Autor: Juraj Pagáč
Richard Direr je slovenský moderátor, v tomto období známy aj pre svoje nové relácie Za oponou a Bod zlomu, ktoré robí v spolupráci s vydavateľstvom Švabach. V rozhovore porozprával o svojich novinárskych začiatkoch, ako aj o práci moderátora politických relácii, ktorú sleduje stovky ľudí či osobne alebo online.
Čo vás motivovalo venovať sa žurnalistike a moderovaniu?
Odišiel som do Nemecka študovať politické vedy a mal som to šťastie, že ma zobrali do slovenskej redakcie Deutsche Welle. Tam som sa naučil, ako formulovať správy a získal aj prvé skúsenosti s ich moderovaním. A keďže v tom čase mala slovenská redakcia DW spoluprácu s rádiom Twist, chodil som v lete počas prázdnin na Slovensko vypomáhať do Twistu. Najskôr s moderovaním správ, neskôr aj Žurnálu. Keď som sa v 2001 vrátil na Slovensko, bolo mi jasné, že chcem robiť v Twiste, nielen ako moderátor, ale aj ako politický redaktor. Tam ma naučili všetko a odvtedy mi to zostalo.
Aké boli vaše začiatky v televízii a médiách? Pamätáte si nejaké zaujímavé alebo vtipné skúsenosti zo začiatkov kariéry?
S čítaním, moderovaním či skladaním súvislostí v reportážach som nikdy nemal problém. Problém som však mal s tým, že som nedokázal zadržať smiech, keď ma niekto rozosmial. S tým mám problém dodnes. A s tým sa spája aj najväčšia trauma mojej novinárskej kariéry, keď ma kolegyňa počas moderovania naschvál rozosmiala, a tak som so slzami v očiach a smiechom odčítal správy o tragédii ponorky Kurs, v ktorej zahynulo množstvo námorníkov. Bola to tragická udalosť, nič smiešne, ale ten záchvat smiechu sa nedal zastaviť. Dodnes ma to mrzí a nerád na to spomínam.
Čo považujete za najväčší úspech vo svojej kariére a čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Podarilo sa mi veľa vecí, ale za najväčší úspech naozaj považujem nápad, a potom aj realizáciu úvodníkov/obežníkov. Vyvolávali veľa emócií, pozitívne aj negatívne, veľakrát som si prečítal rôznu kritiku aj nechutnosti. Ale splnili účel, ľudia o nich nielen hovorili, ale čo je ešte dôležitejšie, nútili ľudí zamyslieť sa nad témami, rozmýšľať, hľadať argumenty za a proti, formulovať názory, vyrovnávať sa s témami, ktoré som otváral.
Vždy vás viac lákalo moderovanie ako písanie pre denník?
Nikdy som sa do žiadneho denníka nedostal. Vždy to nejak vyšlo, že som robil buď v rádiu alebo televízii, takže reálne skúseností s písaním článkov do printu nemám, hoci som napísal stovky televíznych reportáží. Elektronické médiá mi vždy vyhovovali, lebo sa v nich reportovalo „tu a teraz“ a používali obraz, vďaka ktorému sa dajú informácie sprostredkovať autentickejšie v porovnaní s printovými médiami, v ktorých je potrebné udalosti viac opisovať. Ale treba povedať, že vzostupom online-u sa aj tento rozdiel aktuálnosti stráca.
Dlhšiu dobu ste pôsobili v TA3. Bavilo vás viac moderovanie alebo dramaturgia?
Oboje má svoje čaro a oboje ma aj bavilo. Teda, nielen bezprostredný výkon, ale aj plánovanie celého denného vysielania, hoci si to vyžadovalo veľa času a niekedy aj nervov s vymýšľaním tém a hostí, ale malo to zmysel. Chceli sme divákovi ponúknuť komplexný pohľad na témy, nielen politické ,,šteky“, ale aj súvislosti. A diváci to oceňovali, o čom svedčili aj vtedajšie čísla sledovanosti.
Aké pocity vo vás zanechal odchod z TA3? Ste v kontakte s niekým z redakcie?
Nebolo to po prvý raz, čo som musel odísť z TA3 a aj tie dôvody boli podobné, takže to nebolo nič, čo by ma nejak extra zasiahlo. Občas mi je smutno, keď vidím niektoré spravodajské či publicistické výstupy, lebo na rozdiel od bežného diváka poznám pozadie a viem, prečo sa niektoré veci musia vysielať tak, ako sa vysielajú. Našťastie tam zostalo pár ľudí, pre ktorých je integrita dôležitá a záleží im na kritickej žurnalistike. A s nimi udržujem aj občasný kontakt.
Počas moderovania relácie o politike ste boli známy svojimi úvodníkmi. Teraz, aj keď už nie ste v tejto relácii, stále tvoríte úvodníky, ktoré publikujete na Instagrame. Aký dopad to podľa vás má na spoločnosť? A prečo je práve tento formát pre vás tak atraktívny?
