Razan Táhar Sawalha. Palestínčanka, ktorú som spoznala vo Francúzsku. Optimistická, spontánna, energická. Hoci pochádza z regiónu poznačeného vojnou a nepokojmi, jej príbeh sa až tak neodlišuje od životov európskych dievčat.
„Saha,“ (po arabsky na zdravie) ozýva sa pri spoločnom stole. Niekedy začína Razan a ostatní sa pridávajú, inokedy ju v iniciatíve niekto nahradí. Všetci sa predbiehajú v snahe napodobniť hrdelné h, naše pokusy u nej vyvolávajú záchvaty smiechu. Aj týmto malým gestom Razan búra všetky stereotypy o zakríknutých palestínskych dievčatách, respektíve ženách. Má už dvadsaťpäť rokov, no jej útla postava ju robí mladšou, podobne ako nakrátko ostrihané vlasy s blond melírom.
Väčšinou chodí oblečená v šatách, nohy jej zakrývajú legíny alebo pančuchy. K tomu nosí šnurovacie topánky alebo čižmy, hoci v kalendári svieti koniec júla. Hidžáb do svojho európskeho šatníka nezaradila. Zato bez náušníc, náhrdelníkov či náramkov ju len tak neuvidíte. Venuje sa upcyclingu, dáva nepotrebným veciam druhý život. Preto ju občas stretnete s korkovým štupľom na uchu alebo náhrdelníkom vyrobeným z vrchnáčika pivovej fľaše.
S angličtinou má občas problémy. Vety sú trochu kostrbaté, výslovnosť ju zrádza. Filozofické debaty zatiaľ teda skúšať netreba, no dorozumiete sa. Slepé uličky v konverzácii občas zaháňa smiechom. Zasmeje sa a ide ďalej. Však sa naučí. V pláne má aj francúzštinu, veď sa v krajine galského kohúta chystá stráviť rok. Dostala sa sem v rámci programu Európskej dobrovoľníckej služby.
„If I believe any idea, I do that,“ (ak niečomu verím, idem za tým) hovorí Razan. Znie to priam romanticky, no život v Palestíne sa nám Európanom oveľa častejšie spája s celkom odlišnými predstavami. Náboženské nepokoje, potláčanie práv, chudoba. No ženy sú silné, veľa vydržia. Svetom Razan rovnako, ba aj viac, zatriasli prvé brigády, protestné ostrihanie vlasov či nešťastné zasnúbenie. A to znie celkom familiárne i „hýčkaným“ stredoeurópskym dievčatám.
Ako sme sa spoznali
Razan som po prvý raz stretla, keď som sa s ťažkým kufrom ťahala do bytu. Ponúkla mi pomoc, hoci bola popri mne ako vrabček, skaderuka-skadenoha. S úsmevom som ju odmietla. Bol to začiatok mojej dobrodružnej mládežníckej výmeny. Tri týždne som mala stráviť vo francúzskej obci Vaas spolu s mojimi rovesníkmi z Grécka, Maďarska, Slovenska a Francúzska. Témou bol život mladých ľudí na vidieku. Varili sme si sami a ubytovaní sme boli v stanoch.
Po odloženom lete a vyčerpávajúcej ceste vlakom sme konečne prišli do mesta Le Mans. Nemal to byť konečný cieľ, no do Vaas sme sa vzhľadom na oneskorené spojenie už nedostali. Cestovala som s ďalším Slovákom a v byte organizácie, ktorá výmenu realizovala, sme sa stretli s ostatnými oneskorencami. Razan bola domáca pani, byt bol jej dočasným domovom počas ročnej dobrovoľníckej služby. Neskôr priznala, že náš príchod ju poriadne šokoval. Bála sa, že v maličkom byte s ňou zostávame natrvalo. Takmer sme sa nerozprávali. Jednak nevedela, čo sme zač, jednak preto, že v angličtine si veľmi neverila. Zaliezla do izby a jej prítomnosť sme viac neriešili.
Na druhý deň sme konečne dorazili do bodu B. Vaas, ďalší noví ľudia, starý mlyn a zopár stromov. Čo stan, to nová izba, bydlisko. A Razan, prekvapivo. Chvíľu to vyzeralo, že budeme spolu aj bývať, ale jeden stan sa nám napokon zdal primalý. Zišlo sa tam sedemnásť zaujímavých mladých ľudí, no ja som nevedela pustiť oči práve z nej. Palestína, jej domov, mi pripadala taká exotická. Tiež sa mi zdalo, že celkom inak vyzerá, inak sa oblieka. S odstupom času si pripadám smiešna, no musela som sa jej spýtať, kde to žije, či tam nie je vojna. Veru, obrazy titulkov správ, slová vražda, násilie, nepokoje, to len tak z hlavy nevymažete. Ubezpečila ma, že žije v relatívne pokojnej časti Palestíny. Tak fajn. O tom, že má k svojej domovine vrelý vzťah, hovoriť nemusela, sršalo to z nej.
