autorky: Silvia Klučková a Nika Cígerová
Pre niektorých je 17. november symbolom obrodenia a nádeje v lepšie zajtrajšky, pre iných len ďalší deň v kalendári… Aký význam má tento deň pre mladých ľudí, ktorí nezažili pád komunistického režimu, no žijú v krajine, ktorú tento deň navždy zmenil? Aký odkaz nám zanechali naši rodičia a starí rodičia, keď pokojne protestovali na námestiach pred viac ako tridsiatimi rokmi?
17. november 1989 — deň, ktorý prepísal históriu Slovenska. Pripomíname si ho ako Deň boja za slobodu a demokraciu, dva piliere, na základoch ktorých je postavená naša súčasná spoločnosť i samotná krajina. Sloboda a demokracia nie sú len pojmy. Dnes, viac ako kedykoľvek predtým, je potrebné si uvedomiť ich hĺbku a význam. Vo svete, ktorý sužujú konflikty, polarizácia názorov a hnev, je potrebné spomaliť a spomenúť si, za čo naši rodičia bojovali.
História nám pripomína, že nie vždy sme žili v slobodnej a suverénnej krajine. Deň študentstva je dôkazom, že mladí ľudia sa nebáli vyjsť do ulíc a pokojne preukázať svoju odvahu tým, že sa postavia totalite. Za zvuku štrngania kľúčov, zapaľovania sviečok, prejavov známych osobností na námestiach našich miest sa postupne vyformovala spoločnosť, v ktorej dnes žijeme.
Na otázky týkajúce sa posolstva novembrovej revolúcie nám odpovedali štyri študentky, ktoré sa rozhodli podeliť o svoje myšlienky ohľadom jedného z najdôležitejších míľnikov našich dejín…
Viete, prečo sa tento deň označuje ako Deň boja za slobodu a demokraciu?
Nina: Študenti a celý národ v tento deň bojovali za pád komunistického režimu. Bojovali za to, aby bol náš štát demokratický a našla sa v ňom sloboda.
Terézia: Samozrejme. Ide o deň pádu socialistického režimu a vzniku demokratického štátu.
Ema: Áno, v tento deň, presne 36 rokov dozadu, sa celé Slovensko spojilo a porazilo krásnym a nežným spôsobom komunistický režim.
Veronika: Pretože padol komunistický režim.
Čo pre vás osobne znamená sloboda a demokracia?
Nina: Možnosť slobodného prejavu, právo vycestovať za hranice SR, možnosť pracovať a študovať, kde chcem.
Terézia: Sloboda pre mňa znamená možnosť robiť čokoľvek, čo chcem. Je to pre mňa vyjadrenie samej seba v každom aspekte – či už v správaní alebo konaní. Demokracia by mala byť vláda ľudu, v tom osobne nevidím nič zlé. Napriek tomu sa vždy obetujú názory menšiny, nech sú akékoľvek.
Ema: Sloboda pre mňa znamená veľmi veľa a v osobnom živote je to pre mňa gro celého môjho bytia. Súhlasím s frázou, ktorú dokážeme aplikovať do každej oblasti života, a to: ,,moja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda druhého”. Tohto sa pevne držím. Avšak v dnešnej dobe mi to príde, ako keby ľudia začínali viac a viac prekračovať tieto hranice. Či už sa to týka politiky alebo vzťahov medzi ľuďmi navzájom.
Veronika: Možnosť cestovať a slobodne sa vyjadrovať.
Myslíte si, že hodnoty, za ktoré sa bojovalo, majú dnes pre mladých ľudí rovnaký význam ako pre generáciu roku 1989?
Nina: Majú rovnaký význam, bohužiaľ, mnoho mladých ľudí si nedostatočne uvedomuje, aké dôležité tieto hodnoty sú. Mnohokrát ich berieme ako samozrejmosť, lebo sme sa už do tohto narodili.
