Gabriela Halánová (21) po prvom ročníku na editorstve a vydavateľskej praxi prerušila štúdium, aby sa mohla rok naplno venovať dobrovoľníctvu v Diecéznom centre mládeže Archa. Obetovala svoj čas práci s ľuďmi, a tá jej učarovala tak, že sa rozhodla vo svojej dobrovoľníckej činnosti pokračovať aj druhý rok, tentokrát popri štúdiu na univerzite. Pre Občas nečas vysvetlila, čo táto práca znamená pre ňu i pre tých, ktorí Centrum navštevujú.
Posledný rok si strávila dobrovoľníctvom v Diecéznom centre mládeže Archa v Bojničkách. Čo si pod tým máme predstaviť? Čo bolo tvojou úlohou?
Diecézne centrum mládeže by sa dalo opísať ako kresťanský nízkoprahový klub pre mladých. Prístup doň má každý. Žije tu tím mladých ľudí a kňazov, ktorí sú nonstop k dispozícii, aby si človeka vypočuli alebo mu pomohli, či už s nejakým veľmi praktickým problémom – napríklad s niečím do školy, alebo len tým, že sú tu pre neho.
Jednoducho, mojou úlohou je milovať ľudí, ktorí prichádzajú, takých, akí sú. Dať im vedieť, že ich problémy sú dôležité, aj keď ich babka alebo nejaká pani vo vlaku by možno povedali, že sú to hlúposti. Sú aj situácie, kedy človeku nevieme pomôcť. Vtedy sa snažíme nájsť niekoho múdrejšieho, skúsenejšieho, prípadne odbornú pomoc – jednoducho niekoho, za kým by mohol ísť, kto by mu v jeho situácii vedel poradiť
Druhá časť mojej služby spočíva v manuálnej práci. V Centre sa konajú víkendové podujatia, na ktorých treba variť pre väčšie množstvo ľudí. Musíme upratovať, aby nás nezožrala špina, a vykonávať aj práce okolo domu, pri ktorých začneme chápať našich rodičov, aké je starať sa, aby sa vo vašom dome dalo žiť. Po takejto skúsenosti oľutujete každé krivé slovo na pani upratovačky, pretože zistíte, že udržať taký komplex nonstop čistý je úloha pre superhrdinu. Je to škola pokory, človek si nemôže povedať ‚toto nebudem robiť‘ aj napriek tomu, že niektoré situácie sú o biblickom umývaní nôh.
Aj dobrovoľníci na plný úväzok musia niekedy oddychovať. Akú si mala pracovnú dobu?
Dobrovoľníctvu som venovala šesť dní v týždni, od siedmej rána do deviatej alebo desiatej večera. Samozrejme, k dispozícii máme byť, aj keď niekto zazvoní o polnoci. Počas dňa má každý svoje osobné voľno, ktoré je však veľmi pohyblivé. Toto dobrovoľníctvo znamená aj to, že obmedzíš svoj osobný komfort – na miesto, kde žiješ, stále prichádza niekto nový, každú chvíľu ti niekto naruší tvoj program, ktorý si si práve naplánoval.
Nebolo pre teba ťažké zotrvať šesť dní v týždni na jednom mieste?
Nebolo ťažké zvyknúť si, aj keď si veľa mojich priateľov myslelo, že to nezvládnem, keďže som rada bola na viacerých miestach naraz (úsmev).
Náročnejšie bolo nenechať sa tým dobrovoľníctvom úplne pohltiť a vedieť si povedať dosť, vedieť oddychovať. Radosť rozdávaním rastie, takže to, že môžete pomáhať zachraňovať svety iných ľudí, vám tak dodáva na nálade, že veľmi ľahko zabudnete, že aj vy máte svoje limity.
Náročné na zostávaní na jednom mieste je to, že síce naberiete nové kontakty, no staré priateľstvá začnú veľmi rýchlo chladnúť, aj keď sa ich snažíte udržať. Akoby ste boli v amazonskom pralese a vaši priatelia z civilizovaného mesta vám nerozumejú, akokoľvek sa snažia. Nechápu, čo žijete. Časom sa to napraví, len je náročné prijať to. Je to istý druh obety.
Ja som do Centra chodila rada, lebo mi nedali heslo od wi-fi
Čo okrem straty niektorých priateľstiev bolo pre teba ťažké?
V rámci tímu, ktorý pôsobí v Centre, si ľudia musia hovoriť veci na rovinu, lebo keby sme to nerobili, skôr či neskôr to môže spôsobiť zbytočné nedorozumenia. To bolo ťažké. Ale aj to hodnotím ako výbornú a pozitívnu skúsenosť.
A potom situácie, vznikajúce práve v dôsledku neustriehnutia si pracovnej doby, o čom som už hovorila − ste unavený, no vašou prácou je mať dobrú náladu, byť milý a zameraný na potreby ľudí okolo vás. Snažíme sa byť autentickí, no nemôžete byť k prichádzajúcim odporní a ufrfľaní. Na rodinu a priateľov môžete byť akýkoľvek, lebo vás poznajú v dobrých aj zlých časoch, ale ľudia, ktorí prichádzajú do Centra, vás poznajú len tú chvíľu, počas ktorej vás vidia a chcete im dať čo najviac zo seba. Tu sa ukazuje dôležitosť komunity a tímovej práce, ktorá je jedným z pilierov služby DCM Archa. Komunita, tím, sú pre nás akousi novou rodinou, sme tu jeden pre druhého, aby sme sa v náročných situáciách vzájomne podržali. V ich kruhu môžete pozdieľať nielen radosti, ale aj nervičky, poprosiť o záskok v službe a ísť ďalej.
