Michaela Váleková bola už ako študentka žurnalistiky na chodbách UKF neprehliadnuteľná. Za jej typickým odvážnym účesom a vášňou k rocku sa však skrýva veľký talent. Michaela, známa ako Micka, je šéfkou najväčšieho rockového web na Slovensku.
Hoci je hudobná žurnalistika na Slovensku skôr v plienkach alebo nedoceňovaná, existuje a má zmysel. Minimálne tá rocková, určená úzkej skupinke ľudí, je pomerne populárna.
Nejeden človek pozná viaceré webziny, venujúce sa tejto tematike. Ale jedným z tých, čo rezonujú u ľudí najviac, je ROCKER.sk. Ten je na trhu zrejme najpopulárnejší. Porozprávali sme sa s jeho šéfredaktorkou Michaelou Válekovou.
Kedysi si študovala žurnalistiku. Bavilo ťa písanie odmalička?
Nebola som ten typ, čo píše básničky, blogy, robí v nejakom študentskom časopise. Ale keď sa nad tým zamyslím, niekde to tam driemalo a prebudilo sa asi na gymnáziu. Nikdy som nemala problém napísať sloh a gramatiku som vždy mala v malíčku.
Potom som na jednom lokálnom koncerte zistila, že sa dá chodiť na koncerty zadarmo a dostať sa ku kapelám, keď o nich napíšem, a to bol asi ten zlomový moment, kedy som sa naozaj začala venovať písaniu. Páčila sa mi tiež predstava dať ľuďom vedieť o kapelách, ktoré za to stoja a o rôznych zaujímavostiach z rockového sveta. Už som s tým nemusela otravovať len kamarátov.
Ako si sa dostala k postu šéfredaktorky ROCKER.sk?
Vďaka katedrovej fanpage na Facebooku. Raz mi napadlo pozrieť sa tam, či na nástenke nie sú ponuky na nejakú prax. Našla som takmer dva mesiace starý inzerát, že rozbiehajúci sa web o rockovej hudbe hľadá posily. Myslela som si, že už to nebude aktuálne, no aj tak som sa skúsila ozvať.
Poslala som dva články na ukážku a bola som tam. Už je to viac ako štyri roky. Po dvoch rokoch môjho pôsobenia ako redaktorka sa vtedajšia šéfredaktora Evka, ktorá tiež študovala žurnalistiku na UKF, rozhodla, že sa tomu už venovať nechce a ponúkla miesto mne, pretože som v redakcii bola najdlhšie a bola som najaktívnejšia. A vraj vedela, že na to mám.
S kým známym si zatiaľ spolupracovala?
To je dosť relatívne. Keď niekomu na Slovensku poviem, že som robila rozhovor s Markom Tremontim, veľa ľuďom to meno takmer nič nehovorí. A pritom je to jeden z najlepších súčasných rockových gitaristov. Robila som rozhovor napríklad aj s Benjaminom z Billy Talent, s Richardom Fortusom z Guns N‘ Roses, Toddom Kernsom, kapelou Gotthard a ďalšími.
Máš vysnívaného respondenta, s ktorým by si sa chcela stretnúť?
Kto ma pozná, veľmi dobre vie, že môj najväčší sen je urobiť rozhovor so Slashom, gitaristom Guns N‘ Roses. Ale mám celý zoznam osobností, ktorých by som raz rada dostala pred diktafón a ak sa mi podarí aspoň hŕstka z nich, budem zaspávať s úsmevom na tvári.
Bol medzi hudobníkmi, s ktorými si zatiaľ mala tú česť, aj niekto taký, koho by si radšej nikdy nestretla?
Pri osobnom kontakte som nemala nejakú negatívnu skúsenosť. Skôr je to cez internet, niektoré kapely naozaj nevedia, ako slušne osloviť médium, keď chcú, aby sa o nich písalo. A stalo sa mi už aj to, že spevák jednej nevýznamnej slovenskej kapely ma urážal a zosmiešňoval na sociálnych sieťach. Robil to preto, že som mu odmietla vyhovieť, keď sa mi snažil diktovať, čo mám uverejňovať, čo nie a dokonca na akú dlhú dobu.
S kým sa ti naopak pracovalo najlepšie?
Neviem vybrať jedno konkrétne meno. Vždy ocením, keď je kapela milá, slušná, seriózna a podporu, ktorú jej my ako médium dáme, nám vráti a robí nám dobré meno. To isté platí aj o agentúrach či partneroch.
Keďže mi tiež v žilách koluje metalová krv, viem, aké veselé kopy vedia byť metalisti. Zažila si niekedy takú situáciu, že si mala s niekým problém urobiť seriózny rozhovor?
Aj keď sa pri tom zabavíme, môže to byť seriózny rozhovor. Naposledy sa mi to stalo napríklad v Prahe, keď som robila rozhovor s českým rockovým novinárom Danom Sywalom. Rozprávali sme sa takmer hodinu a pol pri vínku a keď napodobňoval, ako by robil rozhovor s Ozzym Osbourneom, nevedela som sa prestať smiať. Pritom je to podľa mňa naozaj prínosný rozhovor, plný zaujímavých a hodnotných myšlienok.
Akú najbláznivejšiu situáciu si zažila počas rozhovoru?
Závisí od toho, ako sa na to človek pozrie. Bláznovstvo bola napríklad tá Danova imitácia Ozzyho, no pre mňa sa zdalo bláznivé aj to, že sedím na intráku, cez telefón robím rozhovor so spevákom Billy Talent a počujem, ako si doma v Toronte zalieva čaj. Keď som bola v roku 2010 na koncerte Billy Talent v Prahe, o niečom takom by sa mi vtedy ani nesnívalo.