Terézia: Myslím si, že si to len myslíme. Platí tu podľa mňa zlaté pravidlo — nezažiješ, nevieš. Kým o niečo neprídeme, nevieme, že nám to chýba. Asi si to zhruba vieme predstaviť, ale nikdy to úplne nepochopíme. Som vďačná aj svojim rodičom a všetkým ľuďom z ich generácie, že neviem, aké to bolo naozaj.
Ema: Mali by. No nepríde mi to tak. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Záleží, o akej vekovej skupine sa chceme zhovárať, povedala by som, že ďalším hlavným faktorom je spoločenské prostredie, v ktorom sa nachádzajú. Tým, že sa pohybujem v prostredí, kde sa to značne rozoberá a je to pomaly vzorom hodnôt, to beriem tak, že áno, majú rovnaký význam. Noneviem povedať za mladšie vekové kategórie alebo za iných mladých v mojom veku.
Veronika: Nemyslím si.
Ako by ste opísali, čo pre vás znamená žiť v slobodnej krajine?
Nina: V dnešnej dobe sa mi ťažko odpovedá na túto otázku. Áno, žijem v slobodnej krajine, ale čoraz viac mám pocit, že sa tá pravá sloboda stráca.
Terézia: Je to výsada, ktorú dnes nemá každý. Je dôležité si pripomínať chyby našich predkov a neopakovať ich.
Ema: Keď sa nemusím strachovať povedať svoj názor, presvedčenie alebo jednoducho chodiť po ulici. Kde nie sme všetci len chodiace stroje, ale máme priestor sa rozvíjať a napredovať bez toho, aby nás niekto obmedzoval nariadeniami a podobne.
Veronika: ,,Nemáme na sebe putá”. Sme voľní.
Máte pocit, že si dnešní študenti uvedomujú význam 17. novembra alebo ho berú len ako voľný deň (mal by to byť voľný deň?)?
Nina: Mám pocit, že študenti si veľmi uvedomujú význam tohto dňa. Aspoň tých, čo mám vo svojom okolí. Áno, mal by byť tento deň voľný. Nejde o to, že budeme mať voľno, ide o spomienku a gesto, ktorým vyjadrujeme vďaku.
Terézia: Čo sa môjho okolia týka, veľa mladých ani nevedelo,o čom je tento sviatok, ak vôbec to, že existuje, až kým sa nezrušil. Tu by som rada opäť zopakovala to, že kým o niečo neprídeme, nevieme, že nám to chýba.
Ema: Podľa mňa si ho každý uvedomuje. Najmä niektorí rodičia alebo iní členovia rodiny študentov ho zažili na vlastnej koži a hovorím z vlastnej skúsenosti, že ak by sa o tom každý rok nerozprávalo niekoľko členov rodiny, tak to nie je ono. Taktiež sa tejto téme každý rok venovalo na základnej, strednej a aj vysokej škole. Takže to máme v pamäti od začiatku nášho hlbšieho vnímania spoločnosti. Úprimne, zvykla som si na to, že v tento deň bolo voľno. A chcela by som, aby to tak aj zostalo. Nie preto, že nechcem ísť do školy alebo podobne. Ale kvôli empatii voči tým, ktorí sa zúčastnili Nežnej revolúcie. Vidím to ako znak vďaky za ich snahu. Napriek veľkému strachu i nátlaku sa zomkli a dokázali niečo neuveriteľné.
Veronika: Neuvedomujú si vážnosť situácie. Nežili v tej dobe a nič o tom nevedia. Berú to len ako voľný deň. Určite by mal ostať voľným dňom.
Vidíte nejaké paralely medzi udalosťami z novembra ’89 a dnešnou situáciou na Slovensku?
Nina: Vidím a možno by bolo vhodné si tento deň pripomenúť tak, že my, študenti, opäť vyjdeme do ulíc a budeme žiadať slobodu a demokraciu.
Terézia: Ja osobne tu asi nevidím nejaké podobnosti.
Ema: Povedala by som, že sa to nedá ani porovnať. Avšak boli vtedy iné podmienky. Neexistovali sociálne siete ako teraz, ktoré vytvárajú názor väčšej časti populácie. To je podľa mňa najväčší rozdiel a kameň úrazu. Mám pocit, že každý si vie nájsť nejakú paralelu. Potom je to už len na vnímaní a názore ostatných.
