Cestovanie a spoznávanie odľahlých miest je jedna z priorít mladej generácie. K tejto vidine dopomáha aj najväčšia študentská organizácia AIESEC, prostredníctvom ktorej môžu vysokoškoláci spoznávať nové kultúry a prekonávať hranice stereotypov.
Dominika Hagarová je mladá žena, ktorá absolvovala štúdium cestovného ruchu najprv v Českej republike a neskôr v ďalekom Švédsku. Od osemnástich rokov navštívila približne 30 krajín a v súčasnosti je na začiatku svojho vlastného projektu NOtrouble GOtravel, ktorého zámerom je vzdelávať mladých ľudí.
1. Organizácia AIESEC sprostredkúva dobrovoľnícke a profesionálne stáže. Ktorú z nich si absolvovala ty?
Keďže nájsť si stáž podľa svojich predstáv nebolo až také jednoduché, skúsila som AIESEC a po úspešnom pohovore ma vybrali na profesionálnu stáž na Srí Lanku. Išlo o prácu, kde by som mala na starosti francúzsky a slovenský trh, vytváranie cestovateľských balíčkov, komunikáciu so zákazníkmi. Avšak nastali komplikácie a spoločnosť nemohla získať pre stážistov vízum. K stáži v Tanzánii som sa dostala náhodne po tom, ako mi nevyšla Srí Lanka. O niekoľko dní som sa znova prihlásila do databázy stáži a našla som ďalšiu s požadovaným zameraním. Hoci boli podmienky ako pri dobrovoľníckej stáži, počas pobytu som aj pracovala. Mojou úlohou bolo školiť učiteľov v oblasti cestovného ruchu, učiť študentov angličtinu a dopomáhať k rozvoju školy.
2. Aký bol tvoj cestovateľský zámer?
Vedela som, že stáž musí byť orientovaná na cestovný ruch. To bola moja podmienka. Aj keď stáž na Srí Lanke mala byť zameraná na rozvoj zručností v obchodovaní, Tanzánia ma posunula ďalej po ľudskej stránke a pomohla mi lepšie udať smer vlastnému projektu. Takže cieľ bol splnený. A práve preto som naozaj rada, že prvý plán nevyšiel.
3. Tanzánia je exotická a zrejme menej bezpečná krajina ako tie európske. Prečo si sa rozhodla práve pre Afriku?
Zo začiatku som mala menšie obavy. Musím povedať, že ak by bola Tanzánia mojou prvou životnou skúsenosťou so zahraničím, asi by som sa s tým tak rýchlo nevysporiadala. Mňa však lákajú miesta s odlišnou kultúrou. Európu už veľmi za zahraničie nepovažujem. Kultúra, zvyky, ľudia, spôsob života či pravidlá a nariadenia sú v krajinách Európy veľmi podobné. Rozvojové krajiny sú iné, prinášajú adrenalín a tréning do života – človek sa musí viac spoliehať na seba a použiť zdravý rozum.
Aj pre mňa to bol trošku problém, keďže pred každou cestou si aspoň predbežne pozriem, kam idem, ako sa tam dostať. A v tomto prípade som vedela akurát to, že škola, do ktorej mám ísť, je v meste Dodoma, a že ma príde počkať riaditeľ, nič netušiaci o mojom príchode. No ako vravím, tu človeku zostáva len slepo veriť, dúfať a relaxovať. Toto je bežná Tanzánia.
Musím však povedať, že som absolútne nemala strach o život počas svojho pobytu. Strážili ma, aby sa mi nič nestalo, aby som sa cítila čo najlepšie. Boli vďační, že som prišla, a keby mohli, tak by so mnou aj spávali v jednej izbe či posteli. Cítila som sa s nimi naozaj dobre, radosť a energia z nich priam sálala. Asi aj preto mám rada rozvojové krajiny. Obyvatelia sú tam jednoducho stále ľudskí.
