Nitrianskou synagógou sa 3. decembra rozľahli mnohotvaré tóny a zvuky. Za týmto koncertom stál Andrej Šeban, jeden z najlepších hudobníkov Slovenska, spolu s ďalšími vynikajúcimi hudobníkmi – Marcelom Buntajom a Martinom Gašparom. Trio, ktoré sa spojilo po rokoch, pohladilo dušu početnému publiku a Občas nečas pri tom nemohol chýbať. Vyspovedali sme pre vás hlavnú hviezdu večera.
Vaše súčasné turné má pomerne krátke trvanie. Ukrýva sa napriek tomu za ním nejaká hlbšia idea?
Neviem, či je hlbšia, ale skrýva sa za ním moja fixná idea, ktorej sa venujem dlhé roky. Tou témou je, kto vlastne žije v tejto krajine. Čo sme my zač a čo bolo pred nami, čo to s nami spravilo a kam to celé vedie? Jednoducho téma slovenskosti a slovanskosti, ktorá je pre mňa veľmi zaujímavá a kľúčová. Naivne sa domnievam, že je to v tej hudbe a v sprievodnom slove aj cítiť.
Počas koncertu ste už spomenuli svojich spoluhráčov. Mohli by ste nám ich bližšie priblížiť?
Sú to spoluhráči, ktorých poznám od mojich mladých čias. Najprv sme hrali spolu dlhé roky, no potom už nie. S Marcelom som sa stretol na pive pred nejakým rokom. Niečo sme spolu nahrali, a tak sa nám ta začalo páčiť. Zavolali sme aj Maťka a dali sme to dokopy. Pre mňa je najsilnejšie to, že oni mi rozumejú v tematickom okruhu. Milujú ľudové piesne rovnako ako ja, takže s nadšením hrajú. To je pre mňa dôležité, lebo nie všetci muzikanti sú ochotní takto hrať.
Už ako dieťa ste hrali na klavír a neskôr na gitaru. Odkiaľ pramenil takýto záujem o hudbu? Vyskytovali sa vo vašom okolí nejaké silnejšie podnety?
Zrejme sa to deje niekde v tých predkoch, génoch a možno aj v minulých životoch. Vyrastal som v prostredí, ktoré bolo z maminej strany veľmi intelektuálne, pretože môj starý otec doktor Rudolf Brtáň bol literárny vedec, jeden z najväčších odborníkov na štúrovcov v tejto krajine vôbec. Napísal šesťstostranovú štúdiu o Jankovi Kráľovi a mnoho iných kníh. Pohyboval sa medzi špičkovou intelektuálnou spoločnosťou Slovenska v prvej polovici dvadsiateho storočia. Keď Slováci boli s Benešom v Prahe, tak on sedel priamo u neho. Ovládal sedem jazykov, hovoril plynulo latinsky, česky, poľsky, nemecky, chorvátsky. Stará mama bola prekladateľka z nemčiny a francúzštiny a starý otec, keďže bol veľký národovec aj básnik, tak ma k tomu vždy viedol. Hovoril ľubozvučnou slovenčinou, takže tam to bolo všetko zakotvené.
Čo neskoršie obdobie? Ako spomínate na roky s profesorom Borisom Turzom a na Univerzitu Komenského?
Univerzita Komenského, to bol taký azyl pred vojenčinou. Aby som nemusel ísť na dva roky na vojnu, tak som išiel študovať. Niečo som sa tam naučil, ale bola to škola poznamenaná normalizačným obdobím. Mne to vyhovovalo, lebo sme to mohli flákať, ako sa len dalo. A aj sme to flákali… Ale u profesora to bolo niečo iné, tam sa to flákať nedalo. Bolo to o stoosemdesiat stupňov inak, lebo ma cepoval a nebyť toho, že zomrel, tak by som k nemu chodil dodnes.
Medzi vaše najväčšie hudobné vzory patrí Jimi Hendrix a Frank Zappa. Čím vás oslovili práve tieto mená z obrovského množstva hudobníkov?
Tých mien bolo, samozrejme, oveľa viac, ale toto sú vynikajúci gitaristi. Zappa kvôli humoru a témam, spoločenskej angažovanosti, ktorú robil veľmi šarmantne. Obaja boli veľké osobnosti. Zappa bol veľký skladateľ, tie piesne sú úžasné a ľúbim ich dodnes.
Aký bol váš hudobný debut v kapele Nervy s Mariánom Greksom a Maťom Ďurindom? Spomínate si na svoje prvé väčšie úspechy? Mali ste už vtedy jasnú predstavu o vašom hudobnom smerovaní?
