Jana Šulková je študentkou editorstva na UKF. Okrem toho, že študuje, pracuje ako editorka, redaktorka, šéfredaktorka online literárneho časopisu a momentálne vydáva svoju piatu knihu. Ako sa jej to všetko darí a aké má plány do budúcnosti?
Venuješ sa mnohým aktivitám, no verejnosť ťa najviac pozná ako autorku kníh. Odkedy píšeš a ako sa ti podarilo knihy vydať?
Aktívne píšem asi od roku 2013. V tom čase som mala silnú potrebu sa nejako realizovať. Keďže som veľa čítala, začala som knihy recenzovať a nakoniec akosi prirodzene písať aj vlastné texty. Dievča s maskou, teda moja prvotina, však nie je prvá kniha, ktorú som dopísala.
Predstavy, že sa mi podarilo vydať hneď prvý dopísaný text, sú mylné. Chvíľu som sa hľadala, čo mi ide najlepšie a v akom žánri sa cítim dobre. Keď som si to uvedomila a, takpovediac, vychytala muchy, vtedy sa mi knižku podarilo aj vydať. Celý ten proces bol veľmi rýchly, čo je dosť nezvyčajné. V podstate som knižku poslala do prvého vydavateľstva – vydavateľstva Motýľ. Už o tri či štyri dni sa mi ozvali, že by ju radi vydali. Bol to pre mňa naozaj šok, ale veľmi príjemný a povzbudivý.
Pracuješ v odbore, ktorý študuješ. Cítiš, že si si vybrala dobrý odbor?
Odborom, ktorý študujem, som si viac ako stopercentne istá. Vyberala som ho totiž dlho a zvažovala som naozaj všetko. Nešla som na výšku hneď po strednej ako väčšina, ale nechala som si čas na to, aby som sa našla – podobne ako v písaní. Vždy ma totiž odrádzalo mnoho príkladov ľudí, ktorí vyštudovali odbor, ktorý ich možno aj bavil, ale už po skončení školy vedeli, že v ňom pracovať nebudú, lebo to vlastne ani nechcú, príp. nie je dosť pracovných miest v danom odbore.
Nechcela som takto skončiť, pre mňa vzdelanie predstavovalo cestu k vysnívanej práci a nie k titulu, preto som k jeho voľbe pristupovala inak. Taktiež sa snažím už od začiatku štúdia hľadať si prax a neskôr aj prácu v odbore, lebo len škola dnes už nestačí. Som vďačná, že sa našli ľudia, ktorí mi dali túto možnosť, či už v novinách, vydavateľstve alebo aj jednotlivci – osoby, ktoré sa rozhodli ísť cestou samovydania
Myslíš si, že má zmysel študovať odbor, v ktorom už pracuješ?
Pre mňa osobne to má veľký zmysel, ale stretla som sa už s rôznymi názormi, takže je to dosť subjektívne. Ja si neviem predstaviť, že by som túto prácu robila bez vzdelania, ktoré mi dala UKF. Samozrejme, veľká časť je aj o samovzdelávaní, nielen o tom, že nejako prejdem semestrami.
Pre mňa má štúdium editorstva tú výhodu, že človek, ktorého to baví a zaujíma sa o to, z neho vyjde ako editor – to znamená, že ovláda nielen jazyk a má prehľad v literatúre či iných oblastiach, ale vie, čo si kniha žiada. Je si vedomý, že ku každému textu treba pristupovať individuálne a nezabúdať na autorov umelecký zámer, ako to mnohí redaktori, žiaľ, robia.
Ako si spomenula, spočiatku si sa venovala knižným recenziám. Máš ešte čas čítať knihy popri všetkom, čo robíš?
Recenzie píšem stále, hoci je pravda, že času už mám pomenej. Rokmi však aj moje nároky na seba samu vzrástli, a preto recenzovanie beriem vážnejšie ako v časoch, keď som s ním začínala. Píšem teda menej, ale snažím sa písať lepšie. Či sa mi to darí, už musia posúdiť ľudia, ktorí ma v tejto oblasti sledujú od začiatku.
