V poslednom čase sa veľa hovorí o roku 2012. Jedni ho vidia ako úplný zánik sveta, iní hovoria o neopísateľnej zmene života, aký poznáme dnes. Zásadná otázka však nie je, či smerujeme do záhuby, ale prečo sme apokalypsou takí fascinovaní.
„Pre” hovorí mnoho teórii, ktoré sú podložené údajne stopercentnými faktami. Koniec sveta predpovedajú také stálice katastrofických scenárov ako Nostradamus či Sibyla. Aj kalendár Mayov sa končí v tomto roku, čo je tiež silným faktom, ktorému mnohí veria. Táto vyspelá civilizácia totiž už mnohokrát hovorila o udalostiach, ktoré sa skutočne naplnili, a preto ich slovám viacerí prikladajú veľkú váhu. Obávať by sme sa vraj mali aj tzv. prepólovania Zeme, kedy sa magnetické póly navzájom vymenia. Ide o vedecky potvrdený fakt, ktorý sa už udial niekoľko stokrát a tentoraz vychádza na rok 2012.
Avšak na druhej strane, prepólovanie má niekedy pauzu i stotisíc rokov, takže určiť ho na presný dátum je prehnane odvážne tvrdenie. A ani známi proroci nie vždy práve „hviezdili”. Ešte relatívne nedávno, v roku 1999, sme sa masívne obávali javu Y2K. Išlo o to, že počítačové systémy boli nastavené len na desaťročia, a preto sa mali v roku 2000 všetky systémy zblázniť, keďže v podstate došlo k prechodu na rok 00. Ako to napokon celé vyvrcholilo? Nijako. Akurát je Hollywood bohatší o nejaký ten film, ktorému sa dnes smejeme, na internete sa nájde pár stránok, ktoré tento jav opisujú, no inak celkom nič. Šlo len o veľkú nafúknutú bublinu.
Prečo je tu teda fenomén 2012? Žeby ľudstvo potrebovalo ďalšiu bublinu? Filmári sa tohto námetu chytili ako jedni z prvých, výsledkom čoho je katastrofický veľkofilm a pár lacných televíznych brakov. Na internete existuje stránka, odkiaľ si môžete objednať všetko, „čo budete potrebovať na prežitie po roku 2012″. Jestvujú aj iné produkty tohto záhadou opradeného roku, na ktorých sa mnoho ľudí nabalilo, vznikajú sekty, vedú sa diskusie, píšu sa knihy, ale… je tu práve to veľké ALE.
Bolo by to všetko možné, keby ľudstvo ako také neživilo tento mýtus? Je v nás niečo zvrátené, čo nás na tomto nebezpečenstve láka? Rovnako ako keď pozeráme horor, vieme, že sa budeme báť, no i tak si ho zapneme. Ide o to isté? Potrebujeme len nejaké množstvo adrenalínu, aby sme sa cítili ohrození, a tak si mohli povedať, že žijeme v neľahkých časoch? Pravda je taká, že v nich reálne aj žijeme. Nie však zásluhou apokalypsy, ale celosvetovej finančnej krízy. Ľuďom asi nestačí riešiť svoje každodenné problémy, potrebujú si pridávať ešte i obavy o vlastný život.
Filmový priemysel, ktorý často reflektuje spoločenské nálady, nám ponúka i ďalšie vysvetlenie. Možno sú ľudia natoľko otrávení z ich bežných všedných životov, že chcú jednoducho byť hrdinami. Taký Tom Cruise vo Vojne svetov, Angelina Jolie ako Lara Croft, Keanu Reeves v Matrixe alebo Bruce Willis v Armagedone, tak to už hej. Žeby v každom z nás drieme túžba po akejsi spasiteľskej výnimočnosti?
A možno je pravý dôvod niekde úplne inde. Alebo skôr úplne všade. Katastrofy vo filmoch, katastrofy v knihách, katastrofy v médiách, katastrofy na internete, katastrofy bežne na uliciach… To je aj na odolných z nás skutočne dosť. Potom sa nesmieme diviť, že človek v takomto prostredí zareaguje absolútne pudovo. Dostane strach. Nehovorím, aby sa teraz vysielalo iba pozitívne spravodajstvo a taktiež si nemyslím, že „zvieratko na záver” vyrieši naše problémy, tu ide o niečo omnoho väčšie. Ešte potrvá mnoho rokov, kým sa spoločnosť zotaví zo všetkých vojen – či už svetových alebo osobných, ktorými v minulosti prešla, no raz to prísť musí.
Ktovie, možno práve v tomto treba hľadať posolstvo roku 2012. Nie v záplavách, v dopade meteoritu, v zmene polarity ani vo vyhynutí ľudskej rasy, ale v nás. Nedokážem napísať, o akú zmenu ide, nie som predsa Nostradamus ani Sibyla, no snáď sa začneme chovať lepšie k ľudstvu i svetu celkovo. A, úprimne, keď nie, tak sa aspoň 1. januára 2013 posadím pohodlne do kresla, spravím si pukance a budem pozerať jednu veľmi dobrú komédiu. 2012.
autor článku: Lukáš Božik
autorka ilustrácie: Zuzana Benková
