Zahraniční študenti každý rok prichádzajú do krajiny, ktorá sa na pár mesiacov, ba dokonca niekoľko rokov, stáva ich domovom. Do mesta, ktoré nikdy predtým nenavštívili, do kolektívu mladých ľudí, kde nikoho nepoznajú. Vďaka študijnému pobytu spoznávajú novú kultúru a prispôsobujú sa životu v inej spoločnosti. Stretávame ich na chodbách, chodíme s nimi na prednášky a semináre, bývame na rovnakom internáte. Sú medzi nami. Chceme ich spoznať?
V tomto čísle vám prinášame rozhovor s dvomi libanonskými študentmi. Obaja prišli na Slovensko pred rokom kvôli zlej politickej situácii v ich rodnej krajine. Odchodom z Libanonu opustili svojich rodičov, súrodencov, blízkych a kamarátov. Sedem mesiacov chodili na kurz slovenského jazyka, ktorý im poskytla univerzita, aby boli schopní študovať a vôbec komunikovať so svetom. Na počudovanie rozumejú a rozprávajú po slovensky lepšie ako niekoľkoročný účastník kurzu anglického jazyka. Keď som zaklopala na ich dvere, aby som ich požiadala o rozhovor, otvorili mi dvaja milí 20-roční mladíci. Zhovorčivý Ahmad Hamieh a tichší Mohamed El Maouch.
Čo je na Libanone najzaujímavejšie, najpútavejšie? Aká je Libanon krajina?
Ahmad: Mne najviac vyhovuje počasie. U nás nebolo chladnejšie ako 15 stupňov a tu je zima.
Mohamed: A jedlo.
Ahmad: Vy tu nemáte suroviny potrebné na prípravu našich jedál, preto nám ich posielajú rodičia z Libanonu.
Čo je podľa vás z libanonskej kultúry najcennejšie?
Ahmad: Tanec dabka, ktorý sa oddávna tancuje na svadbe na rovnomennú špeciálnu hudbu.
Ako by ste dokončili vetu: Libanončania sú ľudia…
Mohamed: Milí.
Ahmad: Úžasní! (smiech) Priateľskí a pohostinní. Keď niekto príde na návštevu, urobíme preňho všetko. Určite musí u nás jesť a je stredobodom pozornosti.
Aký je rozdiel medzi životom mladých ľudí v Libanone a na Slovensku?
Ahmad: U nás bývame s rodičmi, až kým sa neoženíme. Keď má u vás niekto 18 rokov, môže odísť z domu a žiť sám. My stále rešpektujeme rodičov. Máme voľnosť a môžeme robiť, čo chceme, ale rodičia s tým musia súhlasiť.
Máte trvalý pobyt na Slovensku. Čo vás priviedlo do našej krajiny?
Ahmad: Na Slovensku bývalo lacnejšie ako v ostatných krajinách Európy, ale už to neplatí. V Libanone máme stále vojny a tu je pokoj. A dôvodom bol aj fakt, že Mohamedov otec bude na Slovensku pracovať.
Ako vás vnímajú slovenskí študenti? Stretli ste sa s predsudkami ohľadom vášho pôvodu, reči, či náboženstva?
Ahmad: Zaujímali sa o nás, keďže sme zo zahraničia. Stále sa nás pýtajú, ako je u nás, aké sú rozdiely v živote v Libanone a tu. Všetci sú na nás milí, pomáhajú nám s referátmi a prácami, požičiavajú nám poznámky. Zatiaľ sme nemali žiadny problém.
Čo by sa mali, podľa vás, naučiť Slováci od Libanončanov?
Mohamed: Všetko. (úsmev)
Ahmed: Ja neviem, lebo medzi nami je veľký rozdiel. (dlhšie rozmýšľanie) Možno to, že my poznáme všetkých našich susedov, zaujímame sa o nich a navzájom si pomáhame. Na Slovensku sa ľudia nemajú radi a pritom sa ani nepoznajú. Takže, susedským vzťahom.
Keďže bývam v izbe hneď vedľa vás, občas večer počujem príjemné tóny orientálnej hudby. Aké zvyky ešte zachovávate? Napríklad, varíte si výlučne vaše domáce jedlá?
(smiech) Ahmad: Presne. Stále počúvame našu hudbu a varíme si vlastné jedlá.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Ahnad: Chodíme von s kamarátmi alebo chatujeme s priateľmi z Libanonu, lebo nám, samozrejme, chýbajú. Stretávame sa s kamarátmi, ale nie tak ako slovenská mládež. Vy chodíte len piť a keď tu nič nie je, všetci idú domov. My sa dobre poznáme a vždy sa pri stretnutí zabavíme.
Aké sú vaše sny do budúcnosti? Budú z vás manažéri pre kultúru a cestovný ruch na Slovensku?
Ahmad: Ako sa to hovorí, chcel by som byť najznámejším Libanončanom na Slovenku! (úsmev) Mám len dve možnosti: buď prídu rodičia na Slovensko a ostaneme tu alebo sa vrátim do Libanonu. Pred odchodom som rok študoval u nás inžinierstvo a pôvodne som v tom chcel pokračovať v Bratislave, ale nemohol som si to finančne dovoliť. Rád by som sa raz dostal na túto školu.
Čo odkážete všetkým čitateľom na záver?
Ahmad: (mienené s nadhľadom) Choďte do Libanonu a zistíte, čo je život.
autorka článku: Katarína Javorčíková
autorka fotografie: Katarína Javorčíková