Monika Zbínová je absolventkou našej univerzity, má 31 rokov, už piaty rok pracuje pre Martinus, píše blog o knihách a venuje sa copywritingu. Je spoluzakladateľkou neformálnej slovenčinárskej konferencie 3bodky, ktorá sa na pôde UKF organizuje už 4 roky. Prezradila nám, kde sa v nej vzala láska k jazyku, čo si myslí o budúcnosti kníh, ale i to, ako viesť úspešný blog.
Kde sa vo vás vzala láska k slovenčine?
Asi by som to skôr nazvala láska k jazyku. V škole mi slovenčina išla dobre, ale to je vlastne všetko. (smiech) Rada som čítala – mama ma čítať naučila ešte skôr, než som išla do školy, takže sa to asi postupne vyvinulo. Ale dlho som jazyk alebo knihy nevnímala ako niečo, čomu by som sa mohla venovať. Dnes je to už iné. Vtedy som si však vedela predstaviť slovenčinu len učiť, čo ma práve veľmi nelákalo. Aj preto som išla na strednú chemickú školu, bol to taký praktický odbor šmrncnutý ekonomikou či informatikou. Až počas nej som trochu pričuchla k robeniu školského časopisu a keď som rozmýšľala o výške, vybrala som si slovenčinu. Keďže vtedy nebola možnosť študovať ju jednoodborovo, riskla som učiteľský odbor v kombinácii s psychológiou – zdalo sa mi, že je to zaujímavé spojenie. A toto rozhodnutie ani s odstupom času neľutujem.
Ako váš vzťah k literatúre a slovenčine ovplyvnila univerzita?
Nepokazila ho. Ale ak sa pýtaš na študentský život, nemôžem sa sťažovať. Jasné, boli aj ťažké chvíle, musela som sa učiť pre mňa nezaujímavé veci a najmä čítať knihy, aké by som ináč do ruky nezobrala. No bola to dobrá skúsenosť, dala mi komplexnejší pohľad alebo ukázala rôzne cesty, ktoré sa dajú v jazyku či literatúre študovať. Dokonca by som povedala, že mi škola chýba, lebo si teraz veľmi ťažko hľadám čas na študovanie nových vecí.
Ste spoluorganizátorkou neformálnej konferencie 3bodky. Ako vznikol tento nápad a napĺňa jeho dnešná podoba vaše očakávania?
Fú, to je už história. Začalo sa to v dobe, keď sa na Slovensku roztrhlo vrece s rôznymi neformálnymi konferenciami. S kamarátkou a spolužiačkou Maruškou Hrdličkovou sme si povedali, že aj my zorganizujeme konferenciu – na témy, ktoré zaujímajú nás, a s hosťami, ktorých máme rady. Hoci sme prvý ročník zorganizovali asi za dva mesiace a úplne na kolene, mal úspech. Potom sa k nám spontánne pridal ešte bývalý vyučujúci, teraz už dobrý kamarát Marcel Olšiak z katedry slovenského jazyka. Zistili sme, že sa pri organizácii vieme výborne dopĺňať, a tak mohli 3bodky rásť na kvalite aj kvantite. Postupne sa nám ustálil model so šiestimi rečníkmi a programom rozdeleným na prednášky a poobedňajšie workshopy s neodmysliteľnou večernou afterparty. Povedali sme si, že budeme 3bodky organizovať dovtedy, kým budeme poznať inšpiratívnych ľudí, ktorí budú vedieť rozprávať o zaujímavých témach – tak ako sme to chceli od začiatku.
Mali ste knihy rada od detstva?
Pamätám sa, ako mi mama čítavala, keď som bola ešte malá, ako som recitovala básničky, ktoré potom s krstnou nahrávali na magnetofón, ako som nosila hromady kníh z knižnice. Bolo to pre mňa úplne prirodzené trávenie voľného času, celá moja rodina čítala a stále číta.
Ktoré knihy vás najviac ovplyvnili?
Ak by som mala začať od detstva, tak to bola napríklad Alica v krajine zázrakov, Trnkova Zahrada a na dievča trochu netypicky Traja pátrači, Cesta do stredu Zeme či Foglarovi Chlapci od Bobrej rieky. Samozrejme, že som čítala Annu zo Zeleného domu, a pamätám sa, ako som hltala prvé knihy o Harrym Potterovi, keď ich ešte nikto nepoznal.
Z „dospeláckej“ literatúry sú to knihy Kafku či Murakamiho, a potom klasiky typu Sto rokov samoty, Mechanický pomaranč, 1984 a podobne. Priebežne stále čítam súčasnú svetovú literatúru a snažím sa mať v nej trochu prehľad, o čom svedčí aj môj blog.
Momentálne máte najlepší knižný blog na Slovensku. Prečo je podľa vás taký úspešný?
