Sociálna práca môže mať rôzne podoby. Soňa Prétorová, absolventka UKF, sa pohybuje v tejto sfére už vyše desiatich rokov. Momentálne pracuje v Domove sociálnych služieb Rohov, nachádzajúcom sa v senickom okrese, kde sa venuje ženám s mentálnym či fyzickým postihnutím. Spýtali sme sa jej na náplň práce a na jednotlivé motívy pri jej vykonávaní.
Myslíte si, že vás vysoká škola dostatočne pripravila na prácu v danej oblasti?
Študovala som sociálnu prácu. V súčasnosti pracujem v domove sociálnych služieb, kde žijú prijímatelia sociálnej služby s mentálnym postihnutím, ale aj fyzickým alebo kombinovaným postihnutím. Môžem povedať, že štúdium na vysokej škole ma na túto prácu nepripravilo, alebo len v minimálnej miere. Myslím si, že štúdium bolo určené skôr pre tých, ktorí sa potom zamestnali na úradoch práce, prípadne v rôznych organizáciách, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova, so závislými, s problémovou mládežou či v rôznych poradniach.
Mali ste nejaké problémy pri hľadaní zamestnania po ukončení vysokej školy?
Po ukončení štúdia som mala šťastie. Takmer okamžite som získala zamestnanie na mestskom úrade ako komunitný sociálny pracovník. Bolo to pracovné miesto vytvorené v rámci programu len na jeden rok, no opäť som sa zamestnala ihneď po ukončení tohto pracovného pomeru. Odvtedy už desať rokov pracujem v domove sociálnych služieb.
Splnilo vaše momentálne zamestnanie vaše očakávania? Je niečo, čo vás v prvých dňoch práce prekvapilo?
Očakávania boli horšie, realita je oveľa lepšia. Keďže som sa nikdy predtým nestretla s ľuďmi s postihnutím, moja prvá návšteva v domove nedopadla najlepšie. Mala som strach z nepoznaného a bola som presvedčená, že túto prácu nezvládnem. Našťastie ma povzbudila riaditeľka zariadenia a dohodli sme sa, že to aspoň skúsim. Už po prvom týždni v práci som si povedala, že toto je to, čo chcem robiť. A musím tiež spomenúť skvelý pracovný kolektív, vďaka ktorému som zvládla prvé ťažké dni a vďaka ktorému tu pracujem dodnes.
Aká je vaša pracovná náplň?
Nastúpila som ako vychovávateľka. Takže som pracovala priamo s prijímateľmi − v rámci sociálnej rehabilitácie sme trénovali sebaobslužné úkony (obliekať sa, umyť si ruky či dodržiavať kultúru pri stravovaní). Spoločne sme chodili na vychádzky, pracovali sme v parku (pestovali sme kvety, hrabali trávu, lístie, udržiavali čistotu v areáli), absolvovali sme rôzne výlety, rekreácie, nacvičovali sme divadelné predstavenia, vystupovali pre verejnosť, maľovali, vyrábali rôzne produkty, ktoré sme potom vystavovali a predávali, učili sme sa čítať, písať, počítať − bolo toho veľmi veľa, z každej oblasti.
Od roku 2011 pracujem ako manažérka na úseku starostlivosti o prijímateľa sociálnej služby, ktorý zahŕňa opatrovateľskú a ošetrovateľskú starostlivosť a terapeutickú a záujmovú činnosť. Venujem sa predovšetkým individuálnemu plánovaniu sociálnej služby pre našich prijímateľov, sociálnemu poradenstvu, podmienkam kvality sociálnej služby, ale aj plánovaniu a organizovaniu výletov, benefičných koncertov či výstav.
Aké sú nároky na zvládnutie vašej práce okrem vysokoškolského vzdelania? Myslíte si, že je potrebné aj niečo viac?
Určite vysoká škola nestačí. Nevyhnutné je celoživotné vzdelávanie. Absolvovala som množstvo rôznych školení a výcvikov, ktoré pri výkone svojho povolania potrebujem. Je potrebné sledovať aktuálne dianie v sociálnej oblasti, vedieť reagovať na legislatívne zmeny, ako aj na požiadavky zriaďovateľa, ktorým je Trnavský samosprávny kraj.
Je vaša práca náročná?
Každá práca, ak ju chceme robiť dobre a zodpovedne, je náročná. Ale na druhej strane, ak vás práca baví a takpovediac ste sa v nej našli, je to najmä o dobrom pocite a radosti. A to je, našťastie, aj môj prípad.
Práca v sociálnej sfére na Slovensku patrí medzi finančne najhoršie ohodnotené. Aký na to máte názor? Čo a ako by ste zmenili?
Je pravda, že čo sa týka finančného ohodnotenia práce ľudí, ktorí sú zamestnaní v sociálnych službách, sme stále niekde na chvoste. V rezorte školstva a zdravotníctva to riešili štrajkmi. Viete si predstaviť, že by do ostrého štrajku nastúpili opatrovateľky, sestry a ostatní pracovníci zo zariadenia sociálnych služieb? Kto by sa postaral o jeho obyvateľov? Toto vôbec neprichádza do úvahy. Všetci tí, ktorí sa rozhodli pracovať v tejto sfére za žalostne nízku mzdu, sú ľudia, ktorým nie je ľahostajný osud ľudí, o ktorých sa starajú. Na nejaký štrajk nemajú jednoducho čas. Preto nám ostáva len dúfať, že sa nájde niekto, kto vo vysokej politike raz presadí aj túto požiadavku a nahlas povie, že rezort sociálnych vecí si zaslúži rovnaký záujem ako školstvo či zdravotníctvo.
Máte nejaké zaujímavé zážitky či skúsenosti z praxe?
Tých je veľa a v prevažnej miere, samozrejme, úsmevných. Ale poviem najmä jednu vec. Celé roky sa stretávam s obdivom okolia, pretože pracujem v takomto zariadení, s „takými“ ľuďmi. A ja vždy poviem: „Je to oveľa ľahšie ako práca učiteľa na základnej škole.” Ľudia s postihnutím sú úprimní, sú čistí. Vždy viete, čo od nich môžete očakávať. Sú disciplinovaní a slušní − neuveriteľne! Ísť s nimi na výlet či do spoločnosti − žiadny problém. Keď treba, sú ticho. Keď môžu, bavia sa od srdca a sú šťastní. Vždy pozdravia, poďakujú, poprosia. Vždy. A my sme na nich vždy pyšní, keď ich ľudia chvália a čudujú sa, ako sa vedia úžasne správať.
Ste s prácou v DSS Rohov spokojná? Napĺňa vás alebo by ste radšej zmenili miesto pôsobenia?
Som úplne spokojná. Som tu doma. Prirástli mi k srdcu tak naše klientky, ako aj pracovný kolektív a celé prostredie. Lúčila by som sa veľmi ťažko.
autorka: Sofia Prétorová
