Erik Baláž, Karol Kaliský, Peter Fiala. Traja autori a jedinečný film s názvom Vlčie hory, ktorý rozpráva o návrate divokej zveri na územie Východných Karpát. Film z prostredia divočiny bol premietaný na festivale Vysoké hory Nitra 2013, kde zožal obrovský úspech. O tom, ako vznikal, o rôznych nápadoch, priebehu nakrúcania či iných zaujímavostiach sa dočítate v nasledujúcom rozhovore s Erikom Balážom, autorom v poradí už druhého úspešného filmu z prostredia slovenských hôr.
V roku 2009 ste uviedli snímku s názvom Strážca Divočiny, film Vlčie hory už tiež uzrel svetlo sveta. V čom vidíte hlavné rozdiely pri natáčaní oboch filmov?
Bolo to pre mňa iné najmä v tom, že som sa ocitol na území, ktoré som nepoznal. Keďže pochádzam z Liptovského Mikuláša, Tichú a Kôprovú dolinu som mal zmapovanú ako vlastnú dlaň. Pri Strážcovi divočiny som vedel, kam mám ísť a čo mám urobiť. Teraz som sa pohyboval na novej pôde, presnejšie vo Východných Karpatoch, a preto aj príprava bola celkovo náročnejšia. V princípe však bola práca na oboch filmoch veľmi podobná, pretože s celým autorským tímom sa vždy snažíme o autentickosť. Všetky zábery zvierat sú reálne, nikdy sme sa nesnažili zjednodušiť si to, napríklad používaním pascí. Sú to stovky a stovky dní v teréne, pretože chceme divákom sprostredkovať realistické prostredie hôr, kde vlky, zubry, medvede, ale aj iné zvieratá znovu dostávajú šancu na život v divočine.
Ako prebiehalo natáčanie a realizácia filmu? Vyskytli sa aj nejaké problémy?
V tomto prípade som bol skôr autorom námetu a organizátorom. Zháňal som sponzorov, prostriedky a celkovo som pripravoval realizáciu projektu. Moji dvaja kamaráti Karol Kaliský a Jozef Fiala sa zasa postarali o filmársku časť. Práve oni strávili v prírode takmer 500 dní a kvôli ich trpezlivosti a práci si dnes môžeme pozrieť neuveriteľne krásne zábery z takmer nedotknutej prírody. Čo sa týka formálnej stránky natáčania, museli sme si vybaviť rôzne výnimky či povolenia, vyskytli sa aj problémy s hraničiarmi, ale napokon sme všetko vyriešili a cesta k filmovaniu bola otvorená.
Kto sa okrem vás troch podieľal na tvorbe dokumentu Vlčie hory?
O strihovú stránku sa postarali Vlado Ruppeldt a Janka Sadloňová, ďalej nám pomáhala konzultantka z Bristolu Adaire Osbaldeston. Komentáre vo filme nahovoril Marián Gaišberg, pričom na DVD sa nachádza aj verzia v anglickom znení. Celý projekt v konečnej fáze realizovalo veľa ľudí, za čo im patrí obrovské ďakujem.
Filmy natáčate bez zásahov do prírody a narúšania prostredia zvierat. Aké sú ohlasy ľudí na vaše postupy pri filmovaní?
Ľuďom sa to páči a sú nadšení z takejto práce. S nesúhlasom voči nášmu prístupu som sa stretol len párkrát, pretože ostatní filmári využívajú rôzne techniky na zlepšenie jednotlivých záberov a my na ich „triky“ sčasti upozorňujeme. Nám všetkým sa v princípe takéto druhy záberov nepáčia, lebo sú hrané. Ide teda o hraný a nie autentický dokument.
Ktoré momenty boli pre celý výrobný štáb najťažšie?
Fyzicky to náročné nebolo, možno iba v zime, keď bolo len pár stupňov nad nulou. Najťažšie boli chvíle, keď sa nám nepodarilo nasnímať vytúžené zábery, ako napríklad vlkov. Karol chcel filmovať najmä vlky a tie sa pol roka ani neukázali, lepšie povedané, nechceli sme zasahovať do ich prostredia. Neskôr sa tieto zábery podarili Jožovi, zatiaľ čo Karol nasnímal rôzne iné unikátne zábery zvierat. Striedali sa dlhé obdobia, kedy sme si mysleli, že nafilmujeme len veľmi málo. O pár dní neskôr sme sa všetci uchvátene dívali na to, čo všetko máme. Tie najťažšie chvíle boli teda napokon aj tými najlepšími.
Čo podľa vás zapríčinilo nízky počet nafilmovaných záberov vlkov?
Vlky sú na našom území už stovky rokov prenasledované, sú neuveriteľne plaché a je ich stále málo. Dokument hovorí práve o ich návrate do divočiny. Pretože sa pohybujú najmä v noci a počas dňa sú ukryté v húštine, človek nemôže ísť po stope, lebo ich vyplaší a nenasníma už vôbec nič. Keď niečo ukoristia, vrátia sa na to isté miesto. No hneď ako ucítia človeka, vedia, že na ich území je niekto cudzí a že tam nepatrí. Všetko je napokon o náhode a o šťastí.
Ako ste riešili finančnú stránku natáčania dokumentu? Myslíte si, že sa vám podarí s filmom preraziť aj v zahraničí?
Finančné zdroje sme čerpali z jedného holandského projektu. Tie nám vystačili počas prvého roka natáčania a nakúpili sme vďaka nim aj potrebnú techniku. Ďalej sme získali financie z envirofondov, niečo aj z predaja DVD prvého filmu Strážca divočiny. Čo sa týka zahraničnej spolupráce, rokujeme s televíznymi spoločnosťami v Belgicku, Holandsku, Anglicku a Nemecku. V tomto smere je to pre nás trochu ťažšie. Štandardom v takomto prípade totiž býva projekt, ktorý vám zadá televízia. Vy ho následne spracujete, pričom distribučnú stránku má opäť na starosti televízna spoločnosť. My sa musíme predať sami, pretože námet a celá realizácia je len na nás. Veríme však, že spolupráca prebehne a aj zahraničie sa dozvie o kráse východného Slovenska a o divočine v srdci Európy.
Máte nejaké plány s podobnou tematikou aj do budúcnosti?
Máme veľa nápadov, ale momentálne je na nás, akou cestou sa vyberieme. Jedna vec je spolupráca s televíznymi spoločnosťami a projekty, s ktorými by sme mali väčšiu šancu vo svete. Druhá vec je, že si radi robíme veci podľa seba, nechceme, aby nám do toho „kecali“ iní. V budúcnosti chceme spracovať dokument o kamzíkoch. Ale na to, ako sa to celé vyvinie, si musíte počkať nielen vy, ale aj my – autori projektu. Uvidíme, či sa nám to podarí.
autorka: Lenka Varchoľaková
foto: Mojmír Németh, wolf.sk, archív E.B.