Na čom ti na tvojej práci v Centre najviac záleží?
Chcem, aby ľudia cítili, že sa vždy môžu vrátiť a budem tu pri nich a pre nich. Aby cítili lásku a vedeli, že sú milovaní. Záleží mi na tom, aby si ľudia oddýchli a aby vedeli, že tu na nich máme čas.
V čom ťa toto dobrovoľníctvo najviac napĺňa?
Človek reálne vidí, že sa menia životy, aj keď niekedy to je veľmi ťažký a dlhodobý proces. Je to krásne najmä v tom, že môžete byť svedkom zázrakov v ľudských životoch.
Hovoríš o zmenách na ľuďoch, ktorí do Centra prichádzajú. V čom spočívajú?
Jedna z hlavných spätných väzieb je že ‚tu som sám sebou‘. Verím, že keď sa vracajú domov, ich okolie vidí, že sú oddýchnutí a možno dokážu vidieť veci s nadhľadom. Možno prvýkrát stretnú iný svet, než majú doma. Samozrejme, každá rodina má svoje problémy a žiadna nie je dokonalá, ale sú aj také, v ktorých sú vyslovene konfliktné vzťahy. Pre ľudí z takých rodín môže byť toto prostredie podnetom pre to, že si povedia ‚Aha, aj takto sa to dá.‘
Prečo sa k vám ľudia vracajú?
Väčšinou ani nevedia, ako sa sem dostanú. Niekto pre nich prichystá celovíkendový program. Potom prichádzajú preto, sami nevieme, ale jednoducho prídu (smiech). Asi treba mať také útočisko. Je to miesto, kam idem a vždy viem, že tam bude niekto s otvorenou náručou. Ja som do Centra chodila rada, lebo mi nedali heslo od wi-fi (úsmev). Človek sa môže naučiť na skúšky, na maturitu, oddýchnuť si od vzťahov, ktoré každodenne žije a vrátiť sa domov lepší, oddýchnutejší, upokojiť si myseľ, usporiadať si priority, byť dlhšiu dobu intenzívne v modlitbe.
Často pozorujeme medzi prichádzajúcimi vznik veľmi silných a zdravých priateľstiev, vzťahov, manželstiev. Je prirodzené, že títo ľudia sa potom veľmi radi vracajú na miesto, kde to celé začalo.
Ty si bývalý dobrovoľník na plný úväzok, v čom spočíva krása takéhoto dobrovoľníctva?
Dobrovoľníci na plný úväzok sú šťastní ľudia. Sto percent vášho času venujete iným, aj keď filozofia dneška je v tom, že hrab pre seba, buď úspešný a bohatý. Pravdou však ostáva, že človek nachádza šťastie vtedy, keď môže dávať zo seba. Bez ohľadu na nejaké výskumy, skúsenosť je taká.
Páči sa mi, čo sa o dobrovoľníkoch hovorí vo filme Pearl Harbor: ,Srdce dobrovoľníka je najsilnejšie‘. Išlo o iný typ dobrovoľníkov, no čo máme spoločné, je, že to, čo robíme, robíme z hlbokého presvedčenia o zmysle a význame misie, do ktorej sa púšťame. To vydáva určité svedectvo aj o idei, ktorú vyznávame, že sa pre ňu ľudia zapália nezištne. Sme ako raky, vydávame svedectvo o čistej vode
Dobrovoľníctvo ako také prináša človeku poznávanie vlastných darov a talentov a prinášanie úžitku z toho, čo ho skutočne baví. Niekto múdry raz povedal, že ak chcete zistiť, akým smerom sa v živote vydať, čomu sa venovať, čo je skutočne oživujúce pre vaše srdce, mali by ste si položiť otázku, čo ste ochotní robiť zadarmo.
Čo ti dal rok v Centre?
Omnoho viac, ako som čakala (úsmev). Prišla som totiž najmä s cieľom pomáhať druhým, no po roku v tejto službe som zistila, že v rovnakej miere to prinieslo veľa dobrého mne. Napríklad nových ľudí. Naučila som sa žiť v komunitnom živote, a tým aj tímovej práci, čo znamená, že som musela umenšovať svoj individualizmus. Už nehovorím ,ja to zvládnem‘ ale ,my to zvládneme‘. Utvorila som si pravdivý obraz o sebe a o tom, kde sú moje hranice. Tiež viac počúvam ľudí, spoznávam jedinečnosť sŕdc. Čo to znamená nebyť s ľuďmi len vo voľnom čase, ale byť s nimi úplne nonstop a venovať sa im vtedy, kedy chcú oni a nie vtedy, keď chcem ja. Našla som miesto, kde robia to, čo ma baví najviac na svete – zachraňujú životy a cudzie svety.
autorka: Monika Radošovská
