Tohtoročný 14. apríl bol skutočne významným dňom. Ubehlo storočie odvtedy, čo gigantická loď narazila na ľadovec. Alebo žeby nie? Vojvoda z Ellgutu Jan Berwid Buquoy vraví niečo úplne iné. Bol romantický príbeh Rose a Jacka len podvrh? Narazila najväčšia zaoceánska loď svojej doby do ľadovca alebo sa stala obeťou dobre premysleného poisťovacieho podvodu?
Poďme pekne po poriadku. Píše sa rok 1912 a Titanic sa chystá na svoju prvú plavbu. Až štvrtina lode však ostala prázdna, napriek obrovskej reklame o jej nepotopiteľnosti. Dôvod? Neuveriteľne predražený lístok. Čo by sme inde zaplatili za prvú triedu, na Titanicu dostaneme tú najpodradnejšiu – tretiu. S noblesou sa však nalodíme na túto krásnu loď, ktorá je len chodiacim vrakom. Užili sme si chvíle na tejto navonok luxusnej lodi. Prišiel trinásty apríl a s ním posledný západ slnka, ktorý Titanic zažil. Z nepochopiteľného dôvodu loď v istej chvíli zastavila. Vyhlásili, že sme narazili na ľadovec a potápame sa. Vyzývajú nás, aby sme si navliekli plávajúce vesty a nastúpili do záchranných člnov. Nechápavo sa po sebe obzeráme. Teraz chcú robiť nejaké cvičenie? Veď vonku je predsa taká zima! A ľadovec? Čo sa zbláznili? Žiadny náraz sme nepocítili. Napriek tomu nás prinútia nasadnúť do záchranných člnov, no žiadny z nich nenaplnili ani na 60 %. Nikomu sa predsa nechcelo do tej hroznej zimy. Radšej by sme si dali niečo horúce, aby sme sa zahriali. Poprosíme teda ešte obsluhu, aby nám v izbe zakúrila, keď sa vrátime, aspoň sa zohrejeme. Hneď, ako skončia s týmto divadlom. Sedíme teda v tej kose, pozeráme na rozžiarený Titanic a zabávajúcich sa pasažierov druhej a tretej triedy. No zrazu sa všetko zmenilo. Radostný smiech nahradili strašné výkriky. Počuli sme dva výbuchy a Titanic sa prelomil. Obe polovičky sa nezávisle od seba začali potápať.
Ako to teda bolo?
Podľa J. B. Buquoya bol na stavbu lode použitý nekvalitný materiál, vnútorné priestory neboli dorobené, chýbali záchranné člny i ďalekohľady. Lodné skrutky boli vypožičané zo sesterskej lode Olympic. Žiadna z poisťovacích spoločností nemala záujem loď poistiť. No IMM mala finančné problémy a poistku súrne potrebovala. Nakoniec sa ju prezidentovi spoločnosti. J. Bruce Ismayovi podarilo uzavrieť s britskou spoločnosťou Lloyd´s. Po prepočte vo výške takmer 30 000 000 €. No teraz sa jej potrebovali čo najrýchlejšie zbaviť – 10. 4. 1912 ju teda z anglického prístavu Southhampton poslali na prvú a zároveň poslednú plavbu.
Aby dostali od poisťovacej spoločnosti plnú čiastku, bolo dôležité potopiť loď za určitých pravidiel. Musí to byť na šírom mori, volať o pomoc, ale nikto ju nesmie prísť zachrániť. Tiež sa musí potopiť tak hlboko, aby ju nebolo možné vytiahnuť a zmietli by sa všetky stopy. Najlepšia by bola zrážka s ľadovcom, no kde ho v polovici apríla v Atlantickom oceáne nájsť? Nechávali si teda telegraficky zasielať varovné správy o tom, kde by sa ľadovce mohli nachádzať. Na žiadne však nenarazili. Keď začali naberať priamy kurz New York, kapitán Edward J. Smith, dôstojník Henry Wilde a prezident IMM J. Bruce Ismay vypli motory. Zastavili na najhlbšom mieste plavby, odkiaľ by vrak s vtedajšou námornou technikou jednoznačne nevytiahli. V tejto oblasti – kurz polohy lode: 41°43’SŠ a 49°56’ZD – sa žiadne ľadovce nenachádzajú ani v najkrutejšej zime, nie ešte pri 14,4º C! Telegrafista Titanicu Jack Phillips volal síce o pomoc, no úmyselne udával zlú polohu, takže skutočná záchrana nebola vôbec možná. Následkom toho nemohli loď celých 73 rokov nájsť!
V úradnej správe sa píše, že výbuchy spôsobili prehriate kotle, keď prišli do kontaktu s morskou vodou vnikajúcou zvonku do strojovne. Bola to hlúposť, no vyšetrovatelia ju uznali. Teplota morskej vody by sa bola pohybovala okolo nuly. Účinok by bol tým pádom opačný – namiesto výbuchu by sa kotle prudko ochladili a prestali by okamžite fungovať. Elektrický prúd by skratoval, no Titanic bol vysvietený ako vianočný stromček. V strede lode ani žiadne kotle neboli. V týchto miestach sa nachádzali poštové zásielky. Ani pre amatéra by nebolo ťažké skryť sem trhavinu. Okolo polnoci sa stretli kapitán Smith, jeho zástupca Wilde, 1. dôstojník Murdoch, konštruktér Titanicu Andrews, prezident IMM Ismay a II. telegrafista Bride. Ten pred porotou v New Yorku priznal, že v dobe, keď loď narazila na „ľadovec”, sa nachádzal v podpalubí, v poštovom oddelení. Napriek tomu svoju výpoveď ešte niekoľkokrát zmenil. Pokojne mohol danú výbušninu schovať do poštových zásielok a neskôr odpáliť.
Teória o údajnej trhline na pravom boku lode s dĺžkou 90 metrov po zrážke s ľadovcom je len legenda. Žiadna z ponoriek spúšťaných k vraku nič podobné nenašla. Kam však zmizli ostatní protagonisti tejto „sabotáže”? Čo sa stalo s kapitánom Smithom, jeho zástupcom Wildeom, I. dôstojníkom Murdochom, konštruktérom Andrewsom a I. telegrafistom Phillipsom? Podľa svedkov sa telegrafista Phillips s Bridom zachránili v člne číslo 4. Kapitán bol takisto na záchrannom člne. Je dokonca odfotený, ako zachraňuje malé dievčatko. Jeho matka sa mu vrúcne poďakovala v prítomnosti II. dôstojníka Lightollera. Ten sa spolu s Murdochom zachránil na prevrátenom skladacom člne. Konštruktér Andrews zmizol nevedno kam. Pred vyšetrovacou komisiou v NY vypovedali z okruhu „spiklencov” len Ismay a Bride. Podľa úradnej verzie sa všetci ostatní utopili. Zaujímavé je, že na rozdiel od iných cestujúcich ich „utopené telá” sa nikdy nenašli.
Aspoň takto vidí náraz do ľadovca a potopenie tejto nezabudnuteľnej lode Jan Berwid Buquoy. No skutočnú pravdu sa už zrejme nikdy nedozvieme. Je ukrytá v hlbinách Atlantiku.
autorka článku: Veronika Mráziková
zdroj fotografie: usernetsite.com
