Písal sa 29. august, keď štadión v Pekingu burácal na počesť čerstvého víťaza pretekov v chôdzi na 50 kilometrov. Matej Tóth sa vtedy ako prvý Slovák v histórii podpísal zlatým perom do návštevnej knihy majstrovstiev sveta v atletike. Pred niekoľkými rokmi to však bol iba talentovaný mladík študujúci žurnalistiku na UKF.
Máte za sebou úspešné majstrovstvá sveta. Ako prebiehali oslavy?
Večer po pretekoch si spoločne celá výprava v Pekingu pripila v miestnej reštaurácii hneď vedľa štadióna s názvom Vtáčie hniezdo. Bol prítomný aj pán Dlhopolček, veľvyslanec SR v Číne. Posedeli sme, porozprávali sme sa a okolo polnoci sme sa vrátili do hotela. Žiaľ, na oslavu doma ešte nebol čas. Ale asi by nebola veľmi bujará, skôr by som to bral ako poďakovanie pre ľudí, ktorí majú podiel na mojom úspechu.
Ako si spomínate na samotné preteky? Zažili ste nejakú krízu?
Preteky som zvládol bez krízy a plne pod kontrolou. Päťdesiatka v Pekingu patrila medzi tie ľahšie, všetko fungovalo tak, ako malo. Myslím, že tam boli ešte aj nejaké rezervy pre prípad, že by niekto zo súperov začal zrýchľovať.
Ako ste sa dostali k tomuto športu? Vynikali ste už v mladom veku medzi rovesníkmi?
Od detstva ma bavili vytrvalostné športy, s kamarátmi sme behávali po lese, ale aj po nameraných okruhoch okolo sídliska, jazdili sme na bicykli, robili turistiku. A to som nemal ani desať rokov. Keď som sa v piatom ročníku dostal do triedy zameranej na atletiku, ťahalo ma to k dlhým behom. V siedmej triede sme skúšali chôdzu, patril som medzi najlepších a dostal som sa pod krídla chodeckého trénera Petra Mečiara. Veľmi rýchlo ma to začalo baviť, prišli prvé úspechy a ja som vedel, že to chcem robiť na čo najvyššej úrovni.
Máte manželku a dve dcéry. Stíhate rodinné povinnosti skĺbiť s tými športovými?
Snažím sa, hoci je to veľmi náročné. Hlavne keď som minimálne štyri mesiace v roku na sústredeniach. Aspoň keď som doma, tak sa snažím svojim babám vykompenzovať svoju neprítomnosť. Vtedy idú bokom všetky moje koníčky a záujmy a okrem tréningových povinností sa snažím všetok čas tráviť s nimi.
O necelý rok vás čakajú olympijské hry. Ciele máte iste najvyššie. Bude na ne príprava ešte tvrdšia ako na MS?
Nemala by byť tvrdšia. Šport nie je len o neustálej drine. Naopak, keď je človek dobre pripravený, tak aj tie najnáročnejšie tréningy zvláda s ľahkosťou a úsmevom. Verím však, že sa nám podarí ju ešte o nejaký krôčik skvalitniť.
Po majstrovstvách sveta bude na vás vyvíjaný smerom k olympiáde mediálny tlak. Dokážete sa s ním vyrovnať i vďaka štúdiu žurnalistiky?
Aj vďaka štúdiu žurnalistiky, aj skúsenostiam. Verím, že sa mi to podarí zvládnuť. S novinármi mám veľmi dobré vzťahy a viem, že keď budem potrebovať pokoj na robotu, tak mi ho doprajú.
Ako spomínate na štúdium na UKF?
Na žurnalistiku mám veľmi príjemné spomienky. Polovicu štúdia som absolvoval ako denný študent, druhú ako externista. Takže som mal vlastne
o celú triedu spolužiakov navyše. Som rád, že veľa z nich stále stretávam ako úspešných novinárov, redaktorov či moderátorov.
Určite nebolo jednoduché spojiť športovú prípravu so štúdiom, na čo dopláca mnoho mladých talentovaných ľudí. Dá sa taký náročný program zvládnuť?
Mne to nerobilo žiadne problémy. Vysokoškolské štúdium dovoľuje človeku manažovať si celý deň tak, aby stihol všetko. Kvôli sústredeniam som sa vždy snažil zvládnuť skúšky v predtermínoch alebo pri prvej príležitosti. Keďže mi to vychádzalo, nebol problém. Navyše som absolvoval štátnice asi dva týždne po ME v Göteborgu, kde som skončil šiesty, ale aj to som zvládol bez väčších problémov.
Daniel Jurčík
foto: matejtoth.sk
