Miloš Kusenda: „Presunom sa zbavujem vecí z minulosti“

Na doskách Starého divadla Karola Spišáka ho stretávame už piatu sezónu. Zahral si tam aj svojho vysnívaného Draculu, ale nerobí mu problém stvárniť ani Kapustu. Herec, ktorý v súkromí nič nehrá. Miloš Kusenda.

Miloš Kusenda SDKS 4

Čo viedlo vaše kroky do Anglicka, kde ste boli dlhšiu dobu?

Presunom sa zbavujem vecí z minulosti. Keď niečo ukončím, tak sa posúvam ďalej. V roku 2004 som sa hlásil na VŠMU, ale nezobrali ma. Tak som si povedal, že to skúsim v Anglicku, kde som mal kamarátku. Nešiel som tam s tým, že sa stanem hercom, len to skúsiť a zmeniť prostredie. Niekto povie, že v Londýne sa nedá žiť, ale mne to vyhovovalo. Až po troch rokoch, keď som si povedal, že rozumiem anglicky, a dovolil som si niečo povedať, som robil komparzy vo filmoch a po roku som začal chodiť do školy na herectvo. Keď som doštudoval, tak som si povedal, že to chce zmenu. Tak som volal sem do divadla, keďže povedali, že so mnou budú počítať.

Ako sa môže bežný Slovák s hereckým talentom dostať ku filmu, ktorý režíruje Madonna či Woody Allen?

Dá sa to tým, že všetko sprostredkúva agentúra, cez ktorú som robil. Je to asi najprestížnejšia agentúra, ktorá sa zaoberá komparzom, takými maličkými postavami, ktoré sú o niekoľko sekúnd dlhšie na kamere ako davy. Zavolali ma na konkrétne filmy, ani som konkurz nerobil, len povedali, o čo ide, a bolo to. Niekedy som ani nevedel, kto to bude režírovať, kto tam bude hrať.

Nemali ste stres z toho, že je tam niekto tak známy?

Miloš Kusenda SDKS 2Absolútne nie. Bol som v napätí, že stojím pri takej hviezde a riešim s ňou niečo, ale snažil som sa zachovať takú prirodzenosť, že dobre, je to Madonna, ale je to tiež len človek. Keď hovorila, čo od nás chce, vyzerala úplne profesionálne, pedantne. Človek, ktorý vie, čo chce. Vždy mala pri sebe jedného bodyguarda. Pred natáčaním nás hneď upozornili, že ak uvidia niekoho s mobilom alebo žiadať autogram, tak pôjde. Woodyho Allena som videl, ale nebol som s ním v kontakte. Napríklad s Anthony Hopkinsom som ani nevedel, že v danom filme hrá. Len prišiel taký pán v teplákoch, dokonca sa s nami stretol v oddychovni. Tak som prišiel za ním a povedal, že je pre mňa veľký vzor, a on sa so mnou úplne normálne rozprával.

Vidíte nejaké rozdiely v divadelníctve u nás a v Anglicku?

V Londýne som bol v takej divadelnej spoločnosti, ale nebolo to kamenné divadlo. Raz alebo dvakrát za sezónu sa zíde a spraví predstavenie. V každom divadle je to inak. Tu je to menšie a komornejšie, vieme o sebe viac a sme aj kamaráti. Nezažil som tam profesionálne divadlo. V tej spoločnosti sa spravil harmonogram skúšok a podľa neho sa skúšalo. Ale tu keď sa dohodneme, že je skúška, no vonku je krásne, tak ideme skúšať von. A skúšať znamená, že neskúšame.

Funguje ešte vaša kapela Happy Cocks?

Už nefunguje. Dosť ma to mrzí. Gitarista našej kapely odišiel žiť do Švédska, nehrávali sme pravidelne, ale raz za čas. Teraz už ani nemôžeme, lebo tak ľahko sa nevráti. Možno, keď príde na nejaké dva týždne pozrieť sem do Nitry, tak by sme to možno skĺbili aj s nejakým koncertom, ale oficiálne to už fakt nie. On je so mnou pôvodný člen a keď tu už on nie je, tak ja sám ako pôvodný člen to nebudem hrotiť ako Happy Cocks. Chcel by som niečo iné, ale už nie pod týmto názvom.

Môžeme sa teda tešiť na novú kapelu?

S kolegom Radkom Hudecom sme mali také myšlienky. Aj sme si požičali bicie od Iva Matejoviča z Bijouterrieru. Už sa len čaká, aby sme začali a našli si čas.

Miloš Kusenda SDKS 3

Za päť sezón ste stvárnili množstvo postáv. Máte medzi nimi aj nejakú srdcovku?

