
Vyrašila srsť, nechty sa menili na pazúry,
a ľudská myseľ sa pomaly strácala,
ostávala už iba zvieracia.
Nastala tma a nič si nepamätal.
Na druhý deň ráno
v ústach cítil krv
a manželka bola tiež preč.
Pomyslel si, že asi už asi išla
dole do dediny nakúpiť.
I tak sa prechádzal lesom.
Kontroloval, či je všetko tak, ako má byť.
Keď zrazu zbadal,
ako vrany krúžia nad neďalekým kopcom.
Ten kopec mu bol veľmi dobre známi –
bol to kopec, kde prvýkrát stretol ju,
svoju manželku, ako vo svite mesiaca tancovala.
Nikto nebol tak statočný ako on,
aby išiel v noci sám do lesa, teda až na ňu.
Ona jediná sa nebála noci temnej.
Keď tam prišiel, zbadal jej
roztrhané a rozpárané telo na kusy,
prišlo mu zle, až tak, že sa povracal.
Nikdy nič tak nechutné nevidel.
Zmocnil sa ho hnev.
Chcel nájsť a zabiť toho,
kto to urobil jeho milovanej.
Všade na vôkol
boli iba nejaké čudné zvieracie stopy.
Rozhodol sa, že sa tam ešte
túto noc vráti
a počká si na to zviera, čo to urobilo.
A tak aj urobil.
No ešte predtým svoju milovanú
pochoval vedľa hájovne
a položil na jej hrob kvety,
ktoré mala tak veľmi rada.
Ešte túto noc sa tam vrátil,
vybavený všetkým, čo mal u seba v hájovni.
Čakal tam od stmievania,
bola už polnoc, keď sa objavila.
Bola to jeho manželka,
rovnaká a zároveň iná.
Celá bola odetá v ľahkých bielych šatách,
čierne vlasy jej siahali až po kolená.
Nemohol uveriť, že sa mu vrátila.
Keď sa ju snažil chytiť,
jeho ruka prešla jej telom.
Ona sa iba naklonila a pošepkala mu:
„Prečo?! Prečo si mi to urobil?!“
On nechápal, čo tým myslela.
Vtom spoza mrakov zasvietil mesiac.
Mesačný svit mu osviežil pamäť –
to on ju zabil a roztrhal.
Ale nie vo svojej ľudskej podobe,
on sa totiž v tú osudnú noc premenil na vlkolaka.
Jeho telo a myseľ ovládli zvieracie inštinkty.
Ľutoval, čo urobil,
chcel to odčiniť a zabrániť tomu, aby sa to opakovalo.
I tak si zobral lano a urobil si slučku.
Vyliezol na strom, tam pripevnil
druhý koniec lana a nasadil si slučku.
Pod ním začal zakliaty duch
jeho ženy v polnočnicu tancovať.
On sa iba usmial, vyronil dokonca aj slzu,
a potom urobil krok.
Strom nebol dostatočne vysoký
na to, aby mu zlomil väz.
Tak tam visel a pomaly sa dusil.
Jeho telo našli až po pár dňoch,
ako sa ním už živia vrany.
Samotní dedinčania si
Mysleli, že mu manželka zomrela
a on sa nevedel zmieriť s jej smrťou,
a preto sa obesil.
Pritom ani netušili,
čo za hrôzy sa tu diali.
Titulná fotografia: pexels.com