Schizofrenik – optimista

Folková speváčka, pesničkárka, textárka, gitaristka. Taká je študentka žurnalistiky, Mirka Miškechová (21). Aktuálne koncertuje so Xindlom X v Čechách i na Slovensku. V dohľadnej dobe vyjde jej prvé promo CD, ktoré môžete vyhrať v súťaži nášho časopisu.

Kedy a prečo si sa začala venovať hudbe?

Spievam už odmalička, bola som súčasťou detskej kapely Friends, no časom som od spievania prešla k autorskému skladaniu piesní, ktoré ma vystihuje oveľa viac. Nerada sa prezentujem len ako spievajúce dievča, ktoré otvára ústa tak, ako mu diktujú ostatní. Ide mi o to, aby som tou piesňou dala verejne najavo svoje názory. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by som to nerobila. Jednoducho musím.

Čo konkrétne chceš vykričať do sveta?

Každou piesňou niečo iné. Niekedy je moja skladba veľmi osobná, vyspievavam sa z mojich pocitov a zážitkov. Inokedy zas o niečom všeobecnejšom, napr. čo sa (ne)deje v spoločnosti, resp. čo sa mi nepáči. O tom je aj pieseň Sodoma, ktorá pôvodne vznikala bežným spôsobom, no nakoniec skĺzla k všeobecnej kritike.

Už dlho ma sprevádza pesnička Schizofrenik – optimista, na ktorú sme natáčali so spolužiakmi z vysokej amatérsky klip.

Máš nejakú obľúbenú vlastnú skladbu alebo sú to všetko tvoje „deti”?

Vždy, keď niečo píšem, mám veľký nápad, z ktorého som prvotne unesená. Potom som kritická a nezdá sa mi to vôbec dobré, no na konci mi to pripadá fajn. Samozrejme, sú piesne, ktoré sa ľuďom páčia viac ako iné. Závisí to od vkusu. Už dlho ma sprevádza pesnička Schizofrenik – optimista, na ktorú sme natáčali so spolužiakmi z vysokej amatérsky klip. Každý, kto ma teda hľadá na internete, zaregistruje najskôr tento song s trochu odstrašujúcim názvom. Dalo by sa povedať, že je to momentálne moja profilovka, ktorá ma veľmi vystihuje.

Ako ťa môžu fanúšikovia skontaktovať?

Osobne ma stretnete, resp. začujete môj spev na internáte Nitra alebo priamo na koncertoch. Mám aj oficiálnu stránku www.mirkamiskechova.sk či fan page na Facebooku, kde nájdete všetky informácie o pripravovaných koncertoch.

Odhliadnuc od narcizmu, aké ocenenia sa ti ušli? Čo je tvoj zatiaľ najväčší úspech?

V roku 2011 som sa zúčastnila súťaže Kremnické Laso, kde som vyhrala cenu za najlepší autorský počin s piesňou Schizofrenik – optimista. O rok neskôr som z Turzovského Vrabčiaka postúpila na medzinárodný folkový festival Porta v Ústí nad Labem, ktorý bol mojím veľkým snom. Spomedzi množstva súťažiacich som nakoniec vyhrala práve ja. Takmer som odpadla od šťastia! Je to doteraz môj najväčší úspech. V decembri 2012 som zvíťazila v súťaži nitrianskeho rádia MAX. V tomto rádiu pracuje Mišo Malicher, ktorý je zároveň manažérom xindlákov na Slovensku. Moja muzika ho oslovila, tak nás spojil. Xindlovi X som sa zapáčila a dohodli sme sa na vzájomnej spolupráci počas  koncertného turné v Čechách. Je to pre mňa obrovská pocta a príležitosť, ale i skúška.

Ako hodnotíš spoluprácu so xindlákmi?

Na začiatku som sa bála, čo sú zač, mala som rešpekt. Myslela som si, že budú namyslení, manierovití, ale vôbec takí nie sú. Sú to správni chlapi. Majú nezištnú snahu pomôcť mi. Uzavreli sme neoficiálnu dohodu, že mi nahrajú tri single, čo by nespravil každý.

Kedy uzrie svetlo sveta spomínaný album?

Dúfam, že to bude už na prelome mája a júna. Ide o promo, ktoré sa bude posielať vydavateľom, organizátorom festivalov a snáď aj fanúšikom za symbolickú sumu. Piesne budú určite zavesené aj na internete, aby boli každému dostupné. Ak sa už konečne zrodí toto moje dielko, bude to jednoduchšie. Možno sa mi podarí dostať do rádia, ktoré je pre začínajúceho speváka veľmi dôležité.