Ja o sebe stále pochybujem. Obľúbených kníh mám veľa, avšak rokmi sa aj môj vkus mení. Momentálne čítam skôr ťažšie knihy, reportážnu literatúru, biografie či eseje, ale aj dobrý román si u mňa vždy nájde miesto
V tomto roku si sa pustila do online literárneho časopisu Vinlit. Je to tvoj osobný nápad?
Spolu so spolužiačkou Silviou Ťapayovou sme na podnet našich vyučujúcich oživili semestrálny projekt časopisu a pustili sa do jeho realizovania. Nápad to bol teda spoločný, stojíme za ním obe a spolu s nami ďalší ľudia, ktorí nám pomáhajú, pretože bez nich by to nešlo.
Chceli by ste aj tlačenú verziu, alebo je to podľa vás zbytočné?
Začínali sme s PDF podobou, avšak keďže časopis bol väčšieho rozsahu, odozva bola, že si ho ľudia nestíhajú prečítať a radšej by si párkrát za týždeň klikli na článok umiestnený na webe. Po trištvrte roku sme teda urobili nový web a prešli na formu online magazínu.
Dúfam, že to malo význam a prilákame tým aj nových čitateľov. O tlačenej verzii si dovolíme len snívať, keďže na to treba obrovské financie. Dnes už však väčšina periodík funguje v online forme, takže sme s tým nejako zmierené – je taká elektronická doba. Ale mať aj tlačený časopis by sa nám jednoznačne páčilo.
Si študentkou, editorkou, redaktorkou, šéfredaktorkou. Nemáš toho niekedy dosť?
Či sa to dá stíhať? Dá, ale len ak to človeka baví a je tomu ochotný obetovať aj voľný čas, hoci z toho nijako neprofituje. Mávam chvíle, že by som všetko najradšej hodila za hlavu, také, keď som naozaj vyčerpaná.
Potom si ale uvedomím, že by som v živote prišla o veľkú časť toho, čo ma v ňom vlastne napĺňa, a to ma vždy povzbudí pokračovať. Rada by som viac písala a experimentovala, tiež by som sa chcela naučiť hrať na klavíri, keďže gitara ma už dávno omrzela, ale zatiaľ to nemám kde vtesnať, takže to len odkladám do zásuvky niekedy neskôr.
Čomu z týchto vecí momentálne venuješ najviac času a energie?
Prioritou je mi všetko – škola, písanie, redigovanie aj Vinlit. Snažím sa preto čas a sily rozložiť medzi všetko s tým, že sa ešte popri tom snažím starať o domácnosť a bežné veci, čo k životu patria, a, samozrejme, venovať čas aj svojim blízkym.
Väčšinou mám pocit, že nič nestíham, ale ľudia okolo mňa tvrdia, že toho stíham až príliš, tak sa snažím im veriť. Môj problém totiž je, že mám na seba priveľké nároky a chcela by som sa venovať mnohým veciam. Potom ma deptá, keď si uvedomím, že sa to jednoducho nedá, lebo deň má len dvadsaťštyri hodín a ja nie som kúzelník.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Plánuješ nejakú novú knižku?
Momentálne mi vychádza nová kniha Oheň v duši, z ktorej mám nesmiernu radosť. Je iná ako moje predošlé, opäť som v nej experimentovala s rozprávačom – vyskúšala niečo nové, a hoci je to pre mládež a je to tak aj písané, verím, že osloví aj starších. Námetov na ďalšie knihy mám veľa, už si k nim len sadnúť a rozpracovať ich. Čo sa týka plánov do budúcnosti – tie sa zhodujú s tým, čo aktuálne robím, a teda pokračovať vo všetkých mojich činnostiach a zostať vo svete kníh čo najdlhšie.
autorka: Simona Hricišinová
