Čaro našej milovanej slovenčiny

Každý piatok zažívam miernu traumu. Hodiny, kedy píšeme diktáty, ma veľmi rýchlo uvedú do obrazu, že až taká dobrá v slovenčine nie som. Ťažko sa budem biť do pŕs a prehlasovať, aká som ja len Slovenka, keď neovládam svoju vlastnú reč – údajne najťažšiu na svete.

Normálne mi je ľúto cudzincov. Ani sa im nečudujem, že sa slovenčinu nedokážu naučiť. Sama s tým mám problém. Na druhej strane, až takú ťažkú hlavu si z toho nerobím. Občas ale rozmýšľam, či je náš jazyk výnimočný alebo zákerný. Všade samé nespisovné slová, frázy a iné pasce. Najviac na svete milujem ten pocit, keď píšeme na hodine diktát. Alebo ešte horšie, dostaneme do rúk nejakú skvelú doplňovačku. Vlastne skôr by som to nazvala sitom. Samozrejme, ešte pred hodinou strategicky rozmýšľam, vedľa koho si sadnúť, od koho toho najviac okukám. Keď príde na lámanie chleba, zalejú ma kropaje potu. V zhone sa podpíšem ako Jurzová Kristína, čo je už samo o sebe omyl. Malo to byť totiž naopak. Keby som to aspoň tou čiarkou oddelila. No nič, spravila som chybu vo vlastnom mene, drobné faux pas sa stane. Na ďalšej hodine si vychutnávam prísny pohľad spoza šéfkiných okuliarov v štýle, ako je možné, že to neviem… Čítam prvú vetu, druhú a je to tu! To by nebol správny diktát, keby sa tam nemihli číslovky. „S tridsiatimi siedmimi deťmi…” prečo ich nemohlo byť trebárs tridsať? To asi, aby som sa nenudila. Nenápadne pozriem vpravo, vľavo. Dámy to majú úplne inak. A ja? Nuž, nechávam voľné miesto, zaimprovizujem neskôr. „Každý sám,” napomína vyučujúca. My sa len učíme tímovej práci, pomyslím si. Veď to je dôležité pre náš budúci profesionálny život, treba si zvykať. Nechcem ani vedieť, aké more chýb by som mala, keby som sedela osamote. Stres, zhon, šepkanie, prehŕňanie vlasov. Práve som si zvolila svojho najväčšieho nepriateľa – mäkké i a ypsilon. Psi/-y, zveri/-y, blýskať a blyšťať, krištáľ a kryštál, „kružitko” a kružidlo. Až sa mi z toho celého hlava zakrúti. Kto to kedy vymýšľal a riešil? No to je ešte nič. Objavím slovo ima-čo? „Imaginatívny? Také slovo aj existuje?” neodpustím si otázku. „Ó, áno. A navyše aj imaginačný a imaginárny,” dozvedám sa aj s presnými významami. Cítim sa hlúpo a radšej neriešim, na čo je nám toľko podobných slov. Nuž, čas beží, pokračujem. Dobý/íjajúca príroda. No moment! To ako ja ju chcem zdolať alebo ona ma obohatí energiou? Už sa ani neozývam, len tipujem. Jasné, slovo ti/-yp – ďalšia slovná „záľudnosť”, ktorá mi leží v žalúdku. Pomrvím sa na stoličke. „U nás v Obyciach…” to kde je? A vlastne, to je jedno, to bude s mäkkým i na 100 percent! Isto to je odvodené od nejakého remesla, spojeného s obíjaním. Ešte netuším, že o týždeň sa dozviem, že to súvisí so slovesom obývať a dedinka je pri Nitre. Super, lebo my všetci sme z okolia Nitry a poznáme to tu. Prečo to nie je medzi vybranými slovami spolu s Bytčou a Myjavou? Možno by som to vedela… Ale kde? Čo si budem klamať… Veta – vyšiel Vilo z vily a volal vírivé víly do vily, aby mu vence samy nevili a psy na ne vysoko nevyli – už ani nepotrebuje komentár. Rezignujem. Posledná minúta, nervy vybičované na maximum, srdce niekde v krku. Nemám problém mystiku zmäkčiť či víchricu pritvrdiť. Čo na tom, že za iných okolností by sa mi to nestalo? Ba aj hudobný nástroj organ dám s dĺžňom. „No veru, niekto z recesie dal slovo organ s á”, poznamená vyučujúca na ďalší týždeň. Triedou zaznie hurónsky smiech a veta od kolegyne – to už ktorý blbec tak mohol napísať? – ma zruinuje. No ja! – hučí mi v hlave. Celá červená by som sa najradšej zakopala pod zem. Mimochodom, nespravila som to z recesie, ale z hlbokého presvedčenia. A čo je na veci najhoršie, tri roky som hrávala v kostole na organe. V duchu hromžím na pána Hatalu, na všetkých jazykovedcov a neviem koho ešte, ktorí riešia doslova kadečo. Každodenné komplikácie, z ktorých sa už fakt neviem vysomáriť, ale ignorujú. No ja si budem slovne vždy chodiť PRE chleba a oni nech si chodia, PO čo len chcú. Najviac však milujem frázu, že vulgarizmy do ľubozvučného slovenského prejavu nepatria. Mimochodom, chcete vedieť, ako sa spisovne povie nemanželské dieťa na pohovke? Predsa príjebok na hovníku. Aj toto vyplodili naši jazykovedci.

autorka fejtónu: Kristína Jurzová

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.