Do budovy UKF na Triede A. Hlinku dorazila záchranná zdravotná služba (ZZS). Na chodbe bol zranený človek, ktorému bolo treba urýchlene podať prvú pomoc. Zdravotníci prišli včas a pacienta zachránili. Našťastie nešlo o skutočný úraz, ale o program Katedry klinických disciplín a urgentnej medicíny, pripravený v rámci univerzitných dní.
V rámci programu sa okoloidúci študenti mali možnosť naučiť, ako niekomu zachrániť život. Smutné však je, ako málo z nich ju využilo. Tvárili sa, že „ľudí v červenom” nevidia, pridávali do kroku alebo sa vystatovali, že to už ovládajú. Ak ste teda náhodou nemali cestu okolo alebo čas, prečítajte si aspoň, čo všetko mi títo hrdinskí ľudia 
odovzdali. Tu je prínos doktorky Mankoveckej – malý návod, ako možno zachrániť ľudský život:
Na ulici nájdeme na zemi ležiaceho človeka. Čo urobíme? Najprv ho oslovíme. Ak neodpovedá, zatrasieme ním a zopakujeme výzvu. Potom ho môžeme uštipnúť, napr. na ušnom lalôčiku alebo na vnútornej strane predlaktia. Keď nereaguje ani na to, je zrejme v bezvedomí. Musíme skontrolovať, či dýcha – zakloníme jeho hlavu ťahom na bradu, priložíme ucho k jeho ústam a pozrieme sa, či sa mu dvíha hrudník. Ak sa tak nedeje, ležiaci pravdepodobne nedýcha a nemá ani pulz. Po tomto zistení začneme s kardiopulmonálnou resuscitáciou (masážou srdca a umelým dýchaním), ktorá spočíva v tridsiatich silných stlačeniach stredu hrudníka s frekvenciu sto za minútu (lakte prekrížených rúk musia byť vystreté) a dvoch hlbokých vdychoch. Toto oživovanie robíme 2 minúty a následne zavoláme záchranku – číslo 155 alebo 112. Povieme svoje meno, telefónne číslo, miesto, kde sa nachádzame, popíšeme, čo sa stalo, situáciu raneného, prístupové cesty, príp. počet postihnutých. Telefón neskladáme – telefonát ukončí až operátor linky, aby sme mali priestor na prípadné otázky. Ak by sme sa totiž po ukončení hovoru chceli niečo spýtať, už to nie je možné, pretože by sme sa dovolali inému operátorovi. Po skončení hovoru opakujeme resuscitáciu až do príchodu ZZS alebo kým sa pacient nepreberie. Minimálny čas na resuscitáciu je dve minúty. Ak by počas nich opäť volala záchranná služba, musíme najprv dokončiť dvojminútový cyklus. Najlepšou možnosťou je zapojiť okolostojacich, ktorí môžu komunikovať s operátorom a tlmočiť nám jeho inštrukcie, alebo využitie hlasitého odposluchu či handsfree. Ak sa nám 
podarí človeka oživiť a pulz sa obnoví, môžu nastať dve situácie – preberie sa k vedomiu alebo zostane v bezvedomí. Keď nastane ten lepší prípad, posadíme ho (podľa stavu môže zaujať tzv. úľavovú polohu – ako mu je dobre), vyšetríme ho a stále s ním udržujeme kontakt. V prípade bezvedomia ho uložíme do stabilizovanej polohy a neustále kontrolujeme jeho vitálne funkcie – dýchanie a pulz.
Toto je teória. Napísaný návod, ktorý sa ale praktickej skúške nevyrovná. Je však dôležité ovládať aspoň tú teóriu, lebo, ako sami zdravotníci hovoria, robiť „nič” je najhoršie. Ak sa ocitneme v situácii, keď budeme niekomu zachraňovať život, musíme konať – každá sekunda je pre raneného dôležitá. Je to veľmi ťažké, príde stres a chvenie rúk. Treba ale NIEČO robiť. Môže to začať len tým, že uhneme autom pri húkajúcej siréne „okololetiacej” sanitky. Oplatí sa to, lebo pocit, že sme niekomu zachránili život, je nádherný.
autor článku: Jozef Rybár
autor fotografií: Jozef Rybár
