Zahrajme si solitaire so samotármi

SolitaireŠpecifikom Starého divadla Karola Spišáka (SDKS) je to, že svojou tvorbou nechce zaujať len malé deti a dospievajúcich, no v tomto prípade aj ľudí v produktívnom veku – tridsiatnikov. Premiéra slovenskej hry Solitaire.sk sa uskutočnila v stredu 19. septembra 2012 v Štúdiu Tatra.

Hra popisuje tri dni zo života štyroch postáv, žijúcich v jednom paneláku, na dvanástom poschodí, v jednoizbovom byte. Každá postava má svoj svet, svoj život, svoje myšlienky, túžby, postrehy, komunikuje s ostatným svetom svojským spôsobom. Avšak sú to samotári. Majú tridsať rokov, svoju prácu, svoj stereotyp, ktorý je (pravdepodobne) aj dôvod ich osamotenosti.

Divák po vstupe do Štúdia Tatra ihneď uvidí jednoduchú scénu Zoji Zupkovej, na ktorej sú uložené v jednej kope v strede scény predmety charakterizujúce jednotlivé postavy. Neskôr sa scéna obmieňa príchodom postáv. Tým, že postavy žijú na jednom poschodí, tak aj scéna musela zvládnuť zobrazenie štyroch rozličných bytov, dokonca chodbu a schodište domu. Ďalšie špecifikum scény je, že zobrazuje protagonistov na jednej úrovni. Všetky postavy sú vo svojom princípe rovnaké, samotári hľadajúci a túžiaci po spoločnosti. Žiadnu z postáv scéna nezobrazuje v rámci charakteru ako dominantnejšiu alebo submisívnejšiu.

Solitare

Prvá z postáv, rebel Lečo, zamilovaný do piva, búriaci sa proti konzumnej spoločnosti, proti každodennému chodeniu do práce, je zavretý vo svojom jednoizbovom byte. Nevychádza von, pretože trpí stihomanom, a teda nechce, aby bol sledovaný hocikým. Jeho snahy o kontakt s ostatnými obyvateľmi poschodia končia neúspešne, pretože nehodlá nikoho tolerovať. Napríklad pri svojom tradičnom večeri pri webovom pokri s fľaškou piva, počúvajúc I will always love you od Whitney Houston, sa dostáva do stavov, kedy začína robiť ostatným napriek. Svoj narcizmus a zároveň aj samotárstvo dokazuje tým, že si denno-denne vyhotovuje fotky vlastnej tváre, a keď mu náhodne jedna fotografia vyletí na ulicu, tak sa vydáva na (pre neho) adrenalínovú a nebezpečnú záchrannú misiu, teda von z bytu.

Ďalšia postava, samostatná a emancipovaná Luna, pôsobí zo začiatku tak, akoby vyčnievala z radu, práve kvôli existencii priateľa Tomáša. Avšak neskôr sa s ním rozíde a tiež sa stáva samotárkou. Navonok pôsobí naivne, čo využíva aj jej okolie, ale charakter tejto postavy je energickejší.

Tretí príbeh postavy s charakteristickým nemom Hlava popisuje učiteľa, ktorý si všetky svoje výroky nahráva na diktafón, aby sa mohol neskôr počúvať a považovať seba za výnimočného. Samozrejme, je to aj chlap, ktorému sa zapáči Luna, a to nielen navonok, ale rozhovormi vo výťahu ho očarí aj vnútorne.

Poslednou postavou je Nezábudka Lucia. Tridsiatnička, ktorá nemá rada svoju prácu, pretože si ju nik nevšimne, avšak ona si všíma každú podivnú vec, kvetinu, ľudí. Žije vo svojom svete, ale uvedomuje si aj realitu. Tak veľmi by všetko chcela, no keď si predostrie realitu, zo strachu sa stiahne do svojho sveta. Pri pokuse o zoznámenie sa s Lečom a jeho následnom ignorovaní ju poteší aspoň fakt, že sa na to vôbec dala.

Solitaire2

Samotári, potreba individuality, odlíšiť sa od okolia sa v divadlách objavujú čoraz častejšie. V decembri 2010 odpremiérovalo zoskupenie Debris Company predstavenie fyzického divadla s názvom Mono, v ktorom tiež zobrazovali vnútorný svet piatich samotárov. Podoba, s akou prišiel režisér Michal Spišák s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou na základe textu Zuzy Ferenczovej a Antona Medovitsa, ľahko komunikuje s divákom a ukazuje, že aj samotári sú jednými z nás a patria do spoločnosti.

autorka článku: Lucia Holienčinová
autor fotografií: Collavino

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.