Sexuálne obťažovanie, kedysi veľmi tabuizovaná téma, je dnes jednou z najviac diskutovaných a riešených tém medzi mladými ľuďmi, najmä ženami. Chce to odvahu a silu, aby žena vyšla s pravdou von a hovorila o daných udalostiach. Napriek tomu sa stretáva s opovrhovaním a ignoranciou.
Dialo sa to predtým, deje sa to teraz, a pokiaľ sa nejako nezakročí, bude sa to diať v rovnakých číslach, možno vyšších, aj naďalej. V kluboch si ženy musia strážiť ich drinky. Večer pri ceste domov kráčajú ulicami s ťaživým strachom. Chcú to zastaviť, dať tomu STOP. Začali o tom hovoriť. Zdieľať svoje zážitky, aby svet videl, s čím sa stretávajú takmer dennodenne.
Hovorme o tom
Sexuálne obťažovanie má veľa podôb. Pískanie na okoloidúce ženy, trúbenie klaksónom, uštipačné poznámky a narážky – catcalling, stalking, vytváranie fotografií bez súhlasu. Prechádza to až k oplzlým rečiam a návrhom. Eskaluje to k ohmatávaniu a násiliu, znásilneniu či prípadnému sebauspokojovaniu v prítomnosti obťažovaných žien. Tieto činy nie sú v poriadku a nemali by sme pred nimi zatvárať oči.
Deje sa to vo všetkých obdobiach života. V detstve, dospievaní, dospelosti či starobe a boja sa o tom hovoriť. Utláča ich strach, ktorý im často zavrie ústa. Podľa prieskumu u 2 119 žien v rozmedzí 18 – 70 rokov sa zistilo, že až 71 percent z nich má skúsenosť so sexuálnym násilím zo strany iného muža ako partnera a 38 percent ho zažilo v partnerskom vzťahu. Reprezentatívny výskum uskutočnil a vydal Inštitút pre výskum práce a rodiny v roku 2017 a zverejnil na stránke zastavmenasilie.gov.sk. Ľudia o všetkom začnú rozprávať niekoľko rokov po incidente, niektorí nikdy. Existuje veľa obetí, ktoré doteraz neprehovorili. Niektoré výpovede boli spochybňované, považované za klamlivé, nedôveryhodné. Práve to odradilo veľa žien od prehovorenia.
Psychologička Ľubica Sládeková hovorí: „Priznať si, že som obeť, je dôležité, uzdravujúce a ťažké zároveň,“ vyjadrila sa v článku na stránke zenyvmeste.sk. Obeť si totiž prechádza rôznymi fázami vytesnenia, popierania, pocitov viny, hnevu až seba pohŕdania. Povedala aj dôvod, prečo obete dlhé roky mlčia: „Musí to byť pre ženy nepríjemné, ale aj ohrozujúce, hanbia sa za svoju submisivitu a zraniteľnosť. Samé v sebe riešia, preto to dopustili.“ Myslí si, že vyjsť s takou traumou si vyžaduje odvahu a aj podporu od iných žien, ktoré si tým prešli.
Najpoužívanejšími argumentmi sa stali výroky: „Môžete si za to samé.“, „Nemali ste sa tak obliecť, taká krátka sukňa/šortky, koledovali ste si o to.“, „Spôsobili ste si to tým, ako sa správate.“, „Aj tak si to všetko iba vymýšľate.“. Podľa pohľadov niektorých členov tejto spoločnosti si za to ženy môžu samé, že sú obťažované, priam o to prosia. Zastávajú názor, že to je ich vina a nie vina osoby, ktorá sexuálne obťažovanie vykonala. Fakt, že si žena oblečie to, čo uzná za vhodné, či už má sukňu, rifle, tielko alebo šaty, neznamená, že chce byť sexuálne obťažovaná. Jednotlivec by sa mal vedieť správať a mať základné morálne hodnoty a postoje.
Ženy sa s pochopením nestretli ani na polícii pri nahlasovaní sexuálneho znásilnenia. Policajti sa žien častokrát pýtajú práve na to, čo mali oblečené. „Bola som s kamarátkou v meste, keď ku nám prišiel postarší pán s taškou v ruke. Začal sa so mnou rozprávať ako s dobrou známou. Keď mi po chvíli navrhoval rôzne nechutnosti, prešlo to k dotykom, keď som nevedela, ako mám ďalej reagovať. Kamarátka ma odtiahla preč. Na druhý deň som to bola oznámiť na polícii, kde mi bolo od pani policajtky povedané, že dievča v mojom veku nemá čo o siedmej večer robiť vonku bez dospelej osoby. Mala som šestnásť. Následne povedala, že som bola vyzývavo oblečená. Prípad sa uzavrel s tým, že páchateľ sa nenašiel,“ povedala jedna z obetí sexuálneho násilia.
Sme v tom spolu
Na sociálnych sieťach začalo vznikať niekoľko stránok, ktoré v anonymite uverejňujú príbehy žien. Nielen stránky, ale aj ženy samé sa o svoje skúsenosti podelili na osobných profiloch. Videá, kde označili miesta na tele farbou alebo múkou, videá, kde sa snažili vyvrátiť výrok „To je tým, ako sa obliekate“ a ukazovali kusy oblečenia, v ktorých sa to stalo, alebo priamo hovorili o nepríjemnom zážitku. Príspevky boli uverejňované často so spoločným heštegom #METOO, ktorý vznikol na základe hnutia Me Too, bojujúcemu proti sexuálnemu obťažovaniu a zneužívaniu.
Začala sa vytvárať obrovská komunita, ktorá si navzájom pomáha a podporuje sa. Čoraz viac žien sa prestalo báť a otvorene prehovorili o tom, čo zažili. Získali oporu a stretli sa s pochopením. Zistili, že nie sú so svojimi problémami samé.
Na sociálnej sieti Instagram vznikla aj slovenská stránka stop_catcalling_now, ktorá zdieľa príbehy žien zo Slovenska a Česka, ktoré si zažili sexuálne obťažovanie. Zdieľali niekoľko videonahrávok, na ktorých sú niektoré činy aj zachytené. Na základe jednej nahrávky, ktorá bola uverejnená na profile s obťažovaním maloletého dievčaťa vo vlaku, sa snažili identifikovať páchateľa. Video sa objavilo aj v televíznych správach. „Prisadol si k nám pán. Začal sa na mňa usmievať a zrazu si začal pchať ruky do nohavíc. Samozrejme som vedela, že už je zle. Chcela som to ignorovať, ale potom sa začal na mňa škeriť, vytiahol ho a začal mi ukazovať, čo všetko robí. Hrýzol a oblizoval si pery, pri tom sa na mňa usmieval. Neviem, čo čakal. Každopádne, pán sa aj dokončil. Celý čas sa na mňa smial. Utrel sa do trička a škeril sa na mňa ďalej,“ napísalo dievča, ktoré zdieľalo krátku nahrávku. Profil otvorene hovorí o sexuálnom obťažovaní žien. Poukazuje na to, že tento problém pretrváva a pretrvávať bude, pokiaľ nezakročíme a nezačneme konať.
Titulná fotografia: unsplash.com.
