VLNA NAŽIVO 2008

logo-ngV priestoroch Nitrianskej galérie sa dňa 15.10. prezentoval kultúrny štvrťročník VLNA so svojím programom VLNA NAŽIVO 2008. Okrem netradičného hudobno-tanečného predstavenia Healing Heating bol pre divákov pripravený aj tanečný film Blush a čítanie poézie.

Tancom k silným emóciám

Blush, vynikajúci tanečný film od jedného z najzaujímavejších choreografov súčasnosti – Wima Vandekeybusa, prekvapoval od samotného začiatku. Skupina mladých odvážnych ľudí, očividne naladených na experimentovanie, si v mixéri namieša halucinogénny nápoj zo žiab. Následne všetci vybehnú von z tmavej miestnosti, aby predviedli tanečnú explóziu v prírode. Tancujú po skalách, zvalených kmeňoch stromov, priamo v rieke aj pri brehu jazera. Ich pohyby sú živočíšne, divotvorné, zľahka erotické. Necítiť z nich žiadnu pretvárku, vzbudzujú pozornosť, prejavujú túžbu po dokonalom splynutí s prírodou. Kvôli dokonalému mimikry nemajú najmenší problém obetovať aj svoje biele šaty, vyváľať sa v blate a prachu. Druhá časť filmu je natočená v stiesnených, uzavretých priestoroch, akýchsi katakombách, ktoré sú osvetlené načerveno. Dej sa presúva do pomyselného pekla, do temných prejavov halucinácií. Chlapi o seba búchajú hlavami ako vysoká zver počas ruje, iní chlapi a ženy do seba agresívne strkajú. Akoby sa Vandekeybus snažil prostredníctvom tanca znázorniť opozitné stránky ľudskej mysle po požití halucinogénov. Voľnosť a slobodné prejavy v otvorenom prírodnom prostredí verzus nepokojné a klaustrofobické výbuchy v podzemí. Ku koncu sa herci opäť ocitajú v prírode, aby znázornili nekonečný ľúbostný cyklus. Ten po kom túžim, mi uniká, pretože nemá záujem. Napriek tomu ho prenasledujem, následkom čoho sa nárokom vytratí. Prichádza veľké sklamanie, z ktorého ma vyslobodí môj utešiteľ, pre ktorého veľa znamenám, no kvôli vlastnému nezáujmu sa od neho po vyliečení traumy odvrátim. Myšlienky a pocity prezentované tancom treba hlavne vycítiť, neexistujú samozrejmé interpretácie. Pre mňa osobne predstavoval záver, v ktorom hlavná postava skočí z vysokého brala do rieky a vypľuje žabu naspäť do vody, vykúpenie. Či už vo forme návratu do reality, do pokojného myšlienkového prostredia, alebo nečakaného vyústenia samovraždou. Emócie filmu sú vygradované aj hudbou amerického hudobníka Davida Eugena Edwardsa, lídra kapely Woven Hand.

spontanne-tanecne-prvky-petry-fornayovej

Healing Heating

Pri sledovaní tohto predstavenia som si poprvýkrát uvedomila, že tanec môže nadobudnúť úplne iné dimenzie, na aké som bola zvyknutá. Vlastne, pravdupovediac, tanec ma dovtedy nestihol špeciálne osloviť. Skôr ma zaujímali iné formy umenia. To, čo nám v spojení so skvelým hudobným koncertom (Peter Machajdík- gitara efekty, nosise; Boris Lenko- akordeón) predviedla Petra Fornayová však bolo dychvyrážajúce. Žiadne dokonale nacvičené figúry bez osobnej zainteresovanosti tanečníka sa nekonali. Práve naopak. Bez hanby sa nám celá oddala len prostredníctvom pohybov či náznakov. Aj pieseň môže byť zaspievaná s dokonale vycvičeným hlasom a s  intonačnou čistotou, no pokiaľ z nej cítiť emočné vákuum, nezaujme. Petra veľmi dobre vie, ako sa takémuto druhu prázdneho umenia vyvarovať. Nebojí sa vystúpenie oživiť spontánnymi prvkami či využiť nové prostredie, v ktorom sa ocitne. Komunikácia s divákmi prostredníctvom letmých dotykov, šúchanie sa po zemi, expresívny výraz tváre a jej tieň, ktorý ju nahradil, keď bola vo vedľajšej miestnosti, toto všetko vo mne zanechalo silný dojem. Petra Fornayová dokázala vtiahnuť do svojho vnútorného, abstraktného diania, ktoré síce niektorí diváci alebo nedokázali, alebo nechceli dekódovať, no pre zvyšných predstavovalo mimoriadne silný emočný zážitok.

Poetické anomálie

Prostredníctvom predčítania poézie sa obecenstvu predstavil Michal Habaj, Róbert Gál, Katarína Kucbelová a zodpovedný redaktor časopisu VLNA Peter Šulej. Peter prečítal niekoľko básní zo svojej najnovšej básnickej zbierky Modré obdobie, ktorú by som charakterizovala ako rafinovanú hru s čitateľským okruhom. Príčinou môjho zdania môže byť prekomplikovaný text básnickej zbierky, prešpikovaný mnohými lomkami a číslami v zátvorkách. V závere knihy však čitateľa prekvapí vydestilovanou poéziou (práve čísla v zátvorkách na ňu odkazujú), síce zdanlivo nepochopiteľnou (poézia si to môže dovoliť), no pekne metaforickou. V poznámkach na konci knihy poskytuje doplňujúce informácie k lomkovému systému. Na príčine môjho názoru tak môže byť aj dočasné nepochopenie konceptuálnej poézie či poézie Cyber punku, ku ktorej Peter Šulej inklinuje. Konceptuálna poézia nekladie požiadavku na originalitu, zameriava sa na ,,self ego”, používa nekreativitu, neoriginalitu, nečitateľnosť, plagiarizmus. Takýto typ poézie stojí na opačnom konci lyrických, o krásno sa snažiacich, textov.

Ukážka z Petrovej vydestilovanej poézie (Peter Šulej: Koniec modrého obdobia. Bratislava: drewo a srd, 2008.)

(1)predstavujem si problémy s knižnicou- archívom

(2)a milostnou poéziou/ (3) so všetkými milencami sveta

(4)niekedy len dve tabule skla v chróme

(5)nájdeme slová ukryté v básni

(6)duchovia zrkadiel uložia do pamätí

(7)zakomponovaný prvok náhody

(8)poézia ako systémová anomália

autor článku: Simona Krovinová
autor fotky: Hana Majerová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.