Niekedy sa púšťame do neznámych vecí. Je to výzva. Dobrodružstvo. Niečo nové do životopisu, nejaká nová skúsenosť. No veď čo ma nezabije, to ma posilní… Často si nie sme istí sami sebou. Vtedy treba zahodiť pochybnosti, obliecť sa do novej kože a vykročiť.
Ku mne prišla výzva náhle. „Ideme na školenie?” No tak poďme. Po prekonaní prvotného strachu som sa nechala uniesť. Predsa mi Európska únia zafinancuje projekt, školiteľky zo Slovenského inštitútu mládeže Iuventa mi pomôžu s jeho štruktúrou. Naučia ma niečo o práci s mládežou a na konci mi dajú ešte aj Certifikát mládežníckeho vedúceho. To všetko v rámci národného projektu KomPrax. Bola by hlúposť obísť to bočnými uličkami.
Takto sa to robí!
Keď som na začiatku váhala – ísť alebo nie – nenapadlo by mi, ako to všetko vyvrcholí. Že projekt, ktorý som mala vymyslieť, bude skresaný za pol hodinku o jednej v noci na gauči veľkého apartmánu (nami nazývaný „prezidentský”). A nakoniec bol z neho môj prvý, relatívne samostatný a celkom úspešný workshop.
Prečo -relatívne- samostatný? Lebo realizáciu by som sama nezvládla. Nech akokoľvek dúfam vo svoju silu a svoje schopnosti, projekt sa ťažko robí bez podpory. Aj takýto malý projekt. Spoluprácu s Evkou som už mala takpovediac sľúbenú, pomohla mi vypracovať projekt do akých takých detailov – dostatočných na to, aby prešiel sitom kritérií. Najťažšie bolo odsunúť myšlienku Zelenej Zebry, ktorej sme obe členkami, trochu bokom. Zamerať sa viac regionálne. Zamerať sa na malú skupinu. Zamerať sa až príliš jednosmerne. Je to predsa malý projekt, nechcite dosiahnuť všetko naraz. Začnite od malého!, hovorili lektorky na školení. Tak sme o tej jednej v noci, unavené po celom dni a s veľkou chuťou vypnúť, vymysleli malý projekt. S názvom som sa príliš nepohrala (nebolo dosť sily a spánku), ale aspoň vystihoval náplň projektu : Žurnalistický workshop.
Workshopujeme
Prípravy sa rozbehli v decembri, kedy mi na účet prišla finančná čiastka na realizáciu projektu. Koncom decembra sme oslovili Piaristické gymnázium sv. Jozefa Kalazanského v Nitre. Profesorka Teplanová nám porozprávala o školskom redakčnom krúžku. Veľké nadšenie a ochota z jej strany ma inšpirovali. „Presne toto sme hľadali. To je pecka!” prebiehalo mi v hlave a odvážila som sa povedať to aj nahlas, keď sme opúšťali gymnázium.
Pripraviť program, rozrátať financie, rozdeliť úlohy, pripraviť prednášky a prezentácie, nakúpiť, odložiť, priniesť. Milión vecí už behalo po mysli na začiatku januára, otravovali ma a miešali sa s čerstvo naučenými prednáškami. Ozajstná príprava začala približne týždeň pred samotnou realizáciou, už som si nemohla dovoliť riešiť to inak než intenzívne. Začala som vo veľkom otravovať Evku a Dominiku, ktorú som medzičasom oslovila. Usúdila som, že názor na vec z pohľadu šéfredaktora študentského časopisu môže byť pre decká užitočný.
Večer pred samotným uskutočnením som mala izbu plnú postrihaných novín, lepidiel s logom EÚ, rozložených papierov a igelitových tašiek plných vecí, čo bolo potrebné vziať. Nikde sa nedalo hýbať, len medzi stolom a stoličkou. Naplno sa pracovalo.
Ráno mi žalúdok zvierala nervozita. Pôjde všetko ako po masle? Alebo aspoň nejako pôjde? Našťastie, nedržalo ma to dlho. Evka otvorila workshop trefnou prednáškou o médiách, na ktorej sa deti občas i zasmiali. Atmosféra sa uvoľnila, naladili sme sa na jednu vlnu a decká spolupracovali. Ochotne diskutovali, ale aj mlčali počas prednášok, počúvali teóriu (alebo sa tak bravúrne tvárili) a spolupracovali na cvičeniach. Nemuseli sme ich do ničoho ťahať ani tlačiť. Po náročných šiestich vyučovacích hodinách sme im rozdelili témy na články, ktoré dostali za úlohu napísať cez víkend. Niektorí sa rozhodli písať o svojich záujmoch, pár na ekologickú nôtu, každý si vybral podľa svojej chuti. Chceli sme im nielen ukázať chyby, ktoré v texte robia, a pomôcť teda k zlepšeniu v písaní. Hlavným cieľom a výsledným produktom workshopu bolo zostrojiť Infolist s článkami od účastníkov. Študenti prijali „kritiku” alebo skôr poukázanie na to, ako sa dá niečo zlepšiť, veľmi dobre.
Od výroby Infolistu trochu zdržovali médiá, ktoré nás prišli navštíviť. Avšak nedá sa povedať, že by ma ich záujem nepotešil. Predsa len, som rada, že pôvodný záujem prilákať médiá vyšiel tak (na prvý pokus) bravúrne. Stačilo pár „vypočúvaní” a pochopila som zložitú situáciu hovorcov, ktorí musia zakaždým hovoriť v podstate to isté niekoľkým osobám. Nie je to žiadna ľahká jazda.
A pamätáte sa na odovzdávanie vysvedčení na konci roka (prípadne na promócie)? Tak presne takto (aj s tou gráciou) sme odovzdávali diplomy o absolvovaní workshopu. Neviem, či aj študenti, ale my sme z toho mali dobrú zábavu!
Realizujme sa
S dobrým pocitom sme zbierali zvyšky papierov, novín a fixiek, ktoré ostali z cvičení. Pár výtlačkov Občasu nečasu ležalo na stole, ostatné si odniesli žiaci. Na chvíľu sme si sadli za katedru a prešli sme si anonymné ankety. Väčšina účastníkov vyjadrila spokojnosť, niektorí dali aj tipy, čo by mohlo byť nabudúce lepšie. Bola som na nás naozaj hrdá.
Neutiecť pred výzvou bola pre mňa poučná skúsenosť. Takéto projekty pomáhajú nielen spoločnosti (aj keď takejto malej), ale tiež autorom v osobnostnom rozvoji. Nemali by sme sa zdráhať realizovať svoje predstavy, keď máme šancu. Alebo lepšie povedané, KÝM ju máme.
FOTOGALÉRIA: Viac fotografií nájdete na našej fanstránke na facebooku!
autorka článku: Zuzana Benková
autorka fotografií: Dominika Babulicová
