Verný Nitre a divadlu

Rudo KratochvílNarodil sa v Nitre, študoval tu a pracuje tu dodnes. S radosťou a s nasadením. Už vyše dvadsaťpäť rokov pôsobí v Starom divadle Karola Spišáka a priznáva, že nepozná nudu. Vyštudovaný stavbár, dnes herec bábkového divadla Ľubomír Kratochvíl, ktorého nikto neosloví inak ako Rudo – podľa jeho otca, má asi milión skúseností na rozdávanie a zážitkov na rozprávanie.

Aj keď nie je vyštudovaný herec, už v mladosti mu ktosi doma na dvore povedal: „Ty raz budeš hercom.” A naozaj sa ním stal. „Ale že by som to plánoval, tak to nie. Vždy to bola len náhoda. Vlastne, život sa skladá z náhod. Skúsil som hrať a niečo sa vo mne prebudilo a zistil som, že ma to bude baviť,” tvrdí o sebe. Cesta k jeho súčasnému povolaniu začala, keď po príchode z povinnej vojenskej služby stretol kamaráta z Pedagogickej fakulty, ktorý ho oboznámil zo začínajúcim amatérskym divadlom Divá Hus. Tu pobudol päť rokov a okrem hrania bol aj hudobne činný – v kapele Mixi Band Divá Hus. Bol teda muzikant alebo herec? „Viac sa cítim hercom, aj keď ma najprv lákala hudba. Je to také prepojené,” priznáva Rudo Kratochvíl.

O pár rokov neskôr sa dostal na konkurz do bábkového divadla a ako veverička so saxofónom ho vyhral. V Bratislave si doplnil štúdium odbornou prípravou bábkohercov. „My sme boli akési pokusné králiky. Na nás skúšali, či to bude fungovať. Ale aj keď niekto vyštuduje herectvo, neviem, či sa naučí hrať. Naučia ťa vyslovovať, dýchať, ale talent musí mať človek v tele. Ide to z duše,” zamýšľa sa herec.

S redaktorkou Aďou

Jeho prvou rolou v bábkovom divadle bola hlava draka. Vystriedal množstvo úloh, objavil sa vo viac ako štyridsiatich bábkových predstaveniach, kde si zahral napríklad páva, mesiac, kura, šaša, krtka, koňa alebo železničiara či námorníka. Jeho srdcovkou je ale hra Zvonček a Bambuľka, s ktorou si užil rekordných 430 predstavení! Za svoju postavu Zvončeka dokonca v roku 1988 získal cenu za najlepší herecký výkon. „S touto hrou som prežil najviac. Je to večná hra, lebo sa dá stále hrať, téma sa pre deti opakuje,” spomína Kratochvíl na svoju najmilšiu hru. Je teda ešte nejaká hra, ktorú by si chcel zahrať? „V bábkovom divadle asi nie. Postava prišla, odišla a ja som sa vždy snažil zahrať ju čo najlepšie.” Okrem bábkového divadla sa objavil aj v samostatnom projekte Ondreja Spišáka a Fera Liptáka zvanom Teatro Tatro, kde si zahral v niekoľkých inscenáciách. A to, že je dušou komik, nám tiež ukázal v klipe skupiny Horkýže Slíže Mám v **** na lehátku.

Bábkové divadlo ho doviedlo aj za hranice štátu. „Z takzvaného čierneho bábkového divadla sme pochodili mnohé krajiny, napríklad Francúzsko, Grécko, Turecko, Rusko, Maďarsko či Portugalsko,” vymenúva len zlomok krajín, ktoré navštívil. A mal niekedy chuť zavesiť divadelný kabát na klinec? So smiechom vyhlásil, že takých chvíľ bolo dosť. „Nebolo to v začiatkoch, ale pri konci. Keď som tu dvadsať – dvadsaťpäť rokov, tak je človek už aj unavený. Potrebuje sa odreagovať aj nejako inak, tak som hľadal iné projekty, kde by som sa mohol realizovať. Nuž, ale človek zatne zuby a musí ísť do práce. Je to moja práca, tým sa živím, tak nemôžem len tak odísť. Robím však aj iné veci, iné projekty.”

Medzi iné projekty zaraďuje svoje účinkovanie v televízii či rozhlase. Účinkoval v 13-dielnej relácii pre deti, v zábavnom sitcome, v televízii Luna sa deťom prihováral ako moderátor Park v relácii Lunapark a hral vo filmoch začínajúcich režisérov alebo čerstvých absolventov odboru réžia. „Mám mladých kamarátov, ktorí študujú réžiu a vždy sa ohlásia, či by sme im nezahrali. A ja si vždy poviem: prečo nie?”

Rudo Kratochvíl je veselá kopa

Aktuálne ho môžeme vidieť na javisku v predstavení Absolvent i v hre Poondiate Vianoce (na motív románu Kto chytá v žite), kde stvárňuje úlohu spolužiaka. A čo robí, keď práve nerozosmieva deti bábkami alebo nehrá? „Mojím veľkým koníčkom je hudba. Jedine ona mi pomáha vo všetkom. A rád spievam,” uzatvára Ľubomír Kratochvíl.

Nezabúda ani na mladých a prezrádza nám svoje posolstvo: „Prajem študentom, aby sa nevzdávali, aby mali zdravú drzosť a otvoril sa im svet. My sme to nezažili a ja im závidím, že môžu spoznávať iné dimenzie. A aby boli zdraví a aby im nešiblo,” dodáva so smiechom.

autorka článku: Andrea Janovská
zdroje fotografií: Mária Brišová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.