4. V čom vidíš hlavné rozdiely medzi európskou a africkou kultúrou?
Pochopiteľne, je to najmä spôsob života. My žijeme uponáhľaný vystresovaný život, chceme byť stále čo najlepší, či v škole, či v práci, zvládať všetko, čo sa od nás vyžaduje, prispôsobiť sa istému modelu spoločnosti, stále sa za niečím naháňame. Oni toto neriešia. Majú ešte také neskazené hodnoty. Viac si vážia kamarátstvo, ľudí, ktorí pre nich niečo robia, žijú pre daný moment, tešia sa, keď zaprší, tešia sa z toho, že žijú. Majú síce jednoduchší život a menej možností, ale sú viac usmiati ako my Európania.
5. Mnoho ráz sa v súčasnosti spomína pojem kultúrny šok. Aký bol tvoj prvý kontakt s inou kultúrou?
Prvý kultúrny šok som zažila, keď ma uložili prvú noc v slume, čo je najchudobnejšia časť mesta. Spala som v malej izbe na starom matraci a ako toaleta nám slúžila diera v zemi. Sprchu nahradila jedna komôrka, kde som sa oblievala vodou. Obávala som sa, že tam zostanem počas celého pobytu.
Ale celkovo ten kultúrny šok prichádzal postupne s rôznymi situáciami. Napríklad, keď vo vedľajšej izbe vyháňali z dievčiny diabla. Ja som však celkom prispôsobivý človek, čo mi pomáha preklenúť sa cez zložité situácie väčšinou s úsmevom. A hlavne v rozvojových krajinách musí človek prekonať sám seba, inak by zahynul.
Tu človeku zostáva len slepo veriť, dúfať a relaxovať. Toto je bežná Tanzánia.
6. Aké dojmy v tebe zanechala stáž?
Cítim, že ma táto stáž zmenila. Samozrejme, prešla som si aj horšími situáciami. Najmä, keď vás všetci považujú za chodiacu banku, to už človeka časom začne celkom obťažovať. Taká je totiž predstava Tanzánijcov o Európanoch. Ale aj to je skúsenosť, s ktorou sa treba vedieť vyrovnať. Nie je všetko len ružové. Uvedomila som si, aké šťastie som mala v živote, keď som mohla študovať a cestovať. Že mám ako Európanka otvorený takmer celý svet a mnoho možností. A hlavne si viac vážim také veci, ktoré u nich bežné nie sú − chladničku plnú potravín, nielen vrecko fazule a ryže.
7. Čo všetko si musela absolvovať pred vycestovaním a do akej miery ti pomohli študenti z organizácie AIESEC?
Mala som za sebou očkovania, nákup sladkostí a to bolo celé, špeciálne som sa nepripravovala. Ale mala som prípravu v AIESEC, to bolo ešte pred plánovanou cestou na Srí Lanku. Myslím, že so mnou príprava nebola príliš zložitá, keďže som už bola zabehnutá a nebol to prvý veľký krok do neznáma. Študenti z AIESEC mi veľmi pomohli, keď nastali komplikácie so Srí Lankou. Hľadali ďalšiu stáž a mala som v nich psychickú podporu. Počas celého pobytu v Tanzánii ma na diaľku kontrolovali,prežívali so mnou dobré aj zlé.
8. Črtá sa u teba predstava absolvovať podobnú cestu?
Ja by som išla hneď. Cestovanie je moja droga, musí však mať svoj význam. Teší ma hlavne, keď môžem prispieť k zlepšeniu života alebo situácie na mieste, kde som, a zároveň sa osobnostne rozvíjať. Nadobudnuté skúsenosti môžem posúvať ďalej prostredníctvom nášho projektu a to ma veľmi teší. Dúfam však, že vzdelávanie založené na cestovaní bude viac podporované, aby si ho mohlo dovoliť čo najviac mladých ľudí.
Organizácia AIESEC pôsobí v 126 krajinách po celom svete. Hlavným cieľom je rozvoj líderských predpokladov mladých ľudí, a tak dospieť k riešeniu celospoločenských problémov tejto doby.
autorka: Natália Čerňancová