Teraz budeme hrať v kulturáku, kde sme mali mať so skupinou Nervy prvý koncert, ktorý nám komunisti zakázali. Tak sme sa premenovali na Demikát. Názov Demikát bol môj vynález a skladby zneli väčšinou z môjho repertoáru. Väčšiu časť textov písal Marián a bolo jasné a prirodzené, že sme hrali na ľudovú nôtu. Fujaru som imitoval na gitare a nikto z nás o tom vtedy nepochyboval. Brali sme to ako normálnu vec. Veľmi to zafungovalo. Pravda je tá, že pre mňa obdobie Demikátu a zvlášť posledný koncert bolo najviac, čo som zažil. Keď máte 19 rokov a chodí na vás 1800 ľudí do PKO, je to pre vás normálne. Netušil som, že môže prísť menej ľudí, pretože vždy ich chodilo mnoho. Ten pocit z toho bol fantastický, lebo sme to robili poctivo. Veľa sme skúšali a bavilo nás to. Paradoxom je však to, že všetky koncerty Demikátu sme si zaplatili sami, lebo sme si museli požičiavať aparatúru. Od rodičov sme vypýtali peniaze, zložili sme sa po 500 korún a prenajali aparát. Kam išiel výťažok z koncertu, to nikto nevie.
Počas svojho pôsobenia ste spolupracovali s mnohými slovenskými hudobníkmi, dokonca legendami. Kto z nich vás najviac obohatil o nové pohľady a skúsenosti?
Bolo ich veľa. Dežo, Marián, Paľo Daněk, Ivan Kráľ, to boli takí ľudia, ktorí mali navrch v tom, že uvažovali koncepčne. Mali nejakú víziu, a keď robili projekt, vedeli, kam to má smerovať. S Dežom sme raz točili prvú pesničku, ktorá mala deväť minút. Niekto povedal takú vec, že čo má deväť minút, to nebudú hrať v rádiách. Dežo vtedy len mykol plecami v zmysle “no a čo!” Išlo vždy len o muziku a o projekt. Nebolo to o peniazoch, to mi bolo sympatické, lebo všade inde fungovali naopak. Atmosféra pri nahrávaní bola úplne o niečom inom. Tí ľudia mi ukázali, čo je to koncepčné myslenie. Dnes mám pocit, že drvivá väčšina kapiel na scéne nemá žiadny koncept, víziu ani ideu. Jedinou ideou sú peniaze.
Vidíte rozdiel v spolupráci s umelcami kedysi a dnes? V čom je dnešná doba iná?
Dnešná doba je odlišná v tom, že kedysi ľudia mali ešte mnoho času, aby sa venovali hudbe. Teraz je medzi hudbou a rádiami deliaca čiara. Tou je predaj lístkov, úspech, vylizovanie zadkov v televízii a všetky tieto blbosti. Toto nemá s hudbou nič spoločné. Na to muzikanti zabudli a myslia si, že je to hudba. To je ale šoubiznis – niečo úplne iné. Kedysi o šoubiznise nikto ani neuvažoval, jednak nič také neexistovalo, preto boli muzikanti koncentrovaní na hudbu. Dnes je problém nájsť koncentrovaného muzikanta. Všetci pozerajú, čo je nové na Facebooku, všetci majú hlavy vo smartfónoch a to komplikuje situáciu.
Je zložité zotrvať v jednej formácii a urobiť jej na Slovensku dobré meno?
To nie je ťažké, to je na hranici nemožnosti. Aj chalani, ktorých veľmi ľúbim a som rád, že s nimi hrám, majú rodinu, svoje záujmy a potrebujú, bohužiaľ, zarábať peniaze. Tak hrávajú toľko koncertov, že nemajú jednoducho čas.
V čom spočívajú výhody a nevýhody sólovej dráhy?
Jedna z tých nevýhod je, že keď sa tam človek postaví a dá trenky dole – málokto má odvahu to urobiť – tak sa musí pripraviť na to, že keď sa mu nebodaj trošku zadarí, prídu polená pod nohy, ohováranie, útoky. Zas na druhej strane platí aj tá pravda, že nech urobíte hocičo, budú vás kritizovať. Ale kto má odvahu, nech do toho ide, zažije svoje, získa skúsenosti. Keď to prežije v zdraví, získa istú silu. Výhoda je, že človek vykonáva niečo, čím sa veľmi približuje sám sebe. Stáva sa viac samým sebou a to vedie k takým veciam, že sa prestáva nudiť v živote. Žije rád sám, vyplní čas a priestor, jeho život sa stáva plným, prežíva chvíle úžasnej eufórie a radosti zo života. To je vec, ktorá sa v tejto krajine už takmer nevyskytuje. Choďte sa prejsť po ulici a pozrite sa na tých ľudí, ako vyzerajú. Je to nepekný pohľad. Málokto sa teší zo života. O tom to celé je, je to istý prístup k životu a sebaúcta.