ROCKER.sk je jeden z najznámejších a najčítanejších tematických webzinov na Slovensku. Myslíš si, že máte potenciál preraziť aj do sveta?
Orientujeme sa primárne na slovenských čitateľov. Vo svete je obrovská konkurencia, médiá s dlhoročnou históriou, neskutočnými redakčnými kapacitami a úplne iným prístupom k svetovým interpretom, ako máme my. Navyše, nepíšeme v angličtine. Takže preraziť môžeme maximálne tak do Česka. Aj tam už máme čitateľov a rozbehnutú spoluprácu s najväčšou agentúrou organizujúcou koncerty.
Má podľa teba rocková žurnalistika šancu na rozvoj a budúcnosť na Slovensku?
Raz si myslím, že má, a o chvíľu, že nemá. Sama neviem. Nikdy to už nebude také, ako keď sa rozbehol magazín The Rolling Stone a ovplyvňoval celú spoločnosť, nielen hudobnú scénu. Ľudia na Slovensku málo čítajú o hudbe. Stačí si to porovnať s Českom, kde sa majú hudobné médiá oveľa lepšie ako u nás. Ale ako študentka žurnalistiky som videla problém už v systéme na škole – učili sme sa o všetkom, o politike, športe, filozofii, divadle, dokonca o výtvarnom umení. A hudba ostala kdesi v pozadí. Povinne sme museli písať kritiku na divadelné predstavenie.
V rámci umeleckej kritiky sme dostali za úlohu písať kritiky len na knihy. A čo recenzie na hudobné albumy? Hudba figuruje v živote každého človeka deň čo deň, ak nežije niekde na samote v hore a má vypnuté rádio. Keď som sa pýtala v učiteľskom zbore, prečo nemáme na výber aspoň voliteľný predmet zameraný na hudobnú žurnalistiku, bolo mi povedané, že to nemá kto učiť. Neviem, či je až také zložité nájsť niekoho z praxe na hodinu a pol do týždňa. Toto odvetvie žurnalistiky má svoje špecifiká a určite by nebolo na škodu predstaviť ich budúcim novinárom. Možno v mnohých z nich drieme hudobný publicista a sami o ňom nevedia. Stačí ho len prebudiť.
Si šéfredaktorkou, preto by ma zaujímalo, aké by podľa teba mal mať náležitosti dobrý šéfredaktor a či ich badáš aj na sebe.
Musí mať organizačné schopnosti, odolnosť voči stresu a, s prepáčením, voči ľudskej debilite. Mal by si prejsť aj nižšími pozíciami, aby vedel, čo tá práca obnáša, a chápal svojich podriadených. Musí byť asertívny a mať víziu. Byť nielen veliteľ, ale skôr líder, kráčať spolu s tímom. Ísť príkladom, vedieť poradiť, pomôcť, usmerniť. A mal by byť aj trochu kamoš, vtedy sa lepšie pracuje. Či to spĺňam aj ja? To sa treba opýtať v našej redakcii.
Dokázala by si si predstaviť živiť sa iba písaním? Dá sa to na Slovensku?
Iba písaním? Ťažko povedať. Písať ma baví, ale skôr som sa našla v práci šéfredaktorky. Môžem celé médium usmerniť a nie je mojou prácou len písanie, ale aj korekcia textov, zabezpečovanie chodu redakcie, mediálne partnerstvá, sociálne siete, štipka marketingu a podobne. Je to pestrejšie, aj keď mám potom trochu menej času na to písanie samotné. A uživiť sa dá, ale závisí od toho, pre ktoré médium daný novinár pracuje.
Viem, že okrem Rockera máš aj inú prácu. Máš vôbec niekedy aj voľný čas?
Je to o prioritách. Hudobná žurnalistika na Slovensku človeka neuživí, musela som si nájsť prácu, ktorá mi zaplatí účty. Ale nielen to, samozrejme, chcela som, aby ma to bavilo. Robím v reklamnej agentúre a to mi pomáha aj pri tom, aby som Rocker zlepšovala. Keď po práci prídem domov, na chvíľu vypnem a večer sedím pri článkoch, mailoch, redakčných záležitostiach. Voľného času mám toľko, koľko si ho spravím. A robím si ho dostatok, bez toho, že by som niečo zanedbávala. Všetko sa dá, keď sa chce.
A nakoniec, máš nejaké rady a tipy pre terajších študentov žurnalistiky, čo by mali robiť, aby sa po škole dokázali uplatniť vo svojom odbore?
Je to možno obohratá pesnička, ale je to pravda. Potrebná je prax. Nielen preto, že v životopise sa každý pozerá na pracovné skúsenosti a nie na to, čo ste študovali. Ale aj preto, že novinár sa potrebuje vypísať. Nájsť si svoj štýl, zistiť, kde robí chyby a pracovať na ich odstránení, budovať si kontakty.
Písať blog je síce fajn, ale v podstate je to len pre osobný dobrý pocit. Treba sa začleniť do redakcie, hoci aj len malého internetového média. A uvedomiť si, že na vysokej škole sa študuje dobrovoľne. Neflákať to, lebo ani neviete, na ktorej prednáške sa na vás nalepí niečo, čo raz využijete. Chodiť na besedy so zaujímavými hosťami, workshopy, prednášky. No a popri tom si treba vysokú aj poriadne užiť.
titulná foto: archív Michaely Válekovej