Úvodníky zostali mojou záľubou, robím ich, pretože ma to stále baví. Som rád za spätnú väzbu od ľudí, ktorí mi aj píšu. A dúfam, že už čoskoro ich budem môcť publikovať aj pred širším publikom.
Nechceli ste po odchode z TA3 skončiť v žurnalistike a venovať sa viac politike alebo podnikaniu?
Priamy výkon politiky ma nikdy nelákal, skôr politický marketing či stratégie v pozadí, čo som si aj vyskúšal, keď som sa podieľal na úspešnej kampani kandidáta na bratislavského primátora. Ale žurnalistika má u mňa stále navrch. Jednoducho ľuďom sprostredkovať informácie, zdôrazniť v nich, čo je dôležité, vysvetliť aký je kontext v tej celej spleti informácií. To ale neznamená, že sa nevenujem ničomu inému, naopak, robím aj komunikačné a mediálne tréningy, teda niečo, v čom som doma.
Ako vznikla vaša spolupráca s vydavateľstvom Švábach a Marekom Vagovičom? Prečo ste sa nerozhodli prijať ponuku z niektorého online média, ako napríklad Jana Krescanko Dibáková?
Úplne spontánne. S Marekom sme sa rozprávali po tom, čo som bol v septembri 2024 hosťom v jeho diskusii o tom, že aké sú moje plány. A do toho prišiel Marek s nápadom, že prečo nerozšíriť priestor pre kritickú žurnalistiku. Párkrát sme sa stretli a v októbri 2024 už bolo prvé vydanie talk show Za oponou na svete.
Súčasťou vašej práce sú dve relácie – „Za oponou“ a „Bod zlomu“. Tieto formáty sú trochu odlišné od toho, na čo ste zvyknutí. Prečo považujete tento formát za dôležitý v slovenskej žurnalistike, aj keď je trochu netradičný?
Naozaj som si musel zvykať, keď celé tie roky robíte politické diskusie vo forme duelov. A zrazu sa ocitnete v úplne inom formáte, na úplne inej pôde, s divákmi, ktorí si prídu oddýchnuť, dať nejaký drink a chcú počuť reálne odpovede a nie politické hádky. A v tom sa skrýva aj odpoveď: lebo ľudia chcú počuť aj reálne odpovede a nielen vidieť, síce atraktívne, ale stále len hádky. A druhý dôvod: že s Bodom zlomu sme vyrazili mimo Bratislavu, keďže cítime dopyt po serióznych diskusiách v slovenských regiónoch, na ktoré sa nesmie v žiadnom prípade zabúdať.
Ako sa pozeráte na súčasný vývoj slovenských médií? Aké sú podľa vás výzvy, ktorým čelí novinárska obec dnes?
Najväčšia výzva pre médiá je neuhnúť. Žiaľ, mnohé médiá za výraznej pomoci ich majiteľov podľahli politickým tlakom. Najmä peniaze z eurofondov či štátne zákazky, ale aj neustále útoky politikov voči mainstreamovým médiám boli silnou a dostatočnou motiváciou, prečo sa poddať. Našťastie stále existujú silné online médiá či novovzniknuté projekty, pre ktoré je kritická a nezávislá žurnalistika hlavným motorom.
V politických reláciách ste často komentovali aktuálne udalosti. Ako sa dá vyvážiť objektivita s vlastnými názormi a emóciami pri takýchto diskusiách?
Pre mňa to boli dve rozdielne časti, resp. dva rozdielne formáty. Úvodník bol s komentárom, relácia už bola čisto na publicistických princípoch v medziach zákona. Dôkazom je aj to, že som nikdy nedostal žiaden postih mediálnou radou. Ak som si náhodou dovolil aj v relácii vlastný komentár, tak jedine s menšou „nadsázkou“ alebo v prípade univerzálnych, nemenných ľudských hodnôt či faktov, napr. nespochybniteľné ľudské práva či fakty, kto začal vojnu na Ukrajine.
Ako hodnotíte spoluprácu medzi médiami a politikmi? Kde vidíte hranicu medzi novinárskou nezávislosťou a potrebou vytvoriť kvalitný obsah, ktorý rezonuje s verejnosťou?
Ja som neudržiaval žiadne vzťahy s politikmi nad nevyhnutný štandard týkajúci sa pozývania do diskusie či debaty o relácii. Žiadne kávy, obedy, stretnutia mimo štúdia a pod., čo sa dnes nie každému moderátorovi, aj cielene, darí. Zastávam názor, že čím menej, tým lepšie pre výkon novinárskeho povolania.
Čo by ste na záver odkázali naším študentom žurnalistiky?
Veľmi im držím palce, aby sa z nich stali žurnalisti, ktorí budú môcť vykonávať slobodnú a kritickú žurnalistiku tak, ako sme ju dlhé roky mohli robiť my.
Titulný obrázok: Instagramový účet Richarda Direra (@richarddirer)
