„Nebojte sa poškriepiť o pravdu!“

sulik_web_2Na strednú školu chodil v Bánovciach nad Bebravou a neskôr v Nitre, kde prežil aj svoje vysokoškolské časy. Svoj život zasvätil literatúre, o ktorej napísal niekoľko diel. Prispieval do rôznych literárnych časopisov a pôsobil aj ako redaktor denníka Smena. Do konca letného semestra 2009 prednášal na Katedre žurnalistiky FF UKF. Profesor Ivan Sulík, ktorého minulý akademický rok bol jeho posledným, rozpráva o tom, aké bolo študovať v Nitre v 60. rokoch, aký má vzťah k literatúre, prednášaniu a veľa iného.

ON: Spomeniete si na Vaše roky štúdia? Aká bola Nitra z pohľadu vysokoškoláka? Dala by sa porovnať s tou dnešnou?

IS: Boli to krásne časy – zlaté 60. roky, ako sa zvykne hovoriť: „jeden veľký žúr”. Nitra bola menšia, voči študentom prívetivá a čas strávený v internátnej izbe sa zvykol pokladať za zbytočne premárnený. Zažívali sme príjemné obdobie spoločenskej slobody, no na druhej strane sme boli, myslím si, zodpovední, lebo za neprospech sa nemilosrdne vyhadzovalo. A porovnanie? Asi sme boli družnejší, menej požadovační, „kolektívnejší”, vážili sme si možnosť študovať.

ON: Aký typ študenta ste boli?

IS: Ja som si vážil, že môžem študovať, a popri vylomeninkách vo vinárňach či na korze som sa ako študent správal príkladne. Naozaj! Veď som dostal i červený diplom a Cenu dekana vtedajšej PF v Nitre.

ON: Kedy Vás oslovila literatúra a prečo?

IS: S literatúrou, lepšie povedané knihami, som sa spriatelil už v detstve, určite v predgramotnom veku vďaka láskavosti rodičov, kultúrnemu zázemiu a najmä našej pomerne rozsiahlej knižnici. Príčina je zrejmá: dodnes pokladám čítanie za najužitočnejšie trávenie voľného času. Tento spôsob komunikácie mi prináša potešenie zo samoty a súkromie. Pre mňa je existenčne nevyhnutný.

ON: Ktorý literárny smer a autori sú Vám najbližšie?

IS: Najradšej mám umeleckú prózu, som však aj fanúšik dobrej literatúry faktu. Autori? Všetci bez rozdielu generácií, nebojte_sa_poskriepit_o_pravdu_-_bez_popisku_veku či pohlavia, ktorí ma čímsi podstatným oslovujú, prekvapujú a zúčastňujú sa na pomyselnom vytváraní mostu medzi mnou a svetom.

ON: Pokúšali ste sa aj sám niečo tvoriť?

IS: Nikdy v živote som nenapísal báseň či poviedku. Okrem žartovných veršovačiek, venovaných vnúčatám. Zato som sa stal usilovným autorom písania „literatúry o literatúre”: ako literárny vedec, kritik, historik a publicista som vydal 8 kníh a asi 800 recenzií, článkov a štúdií.

ON: Aký je Váš pohľad na súčasnú literatúru a priestor, ktorý je jej venovaný v médiách?

IS: Literatúra v podstate kopíruje stav spoločnosti – je hektická, difúzna, plne využíva slastný stav nezodpovednosti, až sa ide zadrhnúť slobodou, ktorú jej čas ponúkol. Je mi ľúto, ale nie je to moja literatúra. Najvplyvnejšie médiá, televízia a tlač, sa správajú k literatúre s brutálnou a primitívnou aroganciou, možností publikovať v časopisoch je menej ako za socializmu.

ON: Ako vidíte aktuálny stav médií na Slovensku a ich vplyv na širokú verejnosť?

IS: Už som to naznačil v predchádzajúcej odpovedi: kvantita a komercia totálne prevalcovali kvalitu, slová „vkusný”, „originálny” či „jedinečný” stratili resp. strácajú pôvodný zmysel, všetko požiera chobotnica priemernosti a zjednodušovania pre zmanipulované a stále väčšmi pasívne nenásytné masy. Sprisahanie tupcov, minorít, ktorých vplyv na verejnosť prostredníctvom lacnej konformity obsahov je zhubný, no pritom potichu oceňovaný mocou: veď kto by nechcel vládnuť nemysliacej, konzumom ukojenej mase?

ON: Ako dlho sa venujete pedagogickej činnosti? Spomeniete si ešte na Vaše začiatky? Prečo ste sa rozhodli vzdelávať mladšie generácie?

IS: Presne 21 rokov, predtým som pôsobil ako vedecký pracovník v Bratislave. Pochopiteľne, v roku 1988 po príchode na vtedajšiu PF v Nitre som bol nejaký čas „v zábehu”, zvykol som si. No pomohli mi kolegovia a najmä vlastné spomienky – ináč, asi to nebude celkom podľa gusta, ale to moje „rozhodnutie” bolo skôr chlebovou nutnosťou, nemal som veľmi na výber

ON: Myslíte si o sebe, že ste boli prísny pedagóg?

IS: Nikdy som nebol typ nadšeného a zanieteného pedagóga, svojím povahovým založením sa hodím skôr za osamelého strážcu majáka ako za miláčika publika. Ctil som však starú múdrosť „čo robíš, rob rád”, a to čokoľvek – od čias, keď som pracoval pri murároch, až po profesorovanie, vedenie katedry a podobne. Nikdy som netrval na malichernostiach či predpisovosti, no do nepríčetnosti ma vedel rozzúriť neporiadok, ležérnosť, lenivosť alebo podfukárstvo.

ON: Tešíte sa na dôchodok? Máte už nejaké konkrétnejšie plány?

IS: Na tomto „jesennom” období života bude asi, dúfam, príjemné, že už nič nebudem musieť, teda ani plánovať. Teším sa, že sa oslobodím zo spárov všadeprítomnej byrokracie, deptajúcej v hrozivom rozsahu každý slobodný rozlet a „inakosť”. Teším sa na cestovanie po Slovensku, záhradu, rodinu a množstvo voľného času. Teším sa na knihy.

ON: Aké je vaše životné motto?

IS: Naozaj neviem napísať čosi zapamätateľné. Azda by sa každý mal správať tak, aby sa bez studu mohol ráno pozrieť do zrkadla či aby mohol byť občas príkladom pre iných. Čestnosť, slušnosť, ohľaduplnosť, citlivosť, miernosť…

ON: Čo by ste chceli na záver odkázať mladším generáciám študentov?

Buďte samostatní, nebojte sa poškriepiť o pravdu, neustupujte pred agresívnou hlúposťou a stádovitosťou, nesúhlaste, pestujte si vlastnú neopakovateľnú individualitu… (Podrobnejšie v knihách klasických filozofov a iných mudrcov. Napríklad Senecu.)

autor článku: Michal Lukačovič
zdroj fotografie: Katedra žurnalistiky FF UKF

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.