Ten prívlastok som si tak trochu drzo dala sama a nie je to žiadne oficiálne ocenenie. V súťaži Bloger roka 2017 som sa umiestnila v TOP 10 v rámci rôznych kategórií a keďže v nej nebol žiadny iný knižný blog, jednoduchou logikou mi vyšlo, že spomedzi blogov o knihách mi asi patrí prvé miesto.
Nikdy som ale svoj blog nepísala preto, aby bol úspešný, a aj kvôli tomu som sa do súťaže zapojila prvýkrát až tento rok. Ide mi skôr o to, aby bol zaujímavý a užitočný. No a to je skôr o tom, čo čítam a ako o tom píšem, ako o nejakých marketingových poučkách či návodoch na úspech. Ak by som to mala zovšeobecniť, tak pri knižnom blogu je určite najdôležitejšie veľa čítať a vedieť si pomedzi to čítanie nájsť aj čas na samotné písanie. To sa mne osobne darí menej, ako by som chcela.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí chcú mať populárny blog?
Ak by som mala poradiť ohľadom blogov vo všeobecnosti, tak sú to podľa mňa tri veci. Prvou je trpezlivosť a vytrvalosť. Nemôže ťa to po piatich článkoch prestať baviť, ak tvoje texty nikto nečíta. Druhou marketing. Vraví sa, že toľko času, koľko venuješ napísaniu článku, by si si mal nájsť aj na jeho propagáciu. Treba sa stále posúvať ďalej nielen v písaní, ale aj v možnostiach online proma a sledovať aktuálne trendy. Treťou je motivácia. Blog už síce nie je len nejaký online denníček, kde si píšeš kvôli sebe, ale nemali by ťa motivovať k písaniu len štatistiky návštevnosti či dokonca vidina zárobku možná vďaka rôznym spôsobom monetizácie blogov.
Momentálne pracujete pre Martinus, čo je pre mnohých knihomoľov veľký sen. Aká je táto práca a v čom spočíva?
Martinus bol dlho práca snov aj pre mňa. Zároveň ma ale nelákalo ašpirovať na klasické kníhkupecké pozície. Dostala som však možnosť robiť prácu, ktorú som si sama vymyslela – vediem v rámci e-knižného oddelenia projekt Publico pre autorov, ktorí si môžu bez pomoci vydavateľstva vydať vlastnú knihu. Keď sa to tak vezme, cez deň teda knihy vyrábam, večer o nich píšem a v noci ich čítam.
Dokáže sa podľa vás elektronická kniha vyrovnať tej papierovej? Budú ľudia v budúcnosti čítať predovšetkým e-booky? A ak áno, ako dlho to ešte potrvá?
Dôležité je uvedomiť si, že kniha je len nosičom literárneho diela. Rovnako ako platňa, kazeta, cédečko či Spotify sú len možnosti, ako si pustiť nejaký hudobný album. Aj film si môžeme pozrieť na HD televízore, v kine, ale aj na mobile. Je jedna z tých možností lepšia alebo horšia? Nie, ide len o situáciu, v ktorej sa nachádzame. Preto e-kniha nemá a ani nikdy nemala ambíciu vyrovnať sa papierovej knihe, iba ju doplniť. Kúpiť si knihu do dvoch minút, keď mám chuť na najnovší bestseller a nechce sa mi čakať dva dni, kým mi príde poštou. Otvoriť si e-knihu kdekoľvek sa nachádzam, lebo nie všade si beriem knihu, ale všade mám mobil, ktorý na to môžem využiť. To všetko a oveľa viac sa dá práve vďaka e-knihám, ktoré sú okrem toho aj oveľa lacnejšie ako tlačené knihy. Práve to môže byť pre mnohých vášnivých čitateľov hlavný argument, prečo si ich čítanie minimálne vyskúšať.
Aký je podľa vás stav súčasnej slovenskej literatúry? Vychádzajú tu podľa vás knihy, ktorých kvalita je medzinárodná?
Priznám sa, že slovenská literatúra u mňa tvorí len malú časť čitateľského záberu a čítam skôr len ojedinelé kúsky, ale možno aj tým nepriamo na tvoju otázku odpovedám.
Myslíte si, že čítanie raz zošedivie, stratí popularitu?
Myslím, že nás čakajú veci, ktoré si momentálne nevieme ani predstaviť, preto podľa mňa nie je vylúčené, že nezmizne čítanie ako také, ale v zmysle relaxu ho nahradí nejaká iná forma prijímania informácií. Nemyslím si však, že by sa to stalo ešte počas nášho života, preto mňa osobne čakajú určite ešte stovky neprečítaných kníh – už teraz sa na ne teším.
autorka: Monika Radošovská
