„Ja som Smrť a vítam vás pri ďalšom príbehu. Dnes vám budem rozprávať o tom, ako som sa raz prechádzala medzi vami smrteľníkmi ako jedna z vás.“
Bol to len ďalší obyčajný deň. Každý z vás sa, ako obyčajne, ponáhľal. V rušnom dave som si všimla jedného z vás. Ten sa, naopak, vôbec neponáhľal. Rozhodla som sa ho pozorovať. Po chvíli môjho sledovania vošiel do kaviarne a tam vytiahol notebook. Začal niečo písať. To ma zaujalo ešte viac. Vošla som za ním do kaviarne a sadla si k nemu. Chvíľu sme len tak sedeli a potom sa ma opýtal: „Dobrý deň, pani. Neviem, ako mám začať túto konverzáciu. Ako sa voláte?“
„Zdravím pane, volám sa Smrť. A vy?“ zdvorilo som mu odpovedala.
Zarazilo ma, že sa vôbec nečudoval. Alebo si nemyslel, že som blázon. On mi iba povedal svoje meno a pokračovali sme v rozhovore ďalej.
„Takže vy ste študentom a spisovateľom zároveň. Hovorím správne?“
„Áno. A pokojne mi tykaj.“
„Mám otázku. Prečo si sa rozhodol študovať informatiku?“
„Sám neviem, prečo som sa tak rozhodol. Som básnik medzi ítečkármi, namiesto slov obklopený nulami a jednotkami. Ale aj tak to, že niečo píšem, beriem stále skôr ako koníček než niečo, čo by ma živilo. Lebo keby som neprerazil ako spisovateľ, potrebujem mať aj nejaký záložný plán,“ skonštatoval mladý muž.
„Chápem ťa, dosť umelcov prerazilo až po svojej vlastnej smrti, ako napríklad Vincent van Gogh, Franz Kafka a mnohí ďalší. Viem, prečo chceš mať nejakú istotu a nespoliehať sa na náhodu. Ale táto vec ma zaujíma u každého, kto tvorí niečo iné nové a nepíše iba o realite. Prečo píšeš?“ opýtala som sa ho.
„Prečo píšem? Nad tým som nikdy veľmi nepremýšľal. Daj mi chvíľu, nech si to premyslím.“ Kývla som hlavou na súhlas a po krátkej chvíli spustil: „Píšem asi preto, lebo chcem utiecť z reality a taktiež pre potešenie seba a druhých ľudí. Jediné, čo by som chcel, je, aby sa ľuďom moja tvorba páčila a aby som vďaka mojej tvorbe zanechal niečo po svojej smrti. Toto by som chcel dosiahnuť pomocou vlastných síl.“
„To je úctyhodný cieľ, ale pre mňa je už čas, aby som išla ďalej. Možno sa ešte stretneme pred tým jedným stretnutím, ktorému sa nevyhneme.“
„V to dúfam aj ja. Maj sa, Smrť.“
Potom sme sa spolu ešte párkrát stretli. Zažili sme spolu veľa šťastných, ale aj smutných chvíľ. Keď nastal ten čas, poprosil ma, či by sme nemohli ešte chvíľu ostať. Až potom sme spolu odišli ako dlhoroční priatelia.
Titulná fotografia: pexels.com.
