Mesačná tanečnica

Vyrašila srsť, nechty sa menili na pazúry,

a ľudská myseľ sa pomaly strácala,

ostávala už iba zvieracia.

Nastala tma a nič si nepamätal.

Na druhý deň ráno

v ústach cítil krv

a manželka bola tiež preč.

Pomyslel si, že asi už asi išla

dole do dediny nakúpiť.

I tak sa prechádzal lesom.

Kontroloval, či je všetko tak, ako má byť.

Keď zrazu zbadal,

ako vrany krúžia nad neďalekým kopcom.

Ten kopec mu bol veľmi dobre známi –

bol to kopec, kde prvýkrát stretol ju,

svoju manželku, ako vo svite mesiaca tancovala.

Nikto nebol tak statočný ako on,

aby išiel v noci sám do lesa, teda až na ňu.

Ona jediná sa nebála noci temnej.

Keď tam prišiel, zbadal jej

roztrhané a rozpárané telo na kusy,

prišlo mu zle, až tak, že sa povracal.

Nikdy nič tak nechutné nevidel.

Zmocnil sa ho hnev.

Chcel nájsť a zabiť toho,

kto to urobil jeho milovanej.

Všade na vôkol

boli iba nejaké čudné zvieracie stopy.

Rozhodol sa, že sa tam ešte

túto noc vráti

a počká si na to zviera, čo to urobilo.

A tak aj urobil.

No ešte predtým svoju milovanú

pochoval vedľa hájovne

a položil na jej hrob kvety,

ktoré mala tak veľmi rada.

Ešte túto noc sa tam vrátil,

vybavený všetkým, čo mal u seba v hájovni.

Čakal tam od stmievania,

bola už polnoc, keď sa objavila.

Bola to jeho manželka,

rovnaká a zároveň iná.

Celá bola odetá v ľahkých bielych šatách,

čierne vlasy jej siahali až po kolená.

Nemohol uveriť, že sa mu vrátila.

Keď sa ju snažil chytiť,

jeho ruka prešla jej telom.

Ona sa iba naklonila a pošepkala mu:

„Prečo?! Prečo si mi to urobil?!“

On nechápal, čo tým myslela.

Vtom spoza mrakov zasvietil mesiac.

Mesačný svit mu osviežil pamäť –

to on ju zabil a roztrhal.

Ale nie vo svojej ľudskej podobe,

on sa totiž v tú osudnú noc premenil na vlkolaka.

Jeho telo a myseľ ovládli zvieracie inštinkty.

Ľutoval, čo urobil,

chcel to odčiniť a zabrániť tomu, aby sa to opakovalo.

I tak si zobral lano a urobil si slučku.

Vyliezol na strom, tam pripevnil

druhý koniec lana a nasadil si slučku.

Pod ním začal zakliaty duch

jeho ženy v polnočnicu tancovať.

On sa iba usmial, vyronil dokonca aj slzu,

a potom urobil krok.

Strom nebol dostatočne vysoký

na to, aby mu zlomil väz.

Tak tam visel a pomaly sa dusil.

Jeho telo našli až po pár dňoch,

ako sa ním už živia vrany.

Samotní dedinčania si

Mysleli, že mu manželka zomrela

a on sa nevedel zmieriť s jej smrťou,

a preto sa obesil.

Pritom ani netušili,

čo za hrôzy sa tu diali.

Titulná fotografia: pexels.com

Zdieľajte článok