“Keď chodím do škôl, vidím, že stále prevláda trend, že tí, ktorí sú ticho a usilovne pracujú, sú miláčikmi učiteľov. Ja mám radšej takých, ktorí všetko spochybňujú a prahnú po príčinách,” hovorí Elena Kováčiková z katedry lingvodidaktiky a interkultúrnych štúdií.
Keď sa Občas nečas pýtal študentov, s ktorými vyučujúcimi z UKF by sme sa mali porozprávať, viacerí zmienili Elenu Kováčikovú z pedagogickej fakulty. Pre mnohých je veľkým vzorom, študenti si na nej cenia profesionálny prístup a prepájanie teórie s praxou. Viac o sebe a svojom povolaní prezradila v rozhovore:
Ste vyučujúcou na katedre lingvodidaktiky a interkultúrnych štúdií. Môžete nám na úvod prezradiť, aké predmety konkrétne vyučujete a v skratke ozrejmiť, čo je ich obsahom?
Učím hlavne didaktiku vyučovania anglického jazyka, čo znamená, že okrem teoretických východísk tohto odboru pedagogiky pripravujem budúcich učiteľov angličtiny na to, ako si hodiny treba naplánovať, odučiť, zhodnotiť a riešiť situácie so žiakmi.
Mimo toho učím aj predmety hudobná kultúra a odborný jazyk. Som zodpovedná aj za vedenie praxe študentov učiteľstva, takže veľmi často chodím po školách, keď absolvujú prax na základných a stredných školách. Tam najviac vidím, čo som ich naučila, prípadne na čom treba ešte pracovať. Je to spätná väzba aj pre mňa.
Aj vy ste boli študentkou. Teraz ste na druhej strane barikády. Bolo vždy vaším cieľom stať sa učiteľkou alebo ste mali zo začiatku aj iné „detské“ sny?
Ako dieťa som chcela byť veterinárka, potom doktorka. Pri rozhodovaní však zvíťazila moja láska k jazykom a hudbe. Vyštudovala som učiteľstvo anglického jazyka a hudobnej výchovy a v podstate som tento výber ešte nikdy neľutovala.
Je známe, že študenti si vo vašom procese výučby pochvaľujú hlavne aktívne prepojenie teórie s praxou a spôsob, akým sa v každom študentovi snažíte prebudiť osobnostný rozvoj. Nemalo by byť presne toto náplňou profesionálneho pedagóga?
Teoretické základy sú dôležité, avšak bez praxe by bola teória zbytočná. V mojich predmetoch sa toto prepojenie vyslovene núti, keďže ide o samotný proces vyučovania. Za svoje poslanie považujem podnietiť toho, kto na to má a je rozhodnutý učiť, aby išiel sám príkladom a každý problém považoval za výzvu a šancu sa rozvíjať.
Keď mi študenti opisujú chyby učiteľov, ktorých počas svojho života mali, väčšinou nemajú problém opísať, čo sa im nepáčilo. Je veľmi dôležité prísť na to, čo už opakovať nechceme a vedome na tom pracovať. Iba tak sa vieme posunúť dopredu. Vlastne svojim študentom iba predávam svoje skúsenosti a je už iba na nich, či si z nich niečo vezmú. Zistila som však, že moje osobné príklady z praxe si pamätajú najviac.
Vašou úlohou je hlavne výchova budúcich pedagógov. Študenti vás označujú za učiteľský vzor. Je takýto druh motivácie pre študenta dôležitý?
Myslím si, že každého z nás niekto v živote inšpiroval, prípadne stále inšpiruje. U mňa je tento proces obojstranný. Mňa napríklad tiež veľmi motivuje to, keď mi moji študenti posielajú správy o tom, ako sa im darí, prípadne ma požiadajú o pomoc pri riešení nejakých pedagogických problémov.
Pri slovách ako seminár či prednáška študent zvyčajne gúľa očami. Čo je podľa vás kľúčom k tomu, aby študenta tieto formy výučby zaujali?
Ako som už spomínala, teória bez praxe je zbytočná. Ja sa snažím študentov zapájať aj počas prednášok nielen otázkami, ale aj ich sebareflexiou v rôznych formách práce. Sama sa totiž nedokážem sústrediť na viac ako 10 minút. Okrem toho, každý z nás do školy chodil, takže všetky spomienky a skúsenosti si vieme pretaviť do ideálneho stavu a ten potom prispôsobiť realite.
Často platí, že ak niečo človek chce robiť naplno, musí dať do toho srdce. Vy svoje povolanie zjavne milujete. Ovplyvňuje aj to váš prístup k výučbe?
Stále tvrdím, že najväčším nešťastím človeka je robiť niečo, čo ho nebaví. Nemám rada, keď sa ľudia neustále sťažujú na svoju prácu z rôznych dôvodov. Na každom jednom z nás, či je to predavač, učiteľ, alebo opravár, je hneď jasné, či robíme svoju prácu s radosťou a táto emócia je nákazlivá.
Aj malá iskra robí oheň. Tak prečo ju nepreniesť na ďalšie generácie v školách? Ja som entuziasta, niekedy bohužiaľ aj idealista, ale nesmierne nenapraviteľný altruista. Ak ma však moja robota prestane napĺňať, tak sa poobzerám po inej.
Študenti o ideálnych vyučujúcich predstavy majú. Ako vy vnímate ideálneho študenta?
Ideálny študent je ten, ktorý rozmýšľa a je zvedavý. Keď chodím do škôl, vidím, že stále prevláda trend, že tí, ktorí sú ticho a usilovne pracujú, sú miláčikmi učiteľov. Ja mám radšej takých, ktorí všetko spochybňujú a prahnú po príčinách. Iba to ich doženie vyššie. To platí aj o ideálnom učiteľovi.
Od školy a práce trochu odbočíme. Popri povinnostiach si každý musí nájsť čas aj na svoje koníčky. Aké sú tie vaše?
Mám tri deti a manžela učiteľa, to sú momentálne moje koníčky, ale popri nich som začala chodiť na spinning. Milujem spoznávanie nových miest a ľudí. Cestovanie mi pomáha sa na chvíľu vzdialiť zo svojho mikrosveta a získať nadhľad nad všetkými malichernými vecami, ktoré sa mi doma zdajú neriešiteľné.
Blíži sa leto. Máte nejaké plány vy osobne alebo s rodinou?
Konečne sa vrhnem do záhrady, ale určite si budeme robiť výlety s manželom a deťmi. V auguste máme naplánovaný splav rieky Vltava, to bol vždy môj sen.
Je niečo, čo by ste špeciálne odkázali našim čitateľom, respektíve študentom na záver?
Chcela by som odkázať všetkým našim študentom, aby využili každú príležitosť na cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí, fungovaní spoločností, školstva a kultúr, napríklad aj pomocou programu Erasmus.
My sme takúto šancu nemali a teraz vidím, ako veľa som sa naučila o sebe tým, že som bola dlhšie v zahraničí a dokázala som sa o seba postarať bez pomoci rodiny a priateľov. Podotýkam však, že si veľmi želám, aby títo študenti prišli potom domov na Slovensko a menili k lepšiemu to, čo sa zmeniť dá.
autor: Denis Ruščák
titulná foto: archív Eleny Kováčikovej