V ktorom hudobnom žánri sa cítite najpohodlnejšie? Ktorý je vám osobne najbližší?
Ja som to nikdy nerozdeľoval. Mojím žánrom je hudba. Definícií hudby je mnoho a ani jedna to nevystihuje presne. Hudba je podľa mňa stav vedomia, preto máme všetci radi hudbu, lebo keď ju počúvame, dostávame sa do istého špecifického stavu. Je to meditačný stav, ktorý je veľmi osviežujúci a prospieva duši človeka. Také je akékoľvek stretnutie s umením, ale hudba je v tomto špecifická svojou abstrakciou a časopriestorovým relativizmom. Vytrhne vás z reality. To ma zaujíma, keď počujem zvuky, ktoré dokážu toto so mnou urobiť alebo keď ja vyludzujem zvuky. To je môj zámer.
Ako ste na tom s písaním textov k piesňam? V čom vidíte najväčšiu inšpiráciu?
Písanie textov je moje hobby. Sú obdobia, keď to ide samé. Hocičo mi cez deň napadne, a tak si to nahrávam na diktafón alebo si to napíšem. Teraz mám však pocit, že skôr sa mi chce spievať nie texty, ale onomatopoje. Tak ako idú slabiky zo mňa, tak si ich spievam. To ma baví najviac, lebo mám pocit, že ten priestor je otvorený a ľudia, ak sú schopní, môžu si za tým predstaviť čo len chcú. Ja som vždy hudbu vnímal aj vizuálne. Vidím obrazy keď hrá hudba, rôzne abstraktné farby. Volá sa to synestézia. Myslel som si, že to má každý, ale že vraj niektorí ľudia to nemajú.
Pôsobíte dojmom všestranného hudobníka. Ako by ste po rokoch hrania charakterizovali svoj imidž?
(Smiech) Môj obraz je jedna vec a kto som je druhá, alebo aj nie. Ja to vnímam inak. Keď som prvýkrát vystupoval, mal som dvanásť rokov. Od tej doby nerobím nič iné, len hudbu. To považujem za obrovské privilégium a za neuveriteľnú vec, ktorá sa mi v živote stala. Môžem sa stále živiť hudbou, robím celý život len to, čo ma baví. Nikdy som nerobil nič, čo by ma nebavilo. Raz som mal brigádu na pošte, kde som v noci balil balíky a vtedy som vedel, že niečo také v živote robiť nechcem. To je pre mňa veľké privilégium a neskutočne si to vážim, že živote mám možnosť ešte stále vyjsť na pódium, stále mať fanúšikov, zvlášť mladých ľudí, lebo to je veľmi dobré znamenie.
Mám kolegov, na ktorých koncerty chodia len ich rovesníci, čo je tiež super, ale znamená to, že je to už uzavreté. Pokiaľ chodia mladí, je to dobré, lebo človek svojím spôsobom osloví mládež, to je veľmi silná vec. Toto vnímam ako svoje veľké životné šťastie. Nesmierne si to užívam. Čím som starší, tým viac. A vážim si každé živé vystúpenie, ktoré mám. Keď som chodil na základnú školu, celý čas som si kreslil kapely a seba na pódiu, ako tam stojím s gitarou, až som si to zrealizoval. Ja nerobím nič iné, len muziku. Zo života som odstránil, čo sa dalo. Keď som doma, hrám od svitu do mrku, stále.
Chystáte v najbližšom období nejakú novinku?
Pravda je taká, že mám v tejto chvíli nahraté štyri cédečká, ktoré sú pred finalizáciou. Sú to cédečká, na ktorých hrám aj sám. Je to improvizovaná hudba, vyludzujem všakovaké zvuky. Tie sú v zásade hotové, chcel by som ich už vypustiť von. Potom mám rozrobené spievané cédečká, nejakých desať vecí by tam už mohlo byť. Rád by som, aby sme s triom budúci rok aj niečo natočili. Mám toho dosť, lebo chodím veľa do štúdia, to je môj druhý koníček. Buď hrám alebo chodím do štúdia. Stojí to veľa peňazí, ale zato nemám drahé auto.
autori: Mária Zimovčáková, Tibor Habo
foto: andrejseban.com, autori
