nie je úplne objektívny. To sa asi ani nedá, ale človek sa môže snažiť dostať k objektivite čo najbližšie.
Obávate sa, že umelá inteligencia nahradí mediálnych pracovníkov a žurnalistov všeobecne?
Neviem či úplne všetkých. Myslím si, že možno napríklad čítanie správ o pár rokov nebude robiť človek, ale AI. Naopak niektoré veci, kde je dôležitý osobný prístup, ako napríklad rozhovory možno nebude robiť AI. Avšak uvažujem nad tým, že už teraz dokáže AI spraviť celý film, čo môže byť pre ľudí zaujímavé. Zároveň potom budú chcieť ísť do divadla, kde budú mať kontakt s človekom. Tak to možno bude aj v reláciách, keď si vypočujú spracovanie od AI, ale na druhej strane si potom určite radi vypočujú niečo, čo bude robené človekom naživo. Určite teda umelá inteligencia ovplyvní prácu v médiách, ale nemyslím si, že ju celkom zmení.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí chcú pracovať v mediálnej sfére, ale chýba im odvaha a nevedia kde začať?
Dôležité je začať. Netreba sa báť a mať vysoké očakávania. Treba si uvedomiť, že aj maličkosťami človek získava cenné skúsenosti, ktoré ho môžu posunúť ďalej.
Titulná fotografia: osobný archív Pavla Náthera