Keď sa Slovák dostane do cudziny, chce predovšetkým zapadnúť. Razan chcela vyskúšať francúzsky (európsky) život, no nezabúdala, odkiaľ prišla. Počas varenia si naplno púšťala palestínske hity, pospevovala si a tancovala. Človek si nemohol pomôcť, začal poskakovať tiež.
Tradičný palestínsky tanec dabke nás Razan učila aj počas večera venovaného jej krajine. Každý z nás – Slováci, Maďari, Gréci, Francúzi – taký večer mal. Jediná však bola za svoju krajinu sama. Pre extrovertnú Razan to nebolo prekážkou. Suchá letná zem sa vírila, keď sme sa natriasali do kruhu, vymieňali si dvojice podľa stanovených pokynov.
Rodina
Razan pochádza z veľkej rodiny. Má šesť sestier a troch bratov. Korene má v meste Asir v palestínskej oblasti Západná banka. Svojich súrodencov má rada, no rovnako početnú rodinu nechce. „Po prvé, nie som zajac,“ hovorí, „po druhé, telo je unavené.“ Vidí, aká vyčerpaná je jej mama. Ďalšou stránkou sú financie. Ako hovorí Razan, všetky peniaze idú na deti. Naopak, jej súčasný život ju baví. Jeho základom je pocit slobody, ktorý ju práve v tomto mladom bezdetnom období sprevádza.
Deti tak zatiaľ figurujú len na jej zozname túžob. Keď sa jej pýtam, koľko by ich teda rada mala, hovorí najprv dve. S úsmevom jej kontrujem, že ja chcem tri. Rozosmejem ju. „Možno tri,“ pristane a vzápätí bleskovo dodá, „dobre, štyri.“ Potom sa spýtam na priateľa či manžela. „Pred dvomi rokmi som bola zasnúbená,“ prekvapí ma. Vzťah však nevyšiel. Bližšie to špecifikovať nechce, naznačuje však problémy s rodinou. „Teraz o tom nepremýšľam, v mojom živote nie je teraz žiadny chlapec,“ hovorí. Chce sa chvíľu venovať sebe. Možno po roku či dvoch dá šancu niekomu, komu môže „dať seba celú, vrátane tela“. To druhé až po svadbe.
Z rodiny je jej najbližší brat žijúci v USA. Je s ním v dennom kontakte a keď treba, finančne ju podporuje. Hocikedy počas dňa ju môžete vidieť, ako si volajú cez Messenger. Ako jediný z blízkych príbuzných vie, že jeho sestra vo Francúzsku nenosí hidžáb.
Razan je moslimka, najčastejšie si to človek uvedomí, keď sa pri obede nad každým hrncom uisťuje – „no pork?“. Neje bravčové mäso, nepije tvrdý alkohol, nenosí šortky, no vlasy, krk a prsia si nezahaľuje. A to hidžáb nosila od desiatich rokov. Hovorí, že proti nemu nemá nič, ale skrátka teraz nie je v súlade s jej súčasným životným štýlom. „Necítim nič,“ hovorí o nosení charakteristickej časti odevu. „Nemôžem pokračovať v niečom, čo nechcem,“ dodáva. Vo veľkých mestách Palestíny je už táto tradícia skôr dobrovoľná, ženy sú postupne odvážnejšie a odvážnejšie. Keď Razan rozmýšľa o budúcnosti, vraví, že svoje dcéry nebude nútiť, aby hidžáb nosili. Možnosť rozhodnúť sa by rada presadila aj pri svojich malých sestrách, hoci stále ráta s nesúhlasom rodiny.
Pre Razan je typický krátky účes. Vyniká aj doma, v Palestíne sú dlhé vlasy súčasťou predstavy o tradičnej žene. „Takže keď som sa dala ostrihať, už nie som žena?“ pýtala sa Razan svojej matky po tom, čo sa jej po týždni odvážila ukázať v novom zostrihu. „Ale keď sa vydáš, čo si spravíš s vlasmi?“ oponovala jej mama. „Ale ja sa nejdem vydávať,“ vyhlásila vtedy Razan.
Štúdium a práca
Razan vyštudovala dizajn v meste Nablus. Hoci univerzitu ukončila ako tretia najlepšia v ročníku, prácu v odbore si nenašla. Začala teda robiť čašníčku. Potom prišlo precitnutie. „Nie, ty nechceš robiť čašníčku,“ povedala si. „Ale môžeš pracovať v reštaurácii a popritom hľadať inú prácu,“ uzavrela dohodu sama so sebou.
