Všimla si pohľad, tak žiarivý a pálivý,
nechal vášeň v duši v ten zvláštny deň mrazivý.
A myšlienky v nej sa postupne menili,
ožívali, snívali, dúfali a verili.
Niekoho jej pripomína…
Čo ak šípi, o čom sníva?
Podobá sa tomu, koho zná dôverne,
predstava nemožná, no znie tak nádherne.
Tak ako jarné blúznenie odvial vánok leta,
doznela v ozvenách posledná nota.
Kráčala bosá po mramorovej dlažbe.
Prechádzaš okolo, pristavíš sa, neberieš ju vážne.
V dlaniach drobné tŕne ako kvety.
Boli príliš protichodné tie ich dva svety?
Nenašla sa sila vysloviť tie vety?
Nevie čo s tým? Rozumie. Azda desí ich to?
Nevinia sa, prečo aj, iste mrzí ich to.
Podvedomie je démon, ktorého sa boja,
opäť v dverách nádeje stoja.
Dvere sa zatvárajú, zas raz a znova,
tak začína s čistým štítom, čelí tomu pripravená, nová.
Musela predpokladať, že to nepochopí,
aj tak to bol pre ňu moment veľkolepý.
Pomohol jej navrátiť sa k ozajstnej podstate,
snáď to aspoň tuší, i keď nemá poňatie.
Asi trochu bizarné, náhle a intenzívne,
všetko raz zmrzne, tak ako ľady v zime.
Aj kryhy na sebe nesú však ryhy,
hrdosti, domnienok, aj hriechov iných.
Chcela málo, chcela veľa?
Bola zbabelá či príliš smelá?
Darmo sa luny otázky pýta,
tajomná, záhadná, odpoveď skrytá.
Niečo jej vraví, že tak sa to stáva,
osud je veda, vtip, no žiadna sláva.
Možno raz, možno zas, bude jej na dosah.
A čo ak ten príbeh rozuzlenie iné má,
zjaví sa pred ňou osoba bezmenná,
do ucha pošepká: „Si iná, jediná…“