Výnimočná som možno tým, že nerada chodím vychodenými cestami, radšej zvolím tŕnie na trase. Bolo by ľahšie ísť do Superstar, ale to nie je pre mňa. Necítim sa ako karaoke speváčka. Pre mňa je dôležité to, čo spievam, obsah, s ktorým sa stotožňujem.

schizofrenik-optimista

Prečo by mali ľudia počúvať práve teba? Čím si výnimočná v porovnaní s ostatnými?

Spievam od srdca a myslím, že vďaka hudbe dokážem v ľuďoch vyvolať radosť. Mojou veľkou ambíciou je stať sa prvou známou folkovou speváčkou na slovenskej scéne. Vidím v tom veľkú šancu. Mnohí naši folkáči opovrhujú tým, že by sa ich piesne mali hrať v rádiách. Príde im to príliš komerčné. Ja asi nie som úplne typický prototyp folku. Chcem byť hraná a počúvaná, chcem ukázať ľuďom niečo nové. Výnimočná som možno tým, že nerada chodím vychodenými cestami, radšej zvolím tŕnie na trase. Bolo by ľahšie ísť do Superstar, ale to nie je pre mňa. Necítim sa ako karaoke speváčka. Pre mňa je dôležité to, čo spievam, obsah, s ktorým sa stotožňujem.

Čím ťa oslovil folk?

Tým, že ide o menšinový žáner, ktorý nerobí hocikto. Je založený hlavne na úprimnosti. Stotožňujem sa s výrokom Jaromíra Nohavicu: „Folk je iba blbá potreba vykričať svoju bolesť niekomu.” V istom slova zmysle je to spievaná novinárčina. Človek nastavuje zrkadlo svetu, ale aj sebe samému.

Na aké prekážky naráža začínajúci umelec?

Finančné. Keby som mala peniaze, tak už mám určite nahraté CD a možno by ma vysielali aj v rádiu. Bolo by to jednoduchšie. Musíte rátať s tým, že sa platí štúdio, producent, doprava atď. Bez prostriedkov môžete len dúfať, že si niekto všimne váš talent a že do vás zainvestuje. Výhodou je, že som študentka, hodím na chrbát gitaru, kúpim najlacnejší lístok, zoženiem slušné ubytovanie a idem. Dá sa to. Peniaze však nie sú jedinou podmienkou. Prvoradý je talent, ale potrebujete aj poriadnu dávku šťastia. Konkurencia je veľká a preraziť v muzike je dnes náročné, často priam nereálne.

Cítiš počas vystúpení nervozitu?

Ani nie. Asi desať minút pred koncertom si uvedomujem závažnosť situácie, ale už sa to zlepšuje, som viac ostrieľaná. Vždy mám mierne obavy, ako ma prijmú ľudia, ktorí čakajú na hviezdu turné a na pódiu sa objaví neznáme dievča s gitarou. Ide o to, či sa skamarátime, budeme viesť nejaký „dialóg”, alebo ja budem spievať a oni ma nebudú vnímať.

Čo robíš okrem hudby?

Neplechu (smiech). Snažím sa seriózne študovať žurnalistiku. Fascinuje ma, keď vie niekto pekne narábať s jazykom. Som veľký milovník slova. Rada čítam, píšem, spievam, rozprávam, počúvam – tie slová sú stále okolo mňa. Keď čítam dobrú knihu alebo kvalitný blog, kde sa vie autor pohrať so slovami, vie to vo mne zanechať dojem.

Chodíš na rôzne fotenia, robíš rozhovory – aké to je, ako to všetko stíhaš?

Je mi to smiešne. Mám zrazu pocit, že som niečo ako vychádzajúca hviezda, ktorá možno ani nikdy nevyjde. A stále sa pýtam, či som vhodná, aby som vôbec ja prezentovala svoje myšlienky. No snažím sa všetko stíhať, hoci to nejde na 100 percent. V škole riešim len to najnutnejšie. Som dynamický typ, čo stále potrebuje nejakú zmenu. Tá hudba ma smeruje trochu inak ako mojich rovesníkov a nevediem bežný študentský život. Ak by mi aj kariéra nevyšla, nebudem ľutovať túto voľbu, pretože mám krásne zážitky a okamžité odozvy na to, čo robím.

autorka : Kristína Jurzová
foto: archív M.M.

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.