Jej ďalšie zamestnanie bolo pre ženu v Palestíne absolútne nevídané – tri mesiace pracovala na benzínovej pumpe. Šéfovi to neprekážalo, svoju prácu vykonávala dobre. „Videl, že sa viem rozprávať s ľuďmi, vždy sa usmievam,“ zdôvodnila. Presvedčila ho natoľko, že v jeho ďalšom podniku, reštaurácii, sa stala manažérkou. Razan konečne nadobudla pocit, že krok po kroku stúpa vyššie.
Zázemie pre rozvoj svojej kreativity nadobudla v organizácii Reform, ktorá sa snaží svojimi aktivitami prispieť k rovnosti pohlaví, odstráneniu diskriminácie a násilia na ženách. Razan sa ako dobrovoľníčka angažuje predovšetkým ako lektorka pri rôznych kreatívnych workshopoch. S účastníkmi sa delí o svoje zručnosti z oblasti upcyclingu – jej záľuby, vášne, ba až životného štýlu.
Sarkastik by povedal, že sa zdobí odpadkami. Zo starých nepotrebných vecí vyrába dekorácie či drobné ozdôbky. Svoju netradičnú bižutériu aj hrdo nosí a nám sa zdalo, akoby tie guľôčky z papiera či korkové štuple jednoducho k nej patrili – tak ako úsmev na perách, výrazný rúž a neskoré príchody na raňajky.
Priznávam, možno aj my, účastníci mládežníckej výmeny, ktorej bola Razan súčasťou, sme sa najprv na seba priateľsky uškŕňali. Hlavne vtedy, keď sme kolektívne chodili s maľovanými vrchnáčikmi od piva na krku. Vyrábali sme ich sami v rámci Razaninho workshopu a hneď sme ich na seba povešali. Čakala som, že na ďalší deň si ich už väčšina skupiny, tvorenej 18- až 24-ročnými, „zabudne“ v stane. Aké bolo moje prekvapenie, keď všetci prišli s novým náhrdelníkom i na ďalší deň.
Ani sme si neuvedomili a z vrchnáka zaveseného na šnúrke sa stal akýsi symbol súznenia našej partie. Ľudia, ktorí sa chceli s nami kamarátiť, ho zrazu chceli tiež. Dodnes ho mám doma odložený. Občas ho prehadzujem v ruke a s úsmevom si v hlave premietam obrazy z troch týždňov, ktoré boli také obohacujúce a príjemné aj vďaka Razan. Bola dušou nášho dočasného domova, jej krátke milé odkazy v podobe maľovaných vázičiek, naturalistických ozdôb či kresieb nám každý deň pripomínali, že sme našli akúsi alternatívnu rodinu, putá, ktoré sa nikdy nepretrhnú, hoc by sme sa už nikdy nevideli.
Rok vo Francúzsku
Razan vo Francúzsku zostáva aj po skončení našej mládežníckej výmeny. Vlastne som ju spoznala na začiatku jej roka v cudzine v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. Hlavnými piliermi sú neformálne vzdelávanie a prepojenie mladých ľudí. Razan prišla s cieľom šíriť osvetu o upcyclingu, prípadne učiť arabčinu. A popritom sa naučiť po francúzsky, spoznať inú mentalitu, učiť sa nové veci. Nad hrncami sme občas viedli debaty o tom, či jej v krajine syrov a bagiet narastie veľký zadok. Vraj by sa jej to páčilo.
„Chcem poznať všetky mestá sveta, pretože každé vyvoláva iný pocit,“ sníva. No rovnako oduševnene miluje vôňu prírody v rodnej dedine. V tej chvíli vidím, aké sme si podobné. A znovu sa vo mne deje tajomné prebúdzanie. My ľudia sme všetci z jedného cesta. Či už sme z krajiny skúšanej nepokojmi, alebo len nevyrovnanej s vlastnou minulosťou.
Razan bola pre mňa najexotickejšia bytosť našej výpravy. Naše slniečko. Ktovie, kam ju cesty zavedú. K tomu hluční, no extrémne priateľskí Gréci, tichí a súdržní Maďari, blahosklonní Francúzi. A čo my, Slováci? Trochu ironickí, no pracovití a družní. Aký mix kultúr! Užívala som si vrtochy mojich zahraničných parťákov, no rovnako som túžila po svojich kamarátoch doma. Každý má to svoje.
Zdá sa, že príroda či ktosi hore zariadil, aby každý národ žil na inom kúsku Zeme, tesne s ním prepojený a formovaný. Nech sa potom môžeme spoločne čudovať, akí sme všetci iní a predsa jedno.
Písanie je mojou záľubou i prácou. Deň si neviem predstaviť bez šálky kávy. Vo voľnom čase najradšej pečiem alebo cvičím. Najtypickejšia je pre mňa charakteristika večný nevyliečiteľný optimista. 🙂