Na koľko vecí vo svojom živote ste nalepili nálepku „samozrejmosť“?
Občas sa stane, že niektorým veciam prestaneme venovať pozornosť. Iba ich tak obchádzame a ponižujeme svojím nezáujmom. Míňame sa navzájom. Vieme o nich, že tu sú, že ich máme, a sme si istí, že ich nemôžeme stratiť. Zavesili sme si ich ako nepotrebné prívesky na veľký zväzok kľúčov. Podkopávame im nohy, až pokým sa nepotkneme o tie vlastné. Gumujeme ich dôležitosť a ceruzky hádžeme do koša. Zatvárame oči a hráme sa na slepých.
Z času na čas sa nám tieto veci pripomenú aj samé, no my ich posielame preč. Postavíme si okolo seba bariéru, na ktorú zavesíme tabuľku „Zákaz vstupu“ a zamkneme. Klopú, ale my neotvárame.
Pred koľkými úsmevmi sme už takto zabuchli dvere? Koľkým slzám sme nepodali servítku? Koľkých ľudí sme nechali odísť? Veď prídu znova…
Ale čo ak už nenájdu cestu k našim dverám? Možno už nikdy nezaklopú. Možno pery zmeravejú a slzy vysychajú. Padne opona života a na tú kľúčik na svojom zväzku nemáme. Ostane nám iba spomienka, ku ktorej naťahujeme ruky za objatím, ale ona ich skrýva za chrbtom. Pripneme ju do albumu s hromadou ďalších a odložíme do poličky zasneženej prachom. Naivne dúfame, že na ňu zabudneme myslieť. Že jej leukoplastom zalepíme oškreté koleno a prestane bolieť. Nie je to však nadlho. Stačí, že predstavivosť si môže voľne behať a spomienka ju začne naháňať. Spadne na jej oškreté koleno a opäť bolí. Takto bude padať a bolieť, až dokým sa neprestane naháňať. Až nezostarne a už nebude vládať. Vtedy sa posadí na obláčik pokoja a len tak si bude pohojdávať nôžkami vo vzduchu. Kolená sa jej vyliečia, ale jazvy zostanú.
Ak však ešte stále niekto klope na vaše dvere, máte šancu otvoriť. Stále môžete zvesiť tabuľku s nápisom a podať ruku návšteve. Všimli ste si, koľko ľudí nepodáva ruku? Ale už s kým si ju podáte, ak nie s človekom? Privítajte ho a pozvite dnu. Ponúknite ho úsmevom a milým slovom. Opýtajte sa všetky tie otázky, ktoré vám neúnavne skáču po jazyku. Spievajte s pravdou. Zatancujte si s prítomnosťou a pokojne jej šliapte po špičkách. Napite sa z úprimnosti a odlepujte nálepky všade, kde ste ich nalepili.
A ešte urobte jednu vec. Choďte a hneď teraz objímte toho, koho ľúbite. Neodkladajte to na zajtra, lebo zajtrajšok je príliš ďaleko a už môže byť neskoro.
Titulná fotografia: Pinterest.