Veronika: Určité podobnosti tam sú.
Myslíte si, že by sa mladí ľudia dnes vedeli postaviť za slobodu a demokraciu, keby to bolo potrebné?
Nina: Myslím si, že áno. Naša generácia mi príde ako tánajodvážnejšia a práve v nej vidím osobnosti, ktoré sa za seba dokážu postaviť.
Terézia: Myslím si, že naša generácia je viac než schopná.
Ema: Bojím sa, že nie, ale pevne verím a dúfam v to, že áno. Myslím si, že si nenecháme skákať po hlave a najmä mám pocit, že sa nebojíme vyjadriť svoj názor. Sme draví, odvážni, živí,ale niekedy to zájde až do drzosti. To ale všetko patrí k mladosti.
Veronika: Nemyslím si, lebo sú stále ovplyvňovaní rodičmi, ktorí volia strany, aké volia.
Ako si zvyčajne pripomínate 17. november?
Nina: Nezúčastňujem sa osobne, ale celý deň sledujem stretnutia, diskusie atď.
Terézia: Nezúčastňujem sa žiadnych podujatí.
Ema: Samozrejme prednáškami alebo diskusiami v škole na danú tému. U mňa to najmä vtedy, keď sa v mojej rodine s hrdosťou a pýchou spomína práve na tento deň. Baví ma hlavne sledovať, ako tento deň nabije staršiu generáciu energiou a radosťou. Ich mládežnícke iskry v očiach sa objavia a celí žiaria. Potom sú plní energie a niekedy je ťažké ich zastaviť.
Veronika: Vnímam ho len ako deň voľna.
Čo by ste odkázali študentom a pedagógom na UKF ohľadom hodnôt, ktoré si pripomíname 17. novembra?
Terézia: Asi len toľko, že hovorme o tom a nezabúdajme. Ako som spomínala, sloboda je výsada a buďme za ňu vďační. Hlavne si treba pamätať, že veľa vecí pre nás možno nezmeníme,ale generácia po nás takéto starosti mať nemusí.
Ema: Myslím si, že v prvom rade by si mal každý uvedomiť, o čo sa bojovalo a ako. Či už si to niekto pripomína napríklad sledovaním dokumentu alebo rozprávaním sa o tom v škole, je to na každom, akú formu si zvolí. Keď si plnohodnotne uvedomíme, čo všetko to pre nás znamená a hlavne, že bez toho by to teraz vyzeralo úplne inak, tak sme splnili hlavný cieľ celého tohto dňa.
Veronika: Je potrebné o tom, čo sa stalo, viac rozprávať.
Na základe odpovedí môžeme konštatovať, že mladá generácia pozná pôvod aj hodnoty 17. novembra 1989. Je úžasné, že sa na túto tému rozprávajú v rodinách či školách. Na druhú stranu je možné si všimnúť fakt, že mladé generácie sú priebojné a zaujímajú sa o veci, ktoré sa ich priamo dotýkajú, avšak sú často ovplyvniteľné prostredím, v ktorom sa nachádzajú. Ak majú niečo všetky idey spoločné, je to vďačnosť. My, študenti generácie Z, sme vďační našim rodinným príslušníkom, že sa aktívne podieľali na budovaní SLOBODY a DEMOKRACIE tým najnežnejším spôsobom. Ďakujeme!
Napriek tomu, že 17. november už nie je dňom pracovného pokoja, stále tvorí významnú časť existencie Slovenskej republiky, preto si ho musíme neustále pripomínať. Pred 36 rokmi bola ťažko vybojovaná sloboda, ktorú si musíme chrániť. Nikdy nemôžeme dovoliť, aby sa história opakovala, neustále je potrebné napredovať a poučiť sa, lebo pravdou zostáva, že hodnotu niečoho si uvedomíme až vtedy, keď to stratíme.
Titulná fotografia: Nika Cígerová