Záleží od uhla pohľadu. V každom prípade som mal vysnívanú postavu a tou bol vždy Dracula, čo som ako malý už čítal x-krát aj v angličtine. Bolo pre mňa úplne autentické čítať to v angličtine, keďže kniha pochádza odtiaľ. Nie je to ľahká postava, ale strašne rád ju hrám, pretože ten mýtus upíra mi celý život rezonuje v hlave. Ale na druhej strane aj taká kapusta nie je zlá postava. To je to, ako Satinský povedal, že ja vám zahrám aj obložený chlebíček. Bolo to na platni, takže nebolo vidieť, ako to zahral. Asi to musí vyjsť z človeka, ako by zahral tú kapustu, dúfam, že som ju stvárnil dobre.

Aké je to hrať pre detského diváka?

Zložitejšie je hrať pre dospelého diváka. Deti odhadneš hneď, lebo oni ti povedia, či sa im to páči. Keď sa smejú, je to v poriadku, keď sa začnú vrtieť a baviť, je to známka toho, že to asi nie je celkom dobré predstavenie. Človek dostane pochybnosti, či je dosť smiešny. Sú aj úprimní ľudia, ktorí po premiére povedia, že to bolo úplne na hovno. Ale väčšina ľudí je taká, že poďakujú za predstavenie a konkrétne veci nepovedia. Detský divák je náročný, povie sám, či to bolo dobré, alebo nie.

Využívate svoje herecké schopnosti aj mimo divadla?

Nie, vôbec. Nikdy som to nevedel praktizovať. Skôr taký afekt, že použijem nejakú repliku z hry v rámci debaty, ktorá má byť vtipná. Žeby som to zámerne urobil s nejakým účelom, aby som niečo získal, ženu napríklad, to nemusím, lebo mám priateľku. Skôr ten afekt alebo len narážka na nejaké herectvo. Gestikulácia, zmena hlasu, asi len takto minimálne.

Keď sa povie „trapas na javisku“, čo sa vám pripomenie?

Tých bolo veľa, ale to sú také malé trapasy. Kolegovia spomínajú na brbt na javisku, čo som mal v hre Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych. Mám postavu, čo sa volá Mataj, a hovorí tam: „To veštila mi jedna stará víla, že mňa by taká duša vyliečila.“ A ja som povedal: „To leštila mi jedna stará víla.“ Kým som sa zbadal, už to bolo vonku. Ešte je veľmi veľa takých vecí, len si už nespomeniem. Väčšinou sú to takéto brbty a ľudia sa bavia.

Miloš Kusenda SDKS 1

Čo by ste robili, keby ste neboli v divadle?

Dalo by sa písať. Rád píšem poéziu. To keby ma uživilo, to by bolo veľmi dobré, len neviem, či je to také regulárne zamestnanie. Vždy som chcel byť kamionistom, možno to bol ošiaľ na základe filmu Konvoj, kde konvoj kamiónov šiel po celej zemi. Vtedy ma to veľmi fascinovalo, možno som hľadal nejaké symboly slobody, neviem. Ale nie som si tým celkom istý, prešiel som si hocičím.

V divadle je povolené všetko, ale máte hranicu, za ktorú by ste nešli?

Asi nie. Pokojne by som sa aj vyzliekol, nemám s tým problém. Ale keď som bol malý, tak to problém bol. Trebárs v Dogville, tam sa vyzliekam, ale idem po tej hre a poviem si, že to je tak. S nahotou nemám problém, ani zahrešiť, keď sa to v správnom momente povie a má to logiku a zmysel, tak to nie je trápne. Horšie je, keď sa zahreší a človek si povie, že to tam asi nemalo byť, lebo je to už cez. Čo je v mojich možnostiach, to by som pokojne robil. Čo nie je, to by som už nemohol, a to znamená, že sú aj fyzicky náročné postavy, alebo niečo, čo robíš na javisku, a to sú nejaké saltá a tak. Ale rád sa učím, napríklad v Jánošikovi, tam sa tiež tak bácham o zem a robím taký kvázi breakdance a som veľmi rád, že som sa to začal učiť. Je to niečo nové a rozširuje mi to obzor. Nebránim sa ničomu.

Čo vás robí šťastným?

Keď je okolo mňa všetko v poriadku. Keď sú ľudia okolo mňa spokojní. Potom keď nemám nijaké väčšie problémy. Keď je okolie v poriadku. Keď všetko dobre vychádza. Je to síce tak všeobecne povedané, ale v podstate toto. Nemám nič konkrétne, čo by ma robilo šťastným. Keď sa napríklad podarí premiéra, to je fakt také zadosťučinenie, že to stálo za to. Keď nemám vnútorné pnutie, nervozitu z toho, že ma niečo zlé čaká, že niečo visí vo vzduchu, čo nie je doriešené, čo potrebujem spraviť. A keď toto všetko nie je, tak potom sa dá povedať, že sme šťastní.

autorka: Mária Brišová
foto: Martina Hatňanková